Prekliaty zvodca - 2. kapitola

2. kapitola

„Hej, poď sem!“

Mladý muž s obrovským podnosom, na ktorom niesol niekoľko naplnených pohárov šampanského sa obzrel ponad plece. V prvom momente si myslel, že muž, ktorý ho tak potichu volá, je trochu opitý a nechce, aby si každý všimol, že aj napriek tomu sa ešte chystá nasávať. Šampanské bolo výborné, lord, ktorý usporiadal ples na počesť jeho narodenín si dal na jeho výbere záležať. Nečudoval sa teda, že mnoho pánov to viac ako prehnalo.

Ale tento muž nevyzeral byť opitý, stál rovno, nemal kalný pohľad a jediné čo by mohlo mladého sluhu zmýliť, boli jeho rozpálené líca. Podišiel teda k nemu a zvedavo sa usmial.

„Šampanské pane?“ opýtal sa, z povinnosti. Vedel, že nechce piť, len čo sa nahol k mohutnému podokenníku.

Derek si naň položil lístok a spopod obočia sa pozrel na chlapca. „Potrebujem od teba malú službičku,“ povedal a siahol si do vrecka na saku.

Vytiahol odtiaľ niekoľko libier a chlapec s nadšením položil podnos na susedný podokenník. Zjavne ho absolútne netrápilo, či si to všimne jeho zamestnávateľ a začne robiť krik. Iste ho vykorisťuje a tento džentlmen mu ponúka viac ako si zarobí za dnešnú noc.

„A čo to bude, pane?“ dychtivo sa spýtal mladík a rukami si prešiel po rovnošate.

„Zanesieš tento lístok jednej osobe,“ povedal a s úsmevom tam čosi napísal. Nie, nie je kúzelník, pero si zháňal asi pol hodiny, ale nakoniec sa mu to podarilo.

„Je tu?“ opýtal sa sluha.

„Iste, práve vyšla tamtými dverami,“ povedal a pohodil tam hlavou. Chlapec sa tam pozrel a Derek zašomral: „Ako sa podpíšem?“ Zamyslel sa a pozrel sa do okna.

„Pravdaže,“ pošepol šťastne a prefíkane sa usmial na podpis, ktorý tam rýchlo naškriabal, atrament mu už vyschýnal, len narýchlo si pero namočil do kalamára. Zložil ho a pozrel sa na chlapca, ktorý ho pozorne sledoval.

„Dáš jej to so slovami, že je to súrne a dôležité.“

Prikývol a stisol lístok v dlani. „Je to krásna blondína v šatách zlatej farby. Vyšla len teraz, iste ju dobehneš,“ povedal mu uisťujúco a chlapec prikývol. Podal mu peniaze a povedal: „Jej reakciu mi prídeš povedať.“

„Rozumiem pane, k službám!“ zvolal úslužne a ani sa neuklonil.

Len sa na päte zvrtol a predral sa až k východu z tanečnej sály, ktorá bola už na pol vyprázdnená. Bolo čosi pred jedenástou, hostia sa pomaly poberali domov, samozrejme, našli sa takí, ktorí si hodlajú tento večierok užiť až do konca, ktorý vlastne závisí od ich prítomnosti.

Sluha vybehol na chodbu a obzrel sa po nej. Uvidel slečnu, ktorá bola presne podľa opisu, a tak si spokojne vydýchol. Vykročil k nej a ešte si stisol uhladiť vlasy, potom si napravil oblek, odkašľal si a vyčaril zdvorilý úsmev.

Vstal si za jej chrbát a oslovil ju: „Slečna, smiem na okamih?“ Brittany sa otočila od svojej matky, ktorá stále štebotala a tým dokonale nudila manžela, ktorý si krvopotne naprával cylinder. „Prosím?“ spýtala sa a narýchlo si prehliadla milo vyzerajúceho čašníka.

„Niečo tu pre vás mám,“ povedal stíšeným hlasom a vtisol jej lístok do ruky. „Je to veľmi naliehavé, slečna. Ten pán, čaká na vašu reakciu,“ dodal a ona sa bez dychu pozrela na lístok.

Chvíľku len tak stála ako nejaká socha z mramoru a potom ho rozochvenou rukou otvorila. Usmiala sa, potom stisla pery, opäť sa usmiala, na chvíľku sa zamračila a po rýchlom pohľade na rodičov, ktorí si ju nevšímali, povedala: „Povedzte, že ďakujem.“

„To je všetko?“ opýtal sa jej.

