Prekliaty zvodca - 10. kapitola

10. kapitola

„Ako vyzerám?“

„Dobre,“ povedala Virginie a Brittany zúfalo zamrnčala.

„Len dobre?! Nemôžem vyzerať na obraze len dobre! Kto to vôbec vymyslel?!“

„Bola si už v študovni?“ spýtala sa jej a ona prikývla. „Videla si teda obrazy našich predkov.“

„Predkov?“ spýtala sa zúfalo a klesla na posteľ.

Vinie sa milo usmiala a povedala: „Je tam namaľovaných asi desať generácií Watlingtonovcov. Vždy najstarší syn a jeho manželka, len pár dní po sobáši. Aj mama s ockom tam majú obraz.“

Brittany si povzdychla a povedala: „Máte veľa tradícií.“

„Sú to zvyky, ktoré robia rodinu, rodinou,“ povedala a mykla plecom. Potom ju vytiahla za ruky hore a povedala: „A usmievaj sa. Vyzeráš krásne a som si istá, že ty a Derek budete ten najkrajší pár na obraze.“

Brittany sa na ňu vďačne usmiala a potom vyšla zo spálne. Nevedela sa rozhodnúť čo si obliecť, preto ju zavolala. Poradila jej, aby si dala bledučko zelené šaty, nie príliš vyčačkané s nazberkanými rukávmi a nie príliš širokou sukňou. Tak dlho stála v šatníku a vyberala čo na seba, že nemala síl namietať. Vlastne nemusela, lebo šaty jej pristali a cítila sa  v nich dobre. Vlasy si nechala klasicky rozpustené a aby nevyzerala prehnane snobsky, nedala si nijaký iný šperk okrem náušníc.

Podišla ku schodisku a pozrela sa na Dereka, ktorý ju čakal v hale, s rukami za chrbtom. Otočil sa až keď počul klepkanie jej topánok. Na okamih zamrzla a takmer stratila rovnováhu.

Bol dokonalý! Mal ten istý oblek, v ktorom ju sprevádzal po uliciach Londýna, spod šatky mu vytŕčal golier na snehobielej košeli a úzke nohavice, vsúkané do čižiem, navodzovali dojem hrdého grófa. Zjavne tým chce zväčšiť svoju vášeň v jazdení.

Prišla až k nemu a s nemým úžasom sledovala jeho oči, ktoré ju priam  hltali. Prižmúril oči a zvedavo sa opýtal: „Kto ti pomáhal vybrať šaty?“

„Prečo?“ spýtala sa zarazene, s miernením obavy, že sa mu nepáčia. „Je to zle?“

Derek sa krásne usmial a potočil hlavou. „Moja obľúbená farba. Ty ma ničíš, Britt,“ dodal trpko a Brittany sa ihneď otočila k obývaciemu salónu.

Derek vošiel hneď za ňou a s úsmevom povedal: „Pán Stephens, dovoľte aby som vám predstavil moju manželku.“

„Takže je to pravda,“ prekvapene skonštatoval postarší pán s okuliarmi nízko na nose. „Ste ženatý. Pozrime sa,“ povedal zahútane a premeral si ju. „Výborný výber!“

„Šiat?“ spýtala sa a on sa zasmial.

„Nie, madam, odpustite starému umelcovi, ktorý už roky vdychuje pach z olejových farieb, ale ja chválim vkus lorda Watlingtona.“ Brittany sa pousmiala a Derek s úsmevom povedal: „Som presvedčený, že budem chcieť vrátiť peniaze, pán Stephens.“

„Ako to?!“ vydesene sa opýtal starý pán.

Derek sa zahľadel na Brittany a s úsmevom povedal: „Som si istý, že sa vám nepodarí dokonale zachytiť jej krásu.“

Pán Stephens sa zasmial a prikývol, zatiaľ čo Brittany ani nedýchala. Jeho nežný tón a upretý pohľad na jej tvár ju nútili myslieť si, že to myslí úprimne. Že sa nehrá na dokonalého a milujúceho manžela a ani si ju tým nesnaží doberať. Na chvíľku si želala, aby to myslel vážne. No nemohla si tým byť istá. Pochybnosti boli silnejšie ako radosť z jeho slov, preto sa zamračila a odvrátila tvár.

