Prekliaty zvodca - 11. kapitola

11. kapitola

„Gilbert!“

Derek zodvihol pohľad ku dverám pracovne, spoza ktorých počul radostné zvolanie jeho matky. Už od rána sedí v pracovni, nevykĺzol z nej ani na okamih, čo mu dalo prácu. Mal sto chutí vyjsť a nájsť Brittany, aby si ju mohol doberať. Ale začínal mať pocit, že je to čosi viac ako len uťahovanie si z nej.

Začínal byť trochu zúfalý z toho, že na jeho lichôtky neodpovedá inak ako nejakým vrčaním, škaredou poznámkou, alebo útekom. Včera, keď ho tak nemilosrdne zastavila v maznaní jej pokožky, mal chuť skočiť do jazera a nevynoriť sa. Celú noc presedel v pracovni, nemohol ísť do izby a byť tak blízko nej. Až okolo tretej nad ránom si ľahol k nej, unavený a vyčerpaný natoľko, že okamžite zaspal. A po prvý krát sa zobudil ako druhý, keď Brittany v izbe už nebola.

V príchode brata videl príležitosť na oddych, preto vykročil ku dverám pracovne a len čo otvoril dvere, povedal: „Nezdržal si sa dlho.“

„Ešte ho karhaj!“ ohriakla ho mama jedovito.

Gilbert sa pousmial a povedal: „Rozhodol som sa vrátiť skôr ako som mal v pláne. Začínalo mi to tu chýbať.“

Henriet ho pohladila po líci a povedala: „Veľmi sa teším, že si doma.“

„A kde sú ostatní?“ spýtal sa zvedavo a Derek si vstal k nemu.

Ruky si dal za chrbát a povedal: „Niekde v dome.“

„A chuderka teta Ophelia dostala nádchu,“ trúchlivo povedala Henriet. „Práve som išla skontrolovať, či jej pripravili vývar.“

Gil sa pousmial a pozrel sa na brata s otázkou: „Ty pracuješ?“ „Presne tak,“ povedal hrdo, „a potreboval by som tvoju pomoc.“ „Fíha, asi niečo dôležité,“ povedal doberane a Derek sa uškrnul. „Onedlho je obed! Chcem, aby ste tam obaja boli!“

Obaja prikývla a naraz hlesli: „Iste mama!“

Henriet si ich podozrievavo prezrela a potom s točením hlavy odišla do kuchyne. Derek sa zasmial a povedal: „Iste ťa bude spovedať. Čo si robil v Londýne?“

Gil sa potmehúdsky usmial a keď vošiel do pracovne spýtal sa: „Čo by si povedal?“

„Iste si sa zabával,“ povedal a prikývol. „Ale, nemám nič proti, napokon,“ vzdychol si, „ja som ten posledný, ktorý by ti to mohol vyčítať.“

Gilbert sa akosi podozrievavo pozrel po bratovi, ktorý sa posadil za stôl. „Počujem v tvojom hlase nejaké ťažkosti?“

„Čo ti napadne, keď sa pozrieš na stôl?“ opýtal sa a Gil prebehol pohľadom po množstve listín a spisov, ktoré ho pokrývali.

Vyzeralo to tam hrozne, a tak sa zamračil a spýtal sa: „Prečo tu máš ten neporiadok?“

„Lebo som ho vytiahol z tamtej skrini,“ povedal a pohodil hlavou k vysokej skrini v rohu.

Gil sa pobavene zasmial a sadol si naproti. „Niečo hľadáš?“

Prikývol a povedal: „Výmeru pozemkov a zakreslenú hranicu severného revíra.“

„Kvôli Kirkhamovi?“ spýtal sa a on prikývol. „Už sa vrátil?“ „Neviem, ale nechcem, aby ma prekvapil,“ povedal Derek a nadvihol nejaký papier. „Je tu všetko možné, musím to pretriediť. Ako som to mohol tak zanedbať?!“ rozhorčoval sa nad sebou.

Gilbert sa musel zasmiať a spýtal sa: „Však ťa netrápia len zapatrošené listiny a chaos v policiach?“

„A čo by ma malo?“ spýtal sa ho spopod obočia.

Gil pohodil plecom a povedal: „Z tvojho správania by som povedal, že máš starosti so životom ženatého muža.“

Derek si cmukol a prudko sa oprel. Zamračene sa pozrel na brata a povedal: „Nedarí sa mi.“

„V čom?“ spýtal sa váhavo a nadvihol jedno obočie. Premeral si jeho zahanbenú grimasu, mal pocit akoby sa mu išiel priznať s niečím čo ho uvádza do rozpakov. Možno to tak skutočne bolo, lebo Derekove líca zahoreli a pozrel sa do strany.

