Prekliaty zvodca - 9. kapitola

9. kapitola

Derek rýchlo otvoril zásuvku na svojom pracovnom stole a pozrel sa do nej. Nadvihol akési listiny a potom ju zatvoril. Otvoril zásuvku aj na druhej strane, trochu sa v nej pohrabal a zabuchol ju. Zamračeným pohľadom prešiel po pracovni a vyfúkol.

Je tam až priveľa možností, kde by sa tie listiny mohli nachádzať, ale nevzdal to. Ihneď sa postavil, otvoril skrinku z tmavého dreva a začal ju dôkladne prehľadávať. Oveľa radšej by bol vonku a preháňal sa na koni po pozemkoch a lese, ale vedel, že by nikdy nedobehol povinnosti, ktoré zanedbal kým bol v Londýne.

Schmatol akúsi listinu, nádejal sa, že je to tá, ktorú hľadá, ale zistil, že sa zmýlil. S vyfúknutím ju hodil späť do police a vtom sa dvere na jeho pracovni otvorili.

„Och, si tu?!“ prekvapene sa opýtala mama a vošla dnu.

Pozrel sa k nej ponad plece a začal sa hrabať v druhej polici. „A kde by som mal byť?“

„Neviem,“ povedala a prišla až k jeho stolu. „Ale väčšinou, keď sem vojdem, tak tu nie si.“

„Mám prácu,“ povedal a niečo si zašomral. Uvidel akýsi list, ktorý bol hlboko v polici. Natiahol sa poň, musel sa trochu prikrčiť, aby dočiahol.

„A kde je tvoja žena?“

Derek sa podvihol a poriadne si udrel hlavu o poličku. Zasipel a nevraživo si prezrel list, ktorý nepotreboval. Potom sa otočil k mame a povedal: „Mal som v pláne uviazať si ju k nohe, ale neviem, či by neprotestovala,“ povedal posmešne.

„Derek!“ okríkla ho. „Nerob si žarty zo svojej mami.“

Prevrátil očami a rýchlo zatvoril skrinku. Podišiel k druhej a opýtal sa: „Nevieš kam som dal tie výmery pozemkov a revíra na severnej strane?“

„Prečo to hľadáš?“ spýtala sa a zamračila sa na jeho chrbát.

„Lebo si to potrebujem pripraviť, keby prišiel Fred,“ povedal znechutene a potočil hlavou.

„Ale veď ten je už osem mesiacov v Írsku. Tak ľahko sa iste nevráti,“ podotkla a pohodila rukou.

„Ja by som si nebol taký istý,“ povedal a pozrel sa k nej. „Zjaví sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu a zase bude tárať o tom, že tá čistina na severe je jeho.“

Henriet sa viac nehodlala baviť na túto tému, a tak ju rýchlo zmenila: „Prečo si dovolil Gilovi zostať v Londýne?“

„Mama,“ ťahavo zašomral a pozrel sa k nej, „nie je to malý chlapec. Tu stále len pracuje, nech sa zabaví. A prečo nie,  ak je ten dom prenajatý vopred?“ spýtal sa vecne.

Urazene povedala: „Keby si mu povedal, aby išiel domov, tak by ťa počúvol.“

„Keby,“ odvrkol a zlostne prehodil akúsi škatuľu, pod ktorou našiel nejaké listiny. Spýtal sa jej: „Prišla si len pre to?“

Zavrel vitrínu a prešiel na druhú stranu miestnosti, nevšímajúc si poriadne sa mračiacu mamu. „Nie, isteže nie! Na chvíľku ma počúvaj! Hľadala som tvoju ženu, aby som jej povedala, že v spálni už máte riadnu manželskú posteľ.“

Derek sa k nej svižne otočil a s nadvihnutým kútikom úst povedal: „Ani netušíš ako si ma potešila.“

Potom sa zvrtol a začal otvárať každú zásuvku, ktorú tam zbadal. Do každej nazrel a ak nenašiel čo hľadal, zabuchol ju. „Ale jej to radšej nepovedz,“ povedal a zavrel ďalšiu zásuvku.

„A prečo?“ spýtala sa zvedavo.