„Ale mohli by sme začať. Madam, prosím vy si sadnite.“

Brittany si trochu odfúkla, konečne začnú. Sadla si na pohovku a ruky si spojila na sukni.

„A vy si staňte za ňu, pane.“

„To mi nevyhovuje!“ povedal s točením hlavy.

„A ako by ste si to predstavovali?“ opýtal sa ho so záujmom.

„Asi takto nejako,“ povedal Derek a sadol si k nej.

Tesne blízko, dokonca jej nohou prištipol sukňu, takže aj keby chcela, neodsunie sa od neho. „A úplne najideálnejšie by bolo toto,“ dodal a zaraz ju začal bozkávať.

Brittany sa nemohla brániť hneď, lebo rýchlosť akým sa priblížil k jej perám ju úplne odzbrojila. A potom, tak dávno ju nepobozkal, až mala hriešne pokušenie nechať ho, aby pokračoval. No spamätala sa a odtisla ho so sipením: „Zbláznil si sa?!“

„Nie,“ hlesol spokojne a pozrel sa na maliara, ktorý sa pousmial. „Som presvedčený, že by to bol originálny obraz vo vašej študovni, ale neviem či by ste mi vydržali tak dlho pózovať.“

„To by nebol taký problém,“ hlesol Derek s nadšením a Brittany ho za to silno udrela do boku.

Jemne zastonal a so sileným úsmevom povedal: „Skôr by som sa obával reakcie mojej matky.“

„Súhlasím, áno, vaša matka by to neprežila,“ potvrdil so smiechom. „Ak dovolíte, trochu vás upravím,“ povedal a prišiel k nim.

Derekovi kázal držať chrbát vystretý a hlavu jemne natočiť k nej. Pravú ruku si vyložil cez opierku pohovky a druhou stisol Brittaninu ruku, ktorú mala položenú na jeho nohe. Brittany bola pritisnutá k nemu, no tiež sa mala snažiť byť vystretá a druhú ruku si voľne položila na sukňu. Nepochybovala o tom, že na obraze to bude vyzerať idylicky, zamilovane a krásne, ale tie muky pri maľovaní... Derek nevydržal byť dlho ticho, využil maliarovu sústredenosť. Bol ukrytý za trojnožkou, zatiaľ si robil len náčrt, keď Derek pošepkal: „Tie šaty ti pristanú.“

„Ďakujem,“ povedala sucho, nechcela v ňom vyvolať podozrenie, že ju tá poznámka nadchla, hoci to tak bolo. „Ako dlho sa ti páči táto farba?“

„Prečo?“ spýtal sa a prefíkane nadvihol obočie. „Podozrievaš ma snáď z toho, že sa mi páči len preto, lebo máš takej farby oči?“ Brittany zvrtla hlavu do strany a maliar hneď zasipel.

„Prosím, nehýbať sa.“

Otočila hlavu späť a Derek povedal: „Páči sa mi od detstva, ani neviem prečo. A to, že máš také oči, je pre mňa niečo mystické.“ Brittany sa trochu pohmýrila a pocítila ako jej Derek začal palcom hladiť opak dlane. Začal s tým odrazu a po prvotnom zaskočení musela priznať, že jej to bolo príjemné.

Trochu sa k nej sklonil a pošepkal: „Som presvedčený, že keby si vedela na čo teraz myslím, udrela by si ma.“

Brittany ihneď zareagovala a kopla ho do lýtka. Derek stisol zuby a potom pošepol priškrteným hlasom: „Nemal som nič hovoriť. Mohol som vedieť, že na to myslíš aj ty, a tak na to ihneď prídeš.“

Brittany sa zahanbene usmiala a rýchlo sa pozrela do strany. Keby vedel, že na to skutočne myslela, asi by umrela od hanby.

„Nehýbať sa!“ upozornil ich pán Stephens.