„Iste, to je všetko,“ odvetila Brittany a lístok si strčila za rukavičku. Stisla mu ruku a povedala: „Ešte chvíľku počkajte. Ako vyzeral ten muž?“

Mladík otrčil spodnú peru a ľahostajne povedal: „Vysoký, s čiernymi vlasmi.“

Zaradovane sa otočila a stisla otcovi ruku. „Ocko, máš pri sebe peniaze?“

„Na čo?“ spýtal sa trochu otrasene. Veď nie sú na nákupoch! „Prosím, je to odmena za dobrú správu,“ povedala naliehavo. Jej žobrajúcim očiam neodolal, vytiahol pár libier a ona sa na neho láskyplne usmiala.

„Ďakujem,“ pošepla a zvrtla sa k chlapcovi. Dala mu ich do ruky a povedala: „Nezabudni moju odpoveď.“

„Nezabudnem,“ utvrdil ju veselo a rozbehol sa späť.

Brittany si slastne povzdychla a stisla si predlaktie. Pocítila lístoček, ktorý ju na rozpálenej pokožke trošku chladil a usmiala sa ešte o niečo viac.

Brittany vbehla do domu svojho drahého strýka ako tajfún.

Boli u neho na návšteve, otec sa tak rozhodol na žiadosť Laury, ktorá ho presviedčala už vyše roka. Niežeby sa mu protivilo navštíviť svojho staršieho brata, starého mládenca, ktorý je azda ten najmilší člen rodiny, ale vedel, o čo Laure ide. O vydaj dcéry, a hoci si to nechcel priznať, trochu sa toho obával.

Rýchlo si stiahla masku a rozbehla sa ku schodisku, aby ju nikto nezastavil, lebo by si všimli jej rozrušenie. Držala v sebe toľko citov, také napätie, že nemohla pobozkať strýka, ktorý sa zjavil vo dverách veľkého salóna na prízemí. Nevydržala by to, cesta v koči bola na ňu pritvrdý oriešok, hmýrila sa a stískala pery, len aby z nej nevybehlo čosi, čo by jej rodičom prezradilo, na čo sa dnes v noci chystá.

Dnes bola vďačná za matkinu urečnenosť, ktorá neustále opisovala ples, hovorila o priateľkách, ktoré po rokoch konečne stretla a ospevovala každého mladíka, ktorý sa čo i len kútikom oka pozrel k Brittany.

Otec bol mĺkvy ako obyčajne, považujú ho za rozvážneho a tichého človeka, ktorý by si pri troch ženách, s ktorými žije, slovo nedokázal vydobyť. Iste, keby sa veľmi rozzúril, dokázal by im, že má bohatú slovnú zásobu a hlas ako hrom. O tom nikto nepochyboval.

Ale naučil sa byť pasívnym poslucháčom, napokon, jeho manželka od neho nikdy nevyžadovala, aby jej poskytol svoj názor alebo akokoľvek reagoval na jej, niekedy takmer zbytočné, rečnenie. Brittany vošla do malej izbičky, ktorú má spoločnú so svojou sestrou, Hilary.

Vedela, že ešte nebude spať, lebo sa dušovala, že ich počká, aby jej povedali všetko o plese. Otec ju považoval za príliš mladú, aby sa zúčastnila podobnej spoločenskej udalosti, a preto zostala u strýka, ktorý dostal nádchu a svojím prskaním nechcel znepríjemňovať zábavu.

„Hilary! Neuveríš!“ zvolala od dverí, ktoré za sebou zabuchla tak silno, až sa zachvela váza na stolíku vedľa nich.

Hilary sa pomaly zodvihla z postele a ospalo sa spýtala: „Už ste prišli?“

„A ty si zaspala,“ povedala vyčítavo.

„Prepáč, ale nemal ma kto budiť svojím prehadzovaním sa,“ odvetila príkro.

„Ja sa predsa neprehadzujem!“ zvolala rozčertene.

„Ale prehadzuješ! A k tomu si minule chápala!“

„Mala som plný nos...“ pohodila rukou, „nie, nebudem sa s tebou o tom baviť. Musím ti niečo povedať!“ začala znovu nadmieru šťastne. Hodila škrabošku na nočný stolík, a sadla si na svoju posteľ. Zadívala sa jej do očí, ktoré mala stiahnuté. Celé telo naznačovalo, že je pripravená ľahnúť si a tvrdo zaspať.

Ale musela sa jej zdôveriť.„Na plese sa stalo niečo o čom som ani nesnívala.“

Hilary nadvihla jemné obočie a opýtala sa: „Nejaký muž ťa zaujal a hneď ťa k sebe pozval?“

Brittany zvraštila obočie a veľmi štipľavo na ňu vyprskla: „Ty si tam bola?! Prešmykla si sa nepozorovane dnu a sledovala si ma?!“

Hilary nadvihla obočie ešte o čosi viac, lebo tomu nemohla uveriť. Iste, mohla si myslieť, že jej sestra žartuje, ale to by s ňou nemohla žiť v jednej domácnosti už šestnásť rokov. Priveľmi dobre ju pozná, preto vedela, že nežartuje.