Nadvihol plece a ľahostajne povedal: „Aby si ju nenahnevala.“

„Ja ťa asi nikdy nepochopím,“ povedala Henriet a vtedy sa dvere na pracovni otvorili.

Obaja sa k nim pozreli a Brittany sa zarazila. „Och, prepáčte! Myslela som, že je to obývací salón.“

„Ten je naproti,“ milo odvetila Henriet. „Asi by sme ti to tu mali ukázať.“

„Ak dovolíš, mama,“ začal Derek s úsmevom, „dom jej ukážem ja.“ Ihneď zavrel sekretár a vykročil k Brittany, ktorá zostala ako obarená.

„A nemáš prácu?“ osopila sa na neho mama.

„Nájdem si čas,“ povedal a figliarsky sa usmial. „Ideme, madam?“ vznešene sa opýtal a viac otvoril dvere.

Brittany vyšla von so stisnutými perami a priam bezradným pohľadom. Vedela si predstaviť ako to bude prebiehať. Bude sa tváriť, že jej ukazuje dom, ale v skutočnosti jej bude stále ničiť nervy svojimi poznámkami. Teší sa na to? Musela si priznať, že ju to na okamih nadchlo, ale zároveň si uvedomila, že by mu to mala zatrhnúť už v zárodku.

Preto, len čo otvoril ústa, nadvihla ruku a povedala: „Ak sa chystáš ohurovať ma svojimi lichôtkami a narážkami, tak si nájdem niekoho iného, kto mi ukáže dom.“

Pousmial sa a spýtal sa jej: „Britt, toto neskryješ. Len čo ma vidíš, už aj ti začnú po rozume behať neslušné myšlienky.“

Zavrčala a potočila hlavou. So šomraním vykročila cez halu a Derek ju so spokojným úsmevom nasledoval.

„Môžeme začať s obhliadkou domu, alebo si prílišne nesústredená?“ spýtal sa jej podpichovačne.

Zazrela po ňom a povedala: „Prízemie poznám.“

„To som si všimol len čo si vpálila do mojej pracovne,“ podotkol ironicky a ona očervenela. „Tam je jedáleň, v nej si bola,“ povedal a potom pristúpil k obrovským dvojkrídlovými dverám, ktoré boli roztvorené.

„A tu je obývací salón. Keďže je po celý čas dokorán otvorený a už z diaľky je vidieť krásnu sedaciu súpravu, privádza ma to na myšlienku,“ začal do hlasu pridávať svoju úžasnú zmyselnosť, „že si svoje zablúdenie hrala, len preto, lebo bola v pracovni moja matka. Čo si tam chcela, hm?“

Nadvihol jedno obočie a Brittany napajedene povedala: „Skutočne som zablúdila! Zo schodiska som jednoducho odbočila do druhej strany! To je všetko!“

„Ako myslíš, zatĺkaj,“ povedal a podvihol plece.

Privádzal ju do šialenstva s jeho neotrasiteľným zmyslom pre jej upodozrievanie zo všetkého na čo sama vôbec nepomyslela. Bola zamyslená, preto išla na druhú stranu. Počula hlas jeho matky, preto si myslela, že je to salón. Bola skutočne zaskočená, keď uvidela jeho pracovňu. A úplne opantaná jeho zjavom, z ktorého bola stále ako na ihlách.

Kráčala za ním hore po schodoch a neustále sa musela dívať do strany, aby jej oči ani raz nepadli na jeho... Och, nech skončí v pekle, ale má božský zadok!

Keď vystúpili na chodbu, Derek sa akosi figliarsky usmial a povedal: „Britt, veď tých schodov nebolo tak veľa, prečo si taká zadýchaná?“ Zašomrala a rýchlo ho obišla. Pozrela sa po obrovskej chodbe, ktorú vypĺňalo niekoľko kresiel so zlatými poťahmi.

Derek vystrel ruku doprava a povedal: „Na tejto strane sú len hosťovské izby a naša spálňa. Mimochodom,“ spoza stisnutých pier sa zasmial, „mama mi práve povedala, že do izby nám už dali manželskú posteľ.“

„Skvelé,“ zasipela a on sa bez slova vybral na opačnú stranu chodby. „Na konci chodby sú schody, ktoré vedú na tretie podlažie. Tam je ubytovaná väčšina rodiny, okrem mamy, tá má izbu oproti poschodia,“ vysvetlil a Brittany prikývla.

