Prekliaty zvodca - 4. kapitola

4. kapitola

„Smiem vedieť...“

„Nie!“

Hilary stisla pery a prikývla. Pošúchala si upotené dlane o seba a opatrne začala: „Mohla by si...“

„Nie!“

Pozrela sa do strany a vzdychla si. Potom sa pohľadom zabodla do sestrinho chrbta a po hlbokom nádychu sa spýtala: „Prečo sa hneváš na mňa?!“

Brittany položila pero, zatvorila denník a prudko sa k nej otočila.

„A na koho by som sa mala hnevať?!“

„Sama na seba!“ oborila sa na ňu a ruky si skrížila na hrudi. „Ja som ťa nežalovala, ak ti ide o to!“

„Tak ako sa otec dozvedel, kde som?! A ako sa vôbec dozvedel, že nie som v izbe?!“ spýtala sa rozčúlene, na čo Hilary reagovala myknutím pleca.

„Mama si zmyslela, že vojde do izby. Snažila som sa jej nahovoriť, že si v kúpeľni, ale neuverila mi, keďže do nej rýchlo nazrela.“

Brittany sa skrúšene pozrela na sestru a pošepla: „Prepáč. Ja... myslela som, že si im to vyzradila.“

„Nemusela som,“ pošepla s ľútosťou. „Mama zbadala lístok od toho pána na nočnom stolíku. Okamžite utekala za otcom, ten zobudil chudáka strýka a vybehli von ako pominutí.“ Pokrútila hlavou a povedala: „A ja som takmer hodinu počúvala matkine vzlyky, jej hrozné predzvesti toho čo sa asi stane a poriadne ma vykarhala, za to, že som ti v tom napomáhala.“

„Máš aj trest?“ spýtala sa s ešte väčšou ľútosťou.

Vyčítala si to, lebo jej sestra bola po prvý krát skutočným spojencom a nevyplatilo sa jej to. Ba čo viac, iste ju nejako vytrestali. Och, žiadne strachy, nebude to kľačanie v kúte, alebo dvadsať rán palicami, ale iste to nebude nič príjemné.

Hilary pohodila plecom a s ľahkosťou povedala: „Zrušili sa plánované nákupy. Vraj si z Londýna domov neprinesiem ani len blchu.“

Hm, akoby práve o ňu stála, pomyslela si Brittany a vzdychla.

„Ale čo sa tam stalo? Mama ma vyhnala do izby, len čo ste večer prišli.“

„Ani sa nepýtaj,“ zamrnčala. „Ten odkaz nepatril mne. Poslíček sa pomýlil.“

„Takže to nebolo od pána Dockinga?!“ zvolala vyplašene a Brittany potočila hlavou.

„Nie, to teda nebolo. A ten muž,“ začínala stupňovať hlas, „čakal na akúsi dámu, ktorá mu mala spríjemniť noc!“

Hilary si oboma rukami zakryla ústa a ona rýchlo potočila hlavou. „Nie, nič sa medzi nami nestalo.“

„Neklameš?“ spýtala sa, takmer mala slzy na krajíčku.

Brittany spustila plecia a jemne si poodchýlila hodvábnu šatku, ktorú si uviazala okolo krku. Sestra zaostrila zrak na malú modrinku, ktorá bola krvavo červená a spýtala sa: „Zbil ťa?“

Brittany sa v duchu zasmiala, nahlas by to nedokázala, bolo to príliš hanebné, aby sa nad tým dokázala smiať.

„Nie, on... on ma bozkával,“ dokončila šeptom.

„A potom?“

„A potom nič, ja som ho zastavila,“ povedala bez akejkoľvek emócie. „Ale otec to vidí inak. Vyzval ho na súboj, lebo si ma nechcel vziať.“

„Brittany, uvedomuješ si, čo sa môže stať?“ spýtala sa vydesene. „Uvedomujem!“ hlesla a rýchlo vstala. „Preto tomu musím zabrániť! Ja predsa za všetko môžem! Je to moja vina!“

Odhodlane pristúpila ku dverám, prudko ich otvorila a vybehla na chodbu. Prešla po nej stále stískajúc pery a mračiac sa. Takto, s pohľadom masového vraha, vbehla do jedálne, kde sa práve podávali raňajky.

Mama sa k nej zarazene pozrela, otec stiahol noviny a strýko si vyfúkal nos, ktorý mu sčervenal, akoby mu do neho práve pichla osa. Slúžka vyložila na stôl pečivo v krásnom košíku a po úklone sa odtiaľ vytratila.

Brittany až potom zvolala: „Nijaký hlúpy a nezmyselný súboj nebude!“

„Bude,“ zahlásil otec a pokojne prevrátil stranu v novinách.

Chce ma nahnevať?! Nechce, dočerta, veď musí vidieť, že srším hnevom už teraz a toto vôbec robiť nemusí! Tak čo je to?! Prečo sa k nej správa tak odmerane a tvári sa, akoby sa jej to absolútne netýkalo?!

„Otec, skutočne sa tam nič nestalo a aj keby, bola by