„Nezviedol som ju.“

Gilbert najskôr nepovedal nič, len sa prekvapene díval na jeho tvár, ktorú k nemu pomaly otočil.

„V tom musí byť nejaký háčik,“ povedal presvedčene a pohmýril sa. „Máte oddelené spálne?“

„Nie,“ odvetil sucho.

„Tak, máte oddelené postele?“

„Ani to nie,“ vzdychol si.

„Dofrasa, ty si sa oženil s mníškou?!“ zarehotal sa a Derek sa na neho divoko pozrel. Rýchlo sa prestal smiať, odkašľal si a povedal: „Nuž, braček, s týmto ti asi nepomôžem. Ale jedno nechápem,“ nahol sa k nemu a nadvihol obočie, „ako to vydržíš?“

Derek nadvihol plecia a pošepol: „Asi ma drží nejaká nadpozemská sila. No prisahám ti, každú noc trpím ako hladný Tantalos.“

Odkývol si to a Gil si povzdychol. Rýchlo zmenil tému: „Tie listiny tu asi nenájdeš.“

„Prečo nie?“ spýtal sa ľahostajne.

„Lebo asi pred rokom som tu vyprázdňoval jednu policu. A to čo hľadáš, som uložil do otcovho pracovného stola v študovni.“ „Výborne! Len čo to tu upracem, prezriem si to,“ povedal odhodlane.

Brittany sa vyhupla do dámskeho sedla a vzala si od paholka tenký bič. Popohnala krásnu kobylku vpred a poriadne stisla opraty. Bolo skoro ráno, nad krajinou sa vznášala hmla, ale jej sa už nedalo spať. Rozhodla sa ísť si zajazdiť, nikto o tom nevedel.

Derek s bratom už boli zatvorení v študovni a ostatní ešte pokojne spali. Aj paholci sa veľmi prekvapili, keď ledva rozlepili oči a už ich mladá dáma žiadala, aby jej osedlali jednu kobylu. Jazda na koni jej však urobila dobre, cítila sa uvoľnene a sviežo.

Potrebovala to ako soľ, lebo dva dni preležala v posteli. Preto sa s Gilbertom ani poriadne nezvítala. Bolo jej hrozne, bolel ju žalúdok a aj hlava. Prečo? Nuž, cyklus.

Nikdy to neznášala tak dobre ako jej matka. V prvé dni jej bolo skutočne na nič, nevládala sa ani pohnúť a nič jej nechutilo. Preto sa dnes musela vyvetrať, hoci bolo dosť veterno a chladno. Len dúfala, že nájde cestu k Derekovmu tajnému miestu.

Keď tam išli spolu, bola už tma, ale verila, že sa jej nepodarí zablúdiť. Veľmi sa potešila, keď uvidela kopec, z ktorého sledovali srny. Popohnala kobylu hore a len čo vyšli až na vrch, vydýchla: „Krása.“

Nad trávou, ktorá bola pokosená, sa vznášala hmla, ktorá začala stúpať. Pôsobilo to čarovne a tajomne, koruny stromov boli sfarbené do zlata, miestami dokonca do červena. Počula vtáčika, ktorý si nôtil krásnu melódiu. A zanedlho uvidela srnu a jej sŕňatká. Stisla pery a ticho pozorovala tie nádherné stvorenia. Usmiala sa, keď sa začali kŕmiť čerstvou trávou, ktorá bola nasiaknutá rosou.

Tento pôvabný obraz prerušil výstrel. Brittany sa strhla, kobyla trochu zaspätkovala a srnky sa rozbehli preč. Druhý výstrel vyhnal z kríku kŕdeľ vtákov. Zamračila sa a zaostrila pohľad na akéhosi muža, ktorý vyšiel na čistinu na tmavom žrebcovi.

Veľmi sa nehnevala, keď uvidela v jeho ruke pušku. Kopla kobylu do slabín a rozbehla sa s ňou dolu. Muž ju ihneď uvidel a zodvihol hlavu, aby si odvážnu dámu prezrel.

„Pane, prečo tu poľujete?!“ začala zostra.

„Lebo sú tu srny,“ odvetil jej drzo.