Keď sa zastavil pri akýchsi dverách a stisol kľučku, otočil sa k nej a nezbedne povedal: „Takže sa nemusíš báť, žeby tvoj ranný výkrik niekoho zobudil.“

Musí mi to pripomínať?! Zasipela v duchu a darovala mu veľmi pohrdlivú grimasu, za ktorú sa jej odvďačil škodoradostným úškrnom. Otvoril dvere a vpustil ju dnu so slovami: „Študovňa.“

Brittany si prezrela krásnu miestnosť, ktorá pôsobila útulne a veľmi preplnene. Jednu stenu zapĺňalo niekoľko políc s knihami. Pred kozubom, ktorého rímsa plnila úlohu ďalšej poličky na knihy, boli dve kreslá a medzi nimi šachový stolík. Na opačnej strane bol mohutný písací stôl a celá miestnosť bola preplnená obrazmi rôznych dvojíc. V jednom rohu bola krásna vitrína so sklenými dverami, cez ktoré videla niekoľko modelov plachetníc.

Bez slova vykročila práve k nej a keď si so záujmom prezrela jednu z makiet krásnej lode, Derek povedal: „Otcova zbierka.“

„Mal rád lode?“ spýtala sa a otočila sa k nemu.

Takmer sa jej podlomili kolená, keď videla jeho tvár. Bolo vôbec možné, aby pred ňou stál ten istý, pochabý a prekliaty chlap, ktorý ju zvádza a provokuje? Teraz nemal ani kúsok z toho samopašného Dereka, ktorého poznala. Bol vážny, jeho tvár nejavila ani kúsok úsmevu a oči uprene hľadeli do vitríny, na maketu lodi.

Pery sa mu nezachveli úsmevom a vážny hlas, ju donútil zadržať dych, keď povedal: „Jednu loď vlastnil. Po mame, to bola jeho druhá láska.“ Sklopil zrak a dodal: „Keď som mal devätnásť, jeho loď stroskotala. Nikto z posádky to neprežil. Konal sa len symbolický pohreb,“ pozrel sa do okna, „pochovali sme len prázdnu truhlu.“

„To mi je ľúto,“ povedala úprimne a podišla k nemu.

Derek sa jemne usmial a prikývol. „Ukážem ti kvetinový salónik,“ povedal a vyšiel von.

Brittany vyšla tiež a len čo zavrela dvere, videla ako stojí pri iných a na perách mal znovu milý úsmev. Počkal kým príde až k nemu a povedal: „Skutočne netuším prečo mu dali taký názov.“

Otvoril dvere a Brittany sa nahlas zasmiala. Sedacia súprava mala kvetinový poťah, v jednom rohu bolo množstvo kvitnúcich kvetov a aj vzor na záclone tvorili kvety.

„Je to krásna miestnosť,“ povedala natešene.

„Každú nedeľu, vždy o tretej, sa tu zídu všetky ženy z domu a popíjajú čaj. Túto tradíciu založila ešte otcova stará matka,“ povedal a ona sa usmiala.

Cúvla a zavrela dvere so slovami: „Už sa teším na nedeľu.“

Zvrtla sa k nemu a vyplašene zhíkla. To čo spravila, nebola jej vina! Neuvedomila si, že stojí tak blízko za jej chrbtom a pri tom ako sa otočila, zavadila rukou o... Prepána, je možné, aby sa mu to vmestilo do nohavíc? Zapýrila sa a svoju hanebnú, no aj tak nevinnú ruku, skryla za sukňu.

Derek sa k nej okamžite nahol, rukou sa oprel do dvier za ňou a pošepol: „Miláčik, toto nie je fér. Ja mám zakázané slová a ty smieš dotyky?“ Potočil hlavou a zacmukal.

„To... to bola nehoda,“ vyjachtala a ihneď sa chcela pohnúť do strany. Derek sa rýchlo zaprel druhou rukou do steny a zakliesnil ju tam.

„Ja to pokladám za jasný návrh,“ povedal a provokačne sa na ňu pozrel.

„Nenamýšľaj si!“ zasyčala.