„Tebe sa to povie,“ zašomral si Derek popod nos a Brittany sa jemne pousmiala. Bola si istá, že ich bude takto okrikovať často a budú radi, ak bude obraz hotový na Vianoce.

Počasie bolo výnimočne krásne, preto sa Brittany rozhodla robiť spoločnosť Virginie a išla s ňou do záhrady. Hneď za domom mali rozložený veľký slnečník, pod ktorým bol malý stolík a dve stoličky, iba pre ne. Teta Ophelia a madam Watlingtonová išli do mesta, navštíviť nejakú priateľku, takže sa k nim nemohli pridať.

Brittany si našla prácu, vytiahla si vyšívanie, ale Vinie sa očividne nudila. Pomrvila sa a s prekríženými rukami sa opýtala: „Kedy bude obraz hotový?“

„Asi za pár dní,“ odvetila s pohľadom upriameným do výšivky.

„Čo to vyšívaš?“

Brittany postrehla v jej hlase unudenosť, a tak vyšívanie položila na stolík a povedala: „Je to len jednoduchý vzor.“

„Myslela som, že sú to vreckovky,“ povedala a zamračene prešla prstom po výšivke.

„Prečo?“ spýtala sa jej nechápavo a Vinie nadvihla plece.

„Každá Watlingtonovská mladomanželka si vyšije na vreckovky iniciály. Do pravého rohu svoje a do protiľahlého manželove.“

„Aha, zase tradícia,“ povedala chápavo a zamyslela sa. „Asi nemám vhodné vreckovky.“

Usmiala sa a povedala: „Nemala by si ich mať.“

Zasmiala sa a pohodila hlavou do strany. Brittany sa tam pozrela a zadržala dych. Uvidela Dereka na svojom koni, ako k nim mieri. Zjavne si ich zatiaľ nevšimol, zamyslene sa díval na chodník a pery mal pevne stisnuté. Nad čímsi uvažuje, pomyslela si, na toľko ho už poznala, aby to vybadala.

„To Derek by ti ich mal darovať.“

„Darovať?“

Prikývla a povedala: „Aj muž sa musí pričiniť. Asi nie som tá správna osoba, ale,“ nahla sa k nej a stíšila hlas, „väčšina dám vreckovky dostane ako jeden z darov, keď manželovi oznámi, že je v požehnanom stave.“

Brittany preglgla a spýtala sa: „Tak prečo by som ju mala vyšívať?!“ „Nie si tehotná?“ spýtala sa zvedavo.

„Vinie!“ zvolala zarazene a venovala jej nazlostenú grimasu, po ktorej sa zasmiala.

„Každý si myslel, že áno.“

„Každý si myslel zle! Nie som tehotná!“ zasipela potichu, aby ju nepočul Derek, ktorý si ich všimol a s úsmevom k nim pristupoval. „Krásky, ako sa máte?“ spýtal sa veselo a vstal si medzi ne.

Vinie pohodila plecom a povedala: „Idem si nájsť niečo na čítanie. Tu sa príšerne nudím.“

Vinie vstala a vykročila k domu, zatiaľ čo Brittany so stisnutými perami pozorovala výšivku. Derek si ju premeral a skúmavo sa opýtal: „Ty sa nenudíš?“

„Prečo?“ spýtala sa zvedavo a zodvihla k nemu oči. Usmial sa a vystrel k nej ruku.

„Prejdeme sa, čo ty na to?“

„Kam?“

„Nemusíš sa báť, nechcem ťa uniesť,“ povedal provokačne a ona prikývla.

Až sa prekvapil, keď sa chytila jeho ramena a pokojne s ním vykročila hlbšie do záhrady. Po chvíľke ticha sa opýtala: „Kde si bol?“

„S Edwardom sme sa boli pozrieť ako to vyzerá v lese.“ Pozrel sa okolo a zamračene povedal: „Ale on sa mi niekde stratil.“ „Nezablúdil?!“ spýtala sa vydesene.

Úsmevom ju upokojil a povedal: „On pozná lesy ako vlastnú dlaň. Ale je miesto, na ktoré nesmie chodiť a napriek tomu to robí.“ „Miesto? Aké miesto?“

„Začarovaný les,“ povedal a strašidelne sa zatváril.