Brittany zabrzdila kobylu tesne pred ním a zlostne sa spýtala: „Máte právo poľovať tu? Pokiaľ viem, tento pozemok patrí môjmu manželovi!“

Muž nadvihol svoju ostrú bradu, a tak si mohla prezrieť jeho šedé oči a špicatý nos. Nevyzeral príjemne, a zrejme nemal takú ani povahu. Veľmi posmešne sa opýtal: „Mohli by ste mi povedať svoje ctené meno?“

„Som Brittany Watlingtonová,“ odvetila mu hrdo.

Muž prižmúril oči a spýtal sa: „Ste vydatá za Gilberta Watlingtona?“

„Prečo za neho?!“ opýtala sa vytočene.

Muž sa zaškeril a rukou si prešiel po strnisku. „Poznám Watlingtonovcov, viem, ktorý pripadá do úvahy ako ženatý.“

Dotknuto sa na neho pozrela a zasipela: „Asi máte zlý odhad!“

„Tým chcete naznačiť...“

„Nič nenaznačujem! Hovorím jasne, pane! Som ženou Dereka Watlingtona,“ povedala a on sa zasmial.

Jeho smiech bol veľmi nepríjemný, takže sa zamračila. „Vy mi neveríte?“

„Chápavá,“ povedal uznanlivo. „Ale nie, vôbec tomu neverím.“ „Prečo?!“  

Mykol plecom a povedal: „Už som hovoril, lady. Pretože ho poznám, a to už roky. Je to neskutočný zvádzač, ktorý si rád užíva. Nie, on by sa neoženil.“

„Ale oženil! A uráža ma, že mi neveríte!“ zasipela.

„Tak mi poskytnite dôkaz,“ vyzval ju pokojne.

Aký dôkaz? Podľa jeho správania by iste pochyboval aj keby mala na prste obrúčku. Ale tú nemala, nevzala si ju. Sobášny list? Neviem od ktorej dámy by sa očakávalo, že ho bude nosiť pri sebe. Tak čo urobiť? Doviesť ho domov...

Usmiala sa a povedala: „Dnes vás pozývam na večeru, pán...“

„Som Frederick Kirkham. Sused Watlingonovcov a majiteľ tejto lúky, madam.“

„Vy... toto patrí vám?“ spýtala sa zarazene a on nadvihol kútik úst. „Váš manžel tvrdí, že nie. Vraj mi to dokáže, ale ja si myslím, že sa mu to nikdy nepodarí. Viete,“ prebehol po nej pohľadom, „medzi našimi rodinami vznikol spor o tento pozemok asi pred rokom.“ „Prečo?“

„Ste zvedavá,“ podotkol a prikývol. „Ale dobre, poviem vám to. Ja,“ ukázal na seba, „som na pochybách a tvrdím, že tento kus revíra patrí mojej rodine!“

„Máte dôvod tvrdiť to?“ spýtala sa.

„Ste právnička?“

„Nie, ale zaujíma ma to. To sa vám toto tvrdenie len tak zrodilo v hlave?“

„Naša rodina tento revír využívala roky. No len čo umrel môj otec a ja som bol mimo Anglicka, začali si na túto pôdu nárokovať Watlingtonovci!“ vychrlil značne nazúrene. „A tomu chcem zabrániť!“

Brittany nadvihla jedno obočie a povedala: „Budete si o tom môcť pohovoriť s mojím manželom pri dnešnej večeri. O siedmej,“ dodala a nadvihla jedno obočie.  

„Hm, tej historke o vašom manželovi uverím, až keď mi to potvrdí on sám. Porúčam sa,“ povedal a po rýchlom úklone zvrtol koňa k lesu.

Odcválal a Brittany sa za ním zlostne pozrela. A hneď v tú chvíľu si uvedomila jedno. Ja som ho pozvala na večeru!

Brittany sa postarala o to, aby sa pri stole s večerou počítalo s hosťom, hoci to takmer nikto z rodiny nevedel. A vôbec, komu to mala povedať?

Derek a Gil boli preč, vraj odišli do mesta. Madam Henriet jej už pri obede povedala, že je na večeru pozvaná k nejakým známym a berie so sebou aj Vinie a Edwarda. Ten protestoval, ale po fňukaní jeho matky sa nechal obmäkčiť a pristal. Teta Ophelia je stále prílišne chorá na to, aby udržala oči otvorené a dostala do seba viac ako teplú polievku, takže iste nevyjde z izby. Nemohla však dopustiť, aby sa o hosťovi jej manžel dozvedel až po vstúpení do jedálni.