„Pozri drahá, nesmieš ma provokovať a potom sa tváriť,  že sa nič nestalo.“

„Ja ťa neprovokujem!“ namietla dôrazne a Derek potočil hlavou.

„Ty si nedáš povedať.“

Brittany ho chcela požiadať aby jej láskavo vysvetlil, čo ho tak veľmi provokuje, ale nestihla to urobiť. Pritisol ju ku dverám, stačilo mu urobiť krok dopredu a nakloniť hlavu. Tým, že sa mu chystala položiť otázku, mu vlastne umožnila, aby si viac vychutnal jej ústa. Začal ju bozkávať, najskôr sa zdalo, že si to od nej vynútil, ale napokon sa k nemu pridala. Aj ona si chcela vychutnať sladkosť jeho skúsených pier. Mala na to právo a obrovskú chuť.

Dokonca ešte aj vtedy ju to príšerne lákalo, keď sa perami vzdialil. Uvedomila si, že ona urobila opak, neodtiahla sa, ale nasledovala jeho pery. Derek to ihneď využil a venoval jej dva mľaskavé bozky. Bola by ho nechala aby pokračoval, ale začula nejaký chichot.

Rýchlo sa odtiahla a vyplašene sa zadívala na dve slúžky, ktoré s úsmevmi prebehli poza Derekov chrbát. Zamračila sa a odtisla ho s výčitkou: „Videli nás!“

„No a?“ opýtal sa jej nechápavo.

„Nepáči sa mi, keď ma bozkávaš na verejnosti!“ zasipela a ihneď podliezla jeho ruku.

Rýchlo vykročila k izbe, keď začula jeho veselú otázku: „Tak to znamená, že keď ťa bozkávam v súkromí, tak sa ti to páči?!“

Brittany sa neovládla, rýchlo sa rozbehla k ich spálni a vbehla dnu skôr ako sa stihla začervenať.

Denník trpiacej manželky sa Brittany začal zapĺňať. Každý deň si do neho napísala niekoľko strán. Najskôr sa pohoršovala a sťažovala na všetko čo Derek robí, len aby ju vytočil. Teda, ona mala dojem, že ju tým chce poriadne nahnevať, hoci on to stále považoval za poklony. No len čo ju prešiel prvotný hnev, opisovala svoje pocity, ktoré ňou lomcujú vždy keď je nablízku.

Nevedela sa tomu ubrániť, jednoducho sa jej jeho zvádzanie začínalo páčiť. Považovala to za súčasť dňa, na ktorú sa dokonca až tešila a ak ho pol dňa nevidela, začínala sa nudiť. Stačilo však aby si k nej sadol pri obede a povedal jej čosi ako: „Dnes je výborný dezert. Vedela si, že čokoláda je afrodiziakum?“

Toto celkom stačilo na to, aby sa znovu začínala cítiť nahnevaná, a to sama na seba, lebo sa stále nenaučila nevšímať si ho a nereagovať. Očervenala a najradšej by sa skryla pod stôl.

Od toho dňa, čo mu tak neuvážene dovolila, aby ju bozkával dlhšie ako jednu sekundu, ubehol takmer týždeň. Na život v dome sa skutočne sťažovať nemôže. Služobníctvo je úslužné, celá rodina ju považuje za plnohodnotnú členku Watlingtonovcov a dom aj záhradu pozná tak dobre, akoby tam žila odjakživa.

Madam Watlingtonová ju vzala na nákupy. Ani to nemusela robiť, už na druhý deň jej matka poslala všetky veci z domu. Okamžite jej odpísala, aby sa jej poďakovala a zároveň ju ubezpečila, že sa má dobre. A naozaj, nič jej nechýbalo, okrem pokoja.

Ten jej kradol jej prekliaty manžel, ktorý sa jej aj napriek práci nesnažil vyhýbať. Najväčší strach mala z nocí, ale tie prebehli na podiv v poriadku. Často zaspala sama, ešte skôr ako prišiel on a niekedy sa budila v prázdnej posteli. Ani nevedela, či tam cez noc bol, alebo vstal skoro a vyparil sa.