Potočila hlavou a povedala: „Zase si ma doberáš.“

„Raz ťa tam vezmem,“ povedal a figliarsky nadvihol jedno obočie. Brittany sa pozrela do druhej strany a uvidela Edwarda, ktorý sa k nim ponáhľal na koni. Zastavili sa a Edward koňa spomalil.

„Kde si trčal?“ spýtal sa ho s bratskou prísnosťou, ktorej sa Edward nevydesil.

„Išiel som na severné hranice revíra.“

„Dobre vieš, že tam máš zakázané chodiť!“ upozornil.

„Ale Derek,“ prevrátil očami, „nič sa nestalo.“

„Nabudúce ti nedovolím vzdialiť sa odo mňa ak budeš vymýšľať!“ povedal mu zlostne a Edward si niečo zašomral. Stočil koňa a rozbehol sa s ním ku stajniam.

„Čo by sa tam stalo?“

Derek sa rýchlo pozrel na Brittany, zjavne úplne zabudol, že je pri ňom, čo sa mu zvyčajne nestáva. Jemne sa usmial a povedal: „Nie je to nič dôležité. Nemám jednoducho rád, keď tam chodí. Je tam dosť zlý terén a on sa naučil poriadne sedieť v sedle len pred rokom.“

„Si jeho učiteľ?“

„Už od smrti otca,“ pošepol a vykročil k jazeru.

Brittany sa o ňom dozvedela vďaka Vinie, ktorá sa raz z prechádzky vrátila mokrá. Vysvetlila to tým, že na mostíku, ktorý sa klenie nad jeho pokojnou vodou, sa šmýkalo a ona neudržala rovnováhu. Pravdou bolo, že mostíku chýbalo zábradlie, bola to len akási oblúkovitá lavička, ale pôsobilo to malebne.

Derek vyšiel až na mostík, ruky si vsúkal do vreciek a znovu sa zahútane pozrel na hladinu. Dráždila ju jeho zamyslenosť. Mala pocit, že ho niečo trápi a čím dlhšie bol taký tichý, tým viac ho chcela rozveseliť. Ale ako?

Vyšla k nemu na mostík a povedala: „Je to tu krásne.“

Prikývol a prezrel si ju. „Obľúbené miesto otca. Mama sem od jeho smrti neprišla, vraj by jej ho tu všetko pripomínalo,“ dodal a pousmial sa. „Ale ja sem chodím rád. Je tu pokoj, kým nezačnú škŕkať žaby.“

„Žaby?!“ vykríkla a tak ňou trhlo, až takmer skončila rovnako ako Vinie.

Derek sa zasmial a pohodil plecami. „Áno žaby. Vieš, také malé, zelené potvory, ktoré chytajú jazykom muchy.“

„Viem, čo sú žaby!“ zagánila na neho. „Ale mám...“ preglgla a zahanbene dodala, „mám z nich strach.“

Derek sa k nej otočil a povedal: „Neboj sa, ja ťa ochránim.“

V jeho očiach bolo opäť šibalstvo, čo ju na moment potešilo. O chvíľku sa už cítila blažene, lebo ju rukami pritiahol k sebe a naklonil sa, aby ju pobozkal. Chcela mu to dovoliť! Skutočne chcela! Mala v úmysle vychutnať si jeho bozky, ale uvidela ju. Odporná žaba, ktorá vyskočila na mostík ju natoľko zmiatla, že sa rýchlo odsunula a rozbehla sa s piskotom preč.

Počula len Derekov zadúšavý smiech a výkrik, ktorý jej znel v ušiach ešte aj v posteli: „Láska, ak sa nevrátiš, pobozkám ju, a iste sa z nej stane princezná!“

Derek bol dnes celý deň zatvorený v pracovni. Pre Brittany by to malo znamenať vykúpenie z jeho obletovania a doberania si jej, ale na jej počudovanie, nebolo to tak. Cítila sa prázdne, akosi smutne a sklamane, keď neprišiel ani na obed a len po komorníkovi odkázal, že nemá hlad.