Preto kázala slúžke, aby ju prišla upozorniť, len čo sa Derek vráti. Zatiaľ sa stihla upraviť, vybrala si jedny z nových šiat. Boli tmavofialové a jednoduché, no aj tak vyzerala okúzľujúco. Keď jej slúžka povedala, že Derek dorazil, vyšla z izby a zamierila do študovne, kde sa zavrel aj s bratom.

Opatrne zaklopala a začula Dereka: „Vstúpte!“

Vošla dnu a pozrela sa na manžela, ktorý sedel za písacím stolom a niečo si čítal. Gil bol za jeho stoličkou, jednou rukou sa opieral do stola a tiež sa skláňal nad akýmsi papierom, ktorý mali rozložený na stole. Bol pomerne veľký, na každom jeho rohu mali položenú nejakú ťažkú vec, aby sa im nezroloval. Až keď si odkašľala, pozreli sa k nej a obaja sa usmiali.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Derek a Gil sa vystrel.

„Prišla som vás zavolať na večeru.“

„Prečo, máš strach, že umriem hladom?“ spýtal sa ironicky a Gilbert sa ticho zasmial.

„Každý musí jesť,“ odsekla.

„Ja žijem z lásky, miláčik,“ povedal jej vzápätí a ona hrdo vykročila k stolu.

„Predpokladám, že si často veľmi hladný,“ vrátila mu podpichovačne, na čo sa Gilbert nahlas zarehotal.

Derek sa na ňu oslnivo usmial a opýtal sa: „Máš nové šaty?“ Zarazene sa na ne pozrela a prešla si rukami po sukni. Prikývla a opýtala sa: „Ako vieš?“

Mykol plecom a povedal: „Tieto som na tebe ešte nevidel.“

Akosi priveľmi si ma všíma. Nie je to náhodou choroba? Veď každá žena sa na muža sťažuje, lebo si ju nevšíma a nepočúva ju. Ako je možné, že práve ja mám toho opačného? Všíma si každý detail a počúva každé slovo, len aby sa ho mohol chytiť a prekrútiť ho.

Z myšlienok ju vyrušila Derekova poznámka: „Ja dnes večerať nejdem.“

„Prečo?“ spýtala sa zádrapčivo.

„Lebo mám prácu, ktorú by som rád dokončil,“ odvetil prílišne zodpovedne, to sa k nemu až nehodilo.

Pozrela sa na Gila, ktorý potočil hlavou a povedal: „Ani ja nejdem, pomôžem mu.“

„Och, odkedy sa vrátil, tak ho stále držíš v pracovni!“ zasipela.

„A čo si jeho mama, že ho obraňuješ?“ hlesol namosúrene.

„Ja, na rozdiel od Dereka, mám prácu celkom rád. To on je ten, kto sa musí premáhať, aby pri nej obsedel,“ povedal Gilbert s úsmevom. Hneď ho stiahol, lebo ho Derek päsťou udrel do boku. Zasupel: „Čo ma mlátiš?!“

„Mohol si to prikrášliť, nie je to až také zlé,“ povedal a nadvihol bradu.

„Nemusíš mi hovoriť, že prácu nemá rád. To viem veľmi dobre,“ povedala a veľavýznamne sa na neho pozrela.

Och, iste myslí na lezenie z okna, pomyslel si a výhražne sa na ňu pozrel, aby jej ani len nenapadlo čosi prezradiť.

„Ale na tú večeru musíš ísť,“ povedala neoblomne a podišla ešte bližšie k stolu.

„Musím?“ spýtal sa jej nechápavo. „To ti tak veľmi chýbam, Britt?“ „Isteže nie,“ odvetila britko a Gil sa rýchlo pozrel do strany, aby si nevšimla jeho úškrn. „Ale ja... ja som pozvala hosťa.“

Derek sa vystrel akoby ho niekto štuchol pod rebro.

Zasipel: „Počul si to?“

„Počul,“ prikývol Gil a prekrížil si ruky na hrudi.

„Koho si pozvala?“ spýtal sa a nadvihol jedno obočie.

„Je to tvoj sused, volá sa Frederick Kirkham.“

„Čo povedala?!“ priam bolestne vykríkol a pozrel sa na brata, ktorý prikývol.

Stisol mu plece a ľútostivo povedal: „Fred príde na večeru.“

„Urobila som zle?“ spýtala sa ľahostajne, ale vo vnútri cítila, že z toho nie je nadšený. Ale čo to tára! Vedela, že nie je rád a aj to dal patrične najavo, keď sa postavil a zabodol do nej skutočne prísny pohľad.