To sa stalo aj dnes ráno, hoci bola nedeľa, Derek už v izbe dávno nebol. Ale bola si istá, že spal pri nej, lebo vankúš bol hrozne uležaný. Brittany sa najviac tešila na popoludňajší čaj v kvetinovom salóniku, na ktorý ju madam Watlingtonová upozornila už pri ceste z kostola. Musí uznať, je to tradične založená rodina.

Len čo odbili tri, vyšla z izby a mierila k salóniku. Po schodoch počula ísť Henriet, ktorá si jednostaj šomrala: „Zase sa vyparil. Akoby bol duch, alebo čo.“

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa a Henriet si ťažko vydýchla.

„Dievča, tie schody ma raz zabijú. Prisahám, ak to nebudú deti, ktoré ma dovedú do studeného hrobu, tak iste tieto schody!“

Brittany sa usmiala a ponúkla jej ruku, aby sa do nej oprela. Henriet to vďačne prijala a povedala: „Išla som sa pozrieť na Dereka.“ „Prečo?“

„Z nudy,“ hlesla a milo sa usmiala. „A potom, neviem či som priveľmi starostlivá matka, ale ak nevidím ktorékoľvek dieťa dlhšie ako pol dňa, začínam panikáriť,“ dodala so skutočnou panikou v očiach.

Brittany sa spýtala: „Takže nebol v pracovni?“

„Nie, a netuším kedy a kam mohol ísť,“ povedala s obavou.

Brittany mala skutočne pocit, že keby sa jednému z jej detí čosi prihodilo, túto ženu by v ten okamih ranila mŕtvica.

Henriet otvorila dvere na salóniku, kde sa už usádzala teta Ophelia. „Čaj ešte nepriniesli,“ oznámila im len čo vošli.

„Nevadí, máme čas,“ povedala Henriet a usadila sa vedľa nej. Brittany sa posadila oproti a pozrela sa na Virginie, ktorá vošla a s úsmevom povedala: „Konečne sa mám s kým pozhovárať aj ja!“ Sadla si do kresla, ktoré bolo pred oknom a nadšene sa opýtala: „To máš na sebe tie nové šaty?“

Prikývla a povedala: „Áno, pristanú mi?“

„Veľmi,“ povedala Ophelia. „Majú krásnu farbu, takú príjemne ružovú.“

Henriet súhlasne prikývla a vtedy do salóna vošli dve slúžky. Jedna mala na podnose čajník a pár šálok z porcelánu. Brittany sa usmiala, keď si všimla, že aj čajová súprava je ozdobená kvietkami. Druhá slúžka niesla podnos s koláčikmi, cukrom a obrúskami. Naservírovali im čaj a potom s úklonom opustili salónik.

Ihneď sa rozprúdila debata, ktorú začala Henriet: „Vinie, onedlho máš narodeniny.“

„Už osemnásť,“ hrdo dodala teta Ophelia.

Ona prikývla a povedala: „Sľúbili ste mi oslavu.“

„Nie, na nás to nezvaľuj!“ namietla mama a pomiešala si čaj. „Dobre vieš, čo som ti kázala urobiť.“

„Viem,“ zavrčala potichu.

„Neodhryzne ti za to z nosa!“ okríkla ju teta Ophelia.

Brittany sa na ne nechápavo dívala až kým sa k nej Vinie nenaklonila a nepoprosila: „Mohla by si mi pomôcť?“

„A s čím?“ spýtala sa jej zvedavo. Teta a Henriet ich už nevnímali, našli si nejakú inú tému, ktorej sa venovali popri popíjaní čaju. „Mama mi dala podmienku. O plesoch rozhoduje Derek. Mám si od neho vypýtať povolenie.“

„Myslíš, že bude proti?“ spýtala sa a Vinie podvihla plecia.

Vzala si šálku a povedala: „Nerád to organizuje. A dobre vie, že keby on dal od toho ruky preč, chopila by sa toho mama.“

„To je zle?“ spýtala sa.