Už sa začalo zvečerievať, september prevzal vládu nad počasím, začínal pofukovať studený vietor. Brittany však nevydržala sedieť v dome.

Teta Ophelia dostala nádchu, a tak leží v posteli. Vinie sa zavŕtala do knihy, už druhý deň sa skrýva po kútoch v dome a číta si. A madam Watlingtonová má nejakú návštevu, začína pripravovať ples, ktorý by mal byť približne v posledný októbrový týždeň.

Od Brittany dnes pomoc nepotrebovala, a tak išla do záhrady. Čerstvý, večerný vzduch jej pohladil líca a vietor sa jej začal hrať s ofinkou. Vlasy mala v zapletenom vrkoči, takže jej ich nemohol rozfúkať. Mala na sebe šaty s dlhým rukávom, takmer splývala s tmou, mali tmavomodrú farbu.

Pomaly vykročila smerom ku stajniam, opačný smer ako k jazierku, nehodlala riskovať, že ju napadne nejaká hrôzostrašná žaba!

Vtom začula ako sa otvorilo okno. Zodvihla pohľad a hneď si uvedomila, že je to pracovňa. Z okna sa vyklonil Derek, vyskočil von a okenice opatrne privrel.

Len čo sa otočil, zdesene uskočil a zvolal: „Dopekla, radšej zabitie pádom z okna ako na zlyhanie srdca!“

Nadvihla obočie a povedala: „Tak takto utekáš z pracovne. Že sa nehanbíš.“

„Nie, to sa teda nehanbím, lebo sa nemám za čo,“ povedal a pristúpil k nej. „Odhalila si ma. Povedz,“ prebehol po nej pohľadom, „prezradíš ma?“

Nadvihla bradu a povedala: „Nechám si to pre seba.“

„Budeš ma vydierať keď sa ti to bude hodiť, čo?“ spýtal sa sipiac a potom sa pousmial. „Ale dobre, keď si už tu, ukážem ti to miesto, o ktorom sme sa včera rozprávali.“

„Bude večera!“ namietla ostro. „Nikam...“

Derek ju schmatol za ruku a začal ju rýchlo ťahať do stajní. Zjavne jej nehodlal dať ani len príležitosť na to, aby hľadala výhovorky, ktoré by jej neboli platné.

„Derek! Pusti ma! Ja s tebou nikam nejdem!“ kričala a metala sa.

Derek sa k nej len s úsmevom otočil a povedal: „Alebo pôjdeš so mnou na moje tajné miesto, alebo ťa hodím do sena a...“

„Mlč!“ zasyčala a hodila vražedný pohľad po paholkoch, ktorí postávali okolo stajní.

„Myslel som si,“ povedal víťazne a doviedol ju až pred stajne. „Osedlajte mi Grófa.“

„Iste, my lord,“ povedal paholok a ihneď vbehol do stajni.

Brittany si vymanila ruku z jeho stisku a spýtala sa: „A ja? Mne osedlajú nejakú kobylu?“

Derek hrdo nadvihol bradu a povedal: „Nie drahá, ideme spolu.“

„To si vyhoď z hlavy! Nejdem s tebou na jednom koni, to je vylúčené!“ namietla nabrúsene a Derek sa šintersky pousmial.

„Tak budeš bežať za ním.“

Brittany otvorila ústa, ale prerušil ju a povedal: „Ale budem veľkorysý a dovolím ti vybrať si kde budeš sedieť. Osobne by som bol radšej, keby si sedela predo mnou.“

„Prečo?!“ zavrčala.

„Aby som sa na teba mohol dívať,“ odvetil a ľahučko sa pousmial. Brittany si niečo zašomrala a pozrela sa na krásneho hnedáka, ktorého mu paholok doviedol.

„Nech sa páči.“

„Ďakujem,“ povedal a potľapkal koňa po zadnej nohe. Vyšvihol sa hore a pevne stisol opraty. Natiahol ruku a spýtal sa: „Ako si sa rozhodla?“

Brittany k nemu neochotne pristúpila a vložila ruku do jeho dlani. Nerozmýšľala nad tým kam sa usadí a vedela, že jej nedá na výber. Tak aj bolo, Derek si ju usadil pred seba a obkolesil ju rukami.