„Tak po prvé, kde si ho stretla? Po druhé,“ dal si ruky do vreciek, „prečo si s ním hovorila? A po tretie, prečo si ho, dopekla, pozvala na večeru?!“

Stupňovanie jeho hlasu ju donútilo cúvnuť a vyjachtať: „Ráno som išla na vychádzku.“

„Aha,“ hlesol a vytiahol si jednu ruku z vrecka nohavíc. Zabodol oči do stola a prstom po ňom pomaly krúžil. Celkom pokojne sa spýtal: „Bola si na čistine?“

„Áno,“ priznala s malou dušičkou a Derek prudko vydýchol.

Zodvihol k nej oči a povedal: „Bol tam aj on.“

„Bol a nahnevalo ma, že strieľal po srnách!“ povedala nazúrene a odvážila sa k nemu urobiť dva kroky. „Spýtala som sa ho, či má na to právo.“

„A on ti povedal, že áno, pretože si to územie naša rodina neprávom privlastnila,“ vychrlil a ona prikývla. Derek sa oboma rukami oprel do stola a rázne povedal: „Nemala si sa s ním čo rozprávať! Nemala si ísť dolu na čistinu! Mohol ti odstreliť hlavu!“

„Stalo sa čo sa stalo!“

„Dobre,“ vydýchol a vystrel sa. S úsmevom ju vyzval: „A teraz mi vysvetli ako došlo k tomu, že by mal prísť na večeru.“

„Jednoducho. Neveril, že som sa vydala za teba. Myslel si, že som manželkou tvojho brata.“

Derek šibol pohľadom po Gilovi, ktorý sa pobavene usmieval.

„Chcel dôkaz, urazil ma, keď mi neveril. Preto som mu povedala, že ak príde na večeru, ty sám mu to potvrdíš.“

Derek pomaly obišiel stôl a vstal si pred ňu. Stlmil hlas a opýtal sa: „A čo ak to neurobím? Ak neprídem a nechám ťa v tom?“

Brittany si dala ruky vbok a odvážne odvetila: „Tak mu poviem, že som klamala, že som slobodná slečna, ktorú smie hltať pohľadom.“ Derek do tvári ihneď očervenel a pomedzi zuby sa spýtal: „To robil?!“

Brittany sa záhadne usmiala a Derek sa na ňu poriadne zamračil. Vedela, že o ton nemá najmenšie pochybnosti. Využila niečo, čo by ako manžel, ktorého donútili pochybné okolnosti aby si ju vzal, nemal cítiť. Bola to žiarlivosť. Vedela, že žiarli, a vedela aj to, že na to nemá dôvod, lebo ten muž sa na ňu nepozrel inak ako pohŕdavo, zvedavo a dosť pochybovačne.

Derek prikývol a zavrčal: „Ideme na večeru.“

Schmatol ju za ruku a rýchlo vykročil ku dverám. Ledva dýchala, keď ju vytiahol na chodbu a bez slova pritiahol až ku schodom. Tam prudko zabrzdil, keby mala vyššie opätky, iste by neubrzdila a vrazila by do neho. Derek sa zamračil na ich hosťa, ktorý sa už díval po hale. Len čo ich uvidel, zaškeril sa.

Derek si niečo zašomral a pritiahol ju k sebe tak prudko, až ticho zhíkla. Vedela čo chce spraviť, a tak sa rýchlo rukami zaprela do jeho hrudi a zasyčala: „Nie, pred ním nie.“

Derek sa potmehúdsky uškrnul a vo svojej silnej ruke jej stisol zadok. Vedel čo robí, zaskočil ju natoľko, že ho prestala odtískať. Prestala sa mu brániť a nevydala ani hlások, keď sa nahol a pošepol: „Čo si si navarila, to si aj zjedz, láska.“

Druhou rukou si k sebe pritiahol jej bradu a začal ju bozkávať. Brittany pocítila mravčenie, ktoré ju prinútilo úplne sa odovzdať do jeho zbehlých pier. Zavrela oči a zabudla, že je na vrchu schodiska, že sa na nich díva ich hosť a že mu zakázala bozkávať ju na miestach, kde je mnoho očí.

Až keď začuli potlesk, odlepili od seba pery a pozreli sa na Freda. „Výborne! Tlieskam vám madam, skutočne vynikajúce divadlo!“

„Vy mi stále neveríte?!“ spýtala sa otrasene.