Vinie si odpila z čaju a potom vľúdne povedala: „Mama je dosť hysterická pokiaľ niečo nevychádza tak ako si to predstavuje. Aj svadbu organizovala ona, no nebola na to sama. Teta Claire a aj tvoja mama jej veľmi pomohli.“

Brittany chápajúc prikývla a potom sa jej spýtala: „Ako si predstavuješ moju pomoc?“

„Jednoducho,“ nadhodila a odzbrojila ju širokým úsmevom. Akoby videla Dereka! Sú si tak podobní. „Najskôr sa ho spýtaš či tu smie byť oslava a potom mame pomôžeš s jej organizovaním.“

Brittany sa na ňu preľaknuto pozrela a potriasla hlavou. „To nežiadaj,“ pošepla zmätene, „skutočne nerada by som Dereka o niečo žiadala. Veď,“ pozrela sa do šálky, „ani netuším, či by na mňa dal. A s organizovaním oslavy nemám žiadne skúsenosti.“

Ona sa zamračila a spýtala sa: „Prečo si myslíš, že by ti brat niečo nesplnil?“

„Lebo,“ odsekla a napila sa.

Prečo by jej nechcel čosi splniť? Zasmiala by sa na tom, skutočne od srdca. Iste by jej to splnil, a ako rád by jej to splnil. Ale skôr ako by jej to splnil, by si za to niečo žiadal. Čo jej napadlo? Och, takú príležitosť by mu nemohla dať, proste nie! A čo ak by povedala nie? Tak by jej to nesplnil.

Vtom sa salónom ozvalo: „Pozrime sa, toľko dám pohromade! Kujete nejaké plány? Viete, že som v menšine.“

Jeho dodatok sprevádzaný sladučkým úsmevom donútil každú k úsmevu. Len Brittany ho skryla za šálku.

„Derek! Kde si bol, ty lump?!“

Venoval mame skormútený pohľad a povedal: „V pracovni predsa.“ „Prečo ma klameš?“ spýtala sa a pery sa jej smutne zachveli.

Derek prišiel k nej, vtisol jej na líce nežný synovský bozk a povedal: „Mama, tebe by som neklamal. Bol som v pracovni. Skutočne,“ prešibane sa pousmial, „ale nepoviem ti dokedy.“

Šikovne sa postavil za Brittany a oboma rukami stisol drevenú obrubu jej kresla. Pohodlne si uvoľnil nohy a spýtal sa: „O čom je reč?“

„Nehovor, že sa chceš pridať,“ odfrkla teta Ophelia, za čo sa na ňu mrzko usmial. „Nikdy sem nijaký Watlington o tomto čase nevkročil.“

Prikývol a povedal: „Presne tak. Ale ani jeden netúžil tak veľmi vidieť svoju nádhernú manželku, že by sa obetoval a vkročil by priamo do koša s jedovatými vretenicami, ktoré by ho inak iste ohovárali.“

Vinie sa hlasno zasmiala, div jej nevypadol koláčik, ktorý si práve brala z tanierika a Henriet s Opheliou sa urazene zamračili. Brittany si poriadne zahryzla do pery, aby sa nerozosmiala tak ako Vinie. Tak rada by to urobila, ale udržala sa a nevydala ani hlások. Bola vďačná tomu, že si vstal za jej chrbát a nevidí jeho huncútsku grimasu, inak by sa iste rozosmiala.

„Si otrasný, Derek! Nikdy tu nikoho neohovárame!“ britko mu povedala Henriet a napil sa.

„Hm, tak čo preberáte? Alebo je to tajné?“ nadhodil s podozrievavým pohľadom.

„Ja som Brittany žiadala o pomoc,“ hlesla Vinie nevinne.

Brittany preglgla a očami sa jej snažila dať najavo, aby o tom pomlčala, ale ona na to nedbala. Smelo pokračovala: „Povedala však, že mi nemôže pomôcť, lebo si nie je istá, či by si jej vyhovel.“

„Ja?!“ spýtal sa a nadvihol obočie.

Brittany sa zúfalo pozrela k oknu a želala si, aby sa búrka, ktorá bola do rána vrátila, a trafil ju blesk.

Derek sa sklonil k jej uchu, takmer ju trhlo, keď pocítila jeho teplý dych na svojom krku. „Miláčik, veď pre teba by som urobil všetko.“ „Tak vidíš!“ zvolala Vinie radostne.

„A čo si to chcela?“ spýtal sa jej, stále nahnutý k jej uchu.