„Opri sa o mňa, cesta je zlá.“

Vystrela chrbát viac a odvrkla: „Sedí sa mi dobre!“

„Ja som ťa varoval,“ povedal ľahostajne a popohnal Grófa do cvalu. Brittany na to nebola pripravená, ihneď ju hodilo dozadu a silno sa oprela do Derekovej hrudi.

Cesta bola skutočne otrasná, preto sa od neho neodvážila ani len na kúsok pohnúť, lebo by riskovala, že padne. Vbehli do lesa, tam už bola poriadna tma, ona nevidela takmer nič. Stále však išli rovno, takže sa neobávala, žeby Derek nenašiel cestu späť. Prebehli popod vysoké stromy a dostali sa k obrovskému kopcu. Derek kopol koňa do slabín, aby ho donútil vyšvihnúť sa hore.

Bola zvedavá čo jej ukáže. Ale čo asi? Ďalšie jazero, ktorému sa od hladiny bude odrážať ten krásny, kosákovitý mesiac? Alebo postriežku? Možno to bude len nejaký brezový hájik. No aj to bolo príliš presnívané, lebo len čo zastavili na vrchole kopca, naskytol sa jej pohľad na prázdnu čistinu. Obyčajná lúka v strede lesa, s vysokou tvárou a ničím výnimočným.

„Toto je tvoje tajné miesto?“

„Pst,“ pošepol a ona sa zamračila.

„Ak je to nejaký žart...“

„Ticho,“ zasipel potichu a kôň sa trochu nepokojne pohol.

„Derek okamžite...“

Stisol jej ústa a naklonil sa k jej uchu, aby šeptom povedal: „Pozeraj sa dolu.“

Brittany sa najskôr nahnevala, že ju tak neslušne umlčal, ale spomenula si, ako ona urobila jemu to isté. Preto upustila od hnevu a poslúchla ho. Len čo začula akýsi tichý šum, zbystrila pozornosť a Derek svoju ruku pomaly odtiahol.

Z tmy sa odrazu vynorili tri srnky. Jedna bola dospelá, veselo strihala ušami a za ňou skackali dve mláďatká. Nemohla zo seba dostať ani slovíčko. Bola ohúrená, uchvátená, jednoducho nemala slov. Takmer nedýchala, keď sa na ne dívala. Nikdy nevidela nič tak romantické a prekrásne.

Usmiala sa a pošepkala: „Tie sú krásne.“

„Chodia sem často. Nad ránom, keď je ešte rosa, alebo takto večer. Máme šťastie, že prišli,“ povedal šeptavo.

„Toto patrí vám?“ opýtala sa a Derek prikývol.

Natiahol ruku a ukázal na koniec čistiny. „Za ňou končí náš revír.“

Pousmiala sa a Derek ruku stiahol k sebe. Onedlho Brittany pocítila ako ju ňou obkolesil okolo pása a pritisol sa k nej o niečo viac. Zadržala dych a stisla oči. Toľko krásnych pocitov jej srdce iste nevydrží. Už teraz bilo na poplach, ale Derek ho nemal v úmysle upokojiť. Urobil opak, roztĺkol jej ho ešte viac, len čo pritisol svoje pery k miestu pod jej uchom.

Citlivé miesto, ktoré ju donútilo zastonať, ale len potichučky, aby mu nedala zámienku myslieť si, že sa jej to páči. Preto mu rýchlo stisla ruku a povedala: „Mali by sme ísť na večeru. Budú nás hľadať.“ Derek odlepil svoje chtivé pery od jej pokožky a ťažko vydýchol. Bez reptania obrátil koňa a hnal ho späť, po tej istej ceste akou prišli. Bol ticho, hrozivo ticho. Takmer nedýchal, opierala sa o jeho hruď, ktorá sa len nebadane nadvihla.

Mala dojem, že ho tým zranila. Cítila sa vinná za to, že mu odoprela niečo, po čom tak veľmi túžila aj ona.