„Bozk, to je toho. Derek Watlington, priznaj to. Nie si ženatý. A už vôbec nie s takou inteligentnou a krásnou dámou.“

Derek na tvári v tú ranu vyčaroval nadradený úsmev a začal schádzať k nemu, stískajúc jej ruku v dlani. „Bol si dlho preč, ženil som sa v Londýne a ty žiješ ako samotár, preto sa nečudujem, že si o mojej svadbe doteraz nepočul.“

Fred potočil hlavou a povedal: „Prekvapil si ma.“

„A prekvapím ťa viac,“ povedal a zdvorilo ukázal rukou k jedálni. „Nech sa páči. Večera je na stole.“

Fred tam vošiel ako prvý a Brittany sa spýtala: „Ako ho chceš prekvapiť?“

„Uvidíš,“ povedal tajuplne a priviedol ju k stolu.

Dúfam, že to nemá nič spoločné so mnou, pomyslela si a prišla k stolu.

Derek ju usadil na miesto, kde obvykle sedáva on. Naproti nej sa usadil Fred a Derek si sadol za vrch stola. Vždy tam sedáva madam Henriet, všetci ju považujú za srdce rodiny, takže jej toto miesto právom patrí. Do jedálni vošiel aj Gilbert a pozdravil ho.

Fred len prikývol hlavou potom sa opýtal: „Ako ma chceš ešte prekvapiť?“

„Prekvapenie nie je to správne slovo,“ začal Derek zahútane. Potom sa zasmial a povedal: „Presnejšie by bolo zaskočenie. Lebo to urobím. Zaskočím ťa ak ti poviem, že mám dôkaz.“

Fred sa napil a nadvihol jedno obočie. „Dôkaz? A o čom, prosím ťa?“

Derek sa pozrel na brata, ktorý prevzal slovo a povedal: „O tom, že severná lúka je stále v našom revíri.“

„Nič také nemáte!“ zasipel a Derek sa posmešne usmial.

„Veril si, že tá listina neexistuje?“

„Ak existuje,“ otvoril dlaň, „sem s ňou.“

Derek zacmukal a radostne povedal: „Nie, ešte ju musím dať overiť. Aby si mi potom nevyhodil na oči, že je to nejaký falzifikát.“

Fred udrel po stole a Brittany sa tak preľakla, že sa obliala. Potichu zakliala a zadívala sa na škvrnu, ktorú mala na šatách. Zlostne položila pohár na stôl a pokrútila hlavou. Potom sa pozrela na Derekovu ruku, ktorú k nej natiahol. Vytiahla z nej biely obrúsok a vďačne sa usmiala. Derek jej úsmev opätoval a potom sa zúrivo pozrel na Freda.

„Zničil si mojej manželke šaty!“

„Ver mi, Watlington,“ zavrčal a postavil sa, „to nie je to najhoršie čo ťa čaká, ak sa v tom budeš vŕtať!“

„Oh, vyhrážka?“ spýtal sa ľahostajne.

Aj Brittany to tak pochopila a trochu vyplašene sa pozrela na Freda, ktorý bol čoraz zúrivejší.  

„Tie pozemky sú moje, ja mám právo na nich loviť! A nijaký zdrap papiera na tom nič nezmení!“

„Žiješ v minulosti, Fred,“ povedal Gilbert a pozrel sa mu do očí. „Tie pozemky ste využívali, to je pravda. Ale neoprávnene. A to ti dokážeme.“

Fred si oboch zúrivo prezrel a potom rázne vykročil von z jedálne. Počuli ako tresol dverami a Brittany pošepla: „Netušila som, že vás skutočne tak nenávidí.“

Derek mykol plecom a povedal: „Zvykli sme si. Nikto z jeho rodiny nerobil problémy. Len on. Ale,“ veselo sa usmial, „v každej je čierna ovca, no nie?“

„Hm, a kto je to v tej vašej?“ opýtala sa ho a Derek sa rýchlo pozrel na Gilberta. Ten mu venoval veľmi zlostný pohľad, po ktorom sa Derek rozkošne usmial. Potriasol hlavou a hlesol: „Virginie.“

Brittany prevrátila očami a spýtala sa: „Za akých okolností by si bol trošku sebakritický a povedal, že si to ty?“

Derek sa k nej naklonil a vášnivo pošepkal: „Keby si mi povedala, že ťa čierna priťahuje.“

To som si mohla myslieť! Dofrasa, keby sa pri tom aspoň tváril, že je nahnevaný a nepoužíval tú bezodnú škálu úsmevov, bolo by ľahšie ho nenávidieť!