Opatrne sa k nemu pozrela a povedala: „Vinie bude mať narodeniny.“

„Zase?!“ odfrkol posmešne a hodil po sestre veľmi provokačnú grimasu, ktorú mu zaraz opätovala. „Koľko to budeš mať?“ „Osemnásť!“ povedala mu pyšne.

„Aha, a čo s tým mám ja?“ spýtal sa príkro.

Vinie nenápadne drgla do Brittany, ktorá sa nadýchla a povedala: „Rada by tu mala oslavu.“

„Takže ak to správne chápem,“ začal zadumane a vystrel sa, „ty ma žiadaš, aby som jej oslavu povolil.“

„Pochopil si ju správne!“ nadšene povedala Vinie. „Však mi to dovolíš, Derek?! Však?!“ začala prosíkať.

Derek sa poriadne vystrel, ruky si dal za chrbát a mykol plecom: „Nemám nič proti ak ti bude mať kto pomôcť s prípravou.“

„Pomôže mi mama a...“

„Ja nie! Nenávidím to tak ako Derek!“ ozvala sa teta.

„Nie ty, Brittany.“

Derek sa pozrel na Brittany, ktorá jemne prikývla. „Máš ju mať,“ hlesol ľahostajne a Vinie radostne zvýskla.

Ihneď sa začala s mamou dohovárať na prípravách, vstala z kresla a sadla si na malú taburetku, aby k nej mohla byť bližšie. Voľné miesto využil Derek, sadol si do kresla a nahol sa cez operadlo k Brittany, ktorá pila čaj.

„Takže ty si sa bála, že ti odopriem ak ma požiadaš?“

„Čuduješ sa mi?“ spýtala sa a položila šálku na stolík.

„Chrobáčik, tebe splním všetko na svete, stačí povedať,“ nadhodil s milučkým úškrnom.

Brittany sa zákerne pousmiala a povedala: „Výborne, tak ťa hneď vyskúšam, miláčik.“

„To neznelo veľmi láskyplne,“ odvetil a darobne sa usmial.  

„Ani nemalo,“ odvetila a nahla sa k nemu. „Splň mi jednu prosbičku a vyskoč z okna.“

„Hm, chceš aby som ti dokázal, že viem lietať?“

Táto poznámka ju nemohla vytočiť. Vedela, že jej na to niečo odfrkne, preto mu kázala niečo tak absurdné, čo by nesplnil, ani ten najväčší blázon.

Derek si bolestne vzdychol a mykol plecom. „Ako chceš. Sama si to chcela,“ hovoril skormútene. Vstal a pozrel sa k oknu. „Čím som si ja toto zaslúžil?“ spýtal sa dramaticky.

Prišiel k oknu a odhrnul záclonu. Začal ho otvárať a Brittany sa na neho vyplašene pozrela. Nie, on neskočí. Iba žeby bola pod oknom kopa sena, o ktorej ja neviem, a on by skočil do nej. Ale aj tak sa môže dolámať! Pochytila ju panika, len čo okno otvoril a chytil sa podokenníka.

„Derek, čo to vyvádzaš?!“

Brittany si odfúkla, lebo sa zvrtol a pozrel sa na nazúrenú matku. „Čo by som mal?“ spýtal sa a otrčil spodnú peru. „Idem skočiť z okna.“

„Zase si ma doberá,“ zafňukala mama a Brittany sa na neho rozhnevane pozrela.

„Čakám len na tvoje rozkazy,“ povedal a naširoko sa usmial. Prevrátila očami a povedala: „Sadni si.“

Derek sa ihneď usadil a povedal: „Nabudúce si želanie rozmysli. Mimochodom,“ nahol sa k nej, „to, že si ma zastavila ma presviedča o tom, že by som ti chýbal.“

„Nie, to ti môže napovedať len to, že by mi bolo veľmi ľúto tvojej matky, ktorá by ma za tvoju smrť do konca života nenávidela.“

„Aj tak ti neverím,“ hlesol a hrdo nadvihol bradu.

„Tak never,“ zašomrala si popod nos.

„Och Derek, aby som nezabudla!“ ozvala sa mama, a tak sa k nej obaja pozreli. „Zajtra príde pán Stephens.“

„Tak skoro?“ spýtal sa prekvapene.

„Kto je to?“ opýtala sa Brittany.

Derek sa oslnivo usmial a povedal: „Maliar.“