Len potočila hlavou a spýtala sa: „To si myslela celkom vážne?“ „Smrteľne,“ pošepla a z rukavičky si vytiahla lístok. „Čítaj! Dal mi to jeden čašník.“

Hilary si váhavo prezrela trochu pokrčený lístok a otvorila ho. Nahlas prečítala: „Drahá lady, náš dnešný rozhovor ma nemohol nechať chladným. Ak ma nechcete pripraviť o život z nenaplnenej túžby stretnúť vás znovu, príďte ešte dnes...“ Zodvihla hlavu. „Napísal ti presnú adresu.“

Prikývla a povedala: „A prečítaj si ten podpis.“

Hilary sa zahľadela na podpis a prečítala: „Váš motýľ. Prečo motýľ?“

„Má zbierku motýľov! Chcel mi ju ukázať! Ale volá sa Lionel Docking,“ zaštebotala natešene. Hilary ohrnula nos, čo nebolo dobré znamenie, a tak sa Brittany zamračila.

„Čo sa deje?!“

„Britt, ty mi chceš povedať, že tam hneď teraz pôjdeš?“

„Je to hlúposť?“ opýtala sa jej s váhaním.

„Nuž, keď si pomyslím, že je to cudzí muž a žiada ťa, aby si k nemu prišla v noci...“

„Och nie! Prestaň so zlými predzvesťami!“ zahriakla ju a vstala z postele. Obišla ju a potom rozhodila rukami. „Neviem, ale ja to chcem vyskúšať! Chcem mu dať šancu na to, aby sa ukázal ako pravý džentlmen a nevyužil to.“

„Mama o tom vie?“

„Blázniš?!“ zvolala a rýchlo sa pozrela ku dverám, akoby sa zľakla, že niekto vošiel. Ale nikto tam nebol, preto sa upokojila. „Nikto o tom nesmie vedieť, Hilary!“ zvýraznila.

Hilary prikývla a zamyslene sa spýtala: „Ako tam ale chceš ísť?“ „Podporuješ ma?“ opýtala sa trochu zarazene.

Jej mladšia sestra bola vždy tá, ktorá pobežala za otcom a požalovala mu všetko čo sa Brittany ešte len chystala vyviesť. Odkedy jej to raz vrátila, Hilary sa zmenila, no stále v nej driemal duch žalobaby, ktorý sa môže prebudiť a podkopnúť jej nohy v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

Hilary prikývla a povedala: „Zdá sa mi, že ťa ten muž očaril.“

„Keby len to!“ vydýchla zasnene a zatočila sa. Zasmiala sa a povedala: „Je úžasný! Galantný, nie je vôbec nudný, k tomu je pekný, hoci som mu nevidela celú tvár, a má zmysel pre záhadu!“

Hilary vstala a odvážne povedala: „Tak by si tam mala ísť! Ale neviem ako sa dostaneš cez rodičov. Iste budú v salóne hovoriť so strýkom Ethanom.“

„Máš pravdu,“ hlesla zadumane a pozrela sa do strany. „Vykĺznem cez vchod pre služobníctvo.“

„To nie je zlý nápad,“ skonštatovala a podporne sa usmiala. „Budem ti kryť chrbát. Ale...“ zodvihla ukazovák, „musíš sa vrátiť do hodiny.“

„Je to len za rokom, pamätám si, že sme išli po tej ulici cestou na ples,“ povedala naplnená nedočkavosťou a rýchlo sa pozrela do zrkadielka nad stolíkom. „Ako vyzerám?“

„Vynikajúco, tak už bež,“ povedala a Brittany sa na ňu vďačne usmiala.

Vo dverách sa ešte otočila a povedala: „Máš to u mňa, Hilary.“

Derek vošiel do svojho prenajatého domu, ktorý bol úplne tichý. Prenajal si ho na tri mesiace vopred, pre prípad, že sa jeho obchody predĺžia, alebo si nájde inú zámienku pre to, aby sa nemusel vrátiť do Kentu. Robieva to už roky, vždy tento dom, ak je voľný, a vždy na viac ako je to nevyhnutné.

Všade bola tma, okrem odpočívadla na schodisku, nad ktorým svietila olejová lampa. Jej svetielko nedokázalo osvetliť viac ako pár schodov a obraz, ktorý visel hneď vedľa nej.

Veľmi sa tešil, že príde domov, hoci obyčajne z plesu odchádzal medzi poslednými. Dnes ho tam nemalo čo držať, najmä nie po tom, čo dostal tak nejasnú, záhadnú a zavádzajúcu odpoveď.

Len čo vykročil k salónu, ktorý mal po pravej ruke, za chrbtom počul hlas starého muža: „Pane, už ste sa vrátili?“

Obrátil sa a povedal: „Som späť, prišiel som skôr ako som plánoval. A... budem mať spoločnosť.“

Komorník prikývol, jeho biela čapica na spanie a nočná košeľa, bolo to jediné čo Derek zreteľne videl. Nemal so sebou ani sviecu, iste v tomto dome žije desaťročia, preto by po ňom bez námahy prešiel aj so zatvorenými očami.

Podišiel k nemu a spýtal sa: „Budete odo mňa niečo potrebovať? Obávam sa, že kuchárka aj chyžná už odišli.“

„Nie,“ potočil hlavou, „práve naopak. Som rád, že tu už nie sú. A aj vy si pokojne ľahnite.“

„A čo tá návšteva?“ opýtal sa trochu váhavo.

Derek nadvihol kútik úst a spokojne povedal: „O nič sa nestarajte. Ak budete počuť klopanie na dvere, spite ďalej. Otvorím sám.“

„Ako si želáte,“ povedal muž a po úklone sa otočil na odchod. Vtom sa zastavil a prudko sa k nemu zvrtol. „Ach, skoro by som bol zabudol! Prišiel...“

„Rek!“

Dereka takmer striaslo, otočil sa ku schodom, po ktorých už schádzal tmavovlasý švihák s modrými očami a skutočne veselým úsmevom. „Ben,“ vzdychol si a pozrel sa na komorníka. „Ďakujem, môžete ísť.“ On sa uklonil a už aj sa stratil v tme za rohom.

„Koľko krát,“ začal trochu rozladene, „som ti vravel, aby si ma nevolal Rek?!“

„Ty mi ideš vyčítať toto?“ opýtal sa Benjamin úplne neprekvapene. Derekove správanie bolo natoľko nevyspytateľné, že si na to zvykol. Derek sa vtom oslnivo usmial a spýtal sa: „Myslel si si, že ti budem vyčítať, že si prišiel do môjho prenajatého domu bez pozvania a upozornenia?“

„Myslel? Nemyslel,“ povedal jednoducho a potočil hlavou. „Benjamin, teba vždy rád vidím,“ povedal s otvorenou náručou. Vtom sa hrozivo zamračil a dodal so sipením: „Ale dnes by som rád mal dom pre seba.“

„Och, zálety?“

„Dopekla, myslel som, že už nie som taký priehľadný!“ zvolal s hereckým zaskočením, ktoré Bena donútilo zarehotať sa. Derek s točením hlavy vošiel do salóna a on ho svižne nasledoval.

„Nechcem prekážať.“

„Pekné od teba,“ hlesol a nalial si whisky. Vsotil ju do seba a potom osviežujúco vydýchol. „Hm, dobrá,“ ohodnotil a odložil pohár.

Otočil sa k nemu a spýtal sa: „Tak čo tu robíš?“

„Skrývam sa pred matkou,“ zasyčal a on chápavo prikývol. „Potrebujem niekde prespať. Zastavil som sa v Londýne, mám namierené do Sussexu, ale,“ rýchlo nadvihol obočie, „o ničom nevieš!“

„O čom?“ spýtal sa ho a Ben sa spokojne usmial.

„Je dosť skoro, pôjdem sa zabaviť do mesta. Ak prídem o...“

„Tretej,“ vychrlil Derek.

Benjamin sa pousmial, dalo by sa povedať popod fúz, aj keď žiadny nemal. „Asi je pekná.“

„Je krásna,“ povedal a zamyslene sa pozrel do strany. „Teda, mala škrabošku. No aj keby mala krivý nos, nemohol by som odolať.“ „Nemohol?“ opýtal sa pochybovačne.

„Pozri,“ začal ležérne a vykročil ku kreslu, „je to vydatá a opustená dáma, ktorá má rada zmyselné hry.“ Usadil sa a ruky si zložil na opierky.

Potmehúdsky sa usmial a dodal: „Nemám dôvod odmietnuť niečo čo je chutné a zadarmo.“

Ben sa zaškeril a prikývol. „Tak dobre, do tretej sa niekde zašijem. Kedy príde?“

„Ja ešte neviem či príde,“ odvetil.

Vôbec si neuvedomil, že svojho jediného bratranca zaskočil a úplne ho prilepil ku dlážke. Pochybovačne sa spýtal: „Nevieš?“

„Nie,“ povedal a kútiky úst mu vybehli poriadne vysoko. „A to je na tom to najkrajšie. Hrá sa so mnou ako mačka s myšou. Ale ver mi, nalákal som ju na sladučké mlieko.“

Ben nadvihol obe plecia a poznamenal: „Tak ti želám príjemne strávenú noc. Ak teda nejaká bude.“

Jeho posmešná poznámka Dereka trochu nazlostila. On podceňuje môj talent zvodcu?! A presne vtedy sa halou ozvalo jemné klopanie. Obaja sa pozreli ku dverám salóna a Derek spokojne povedal: „A je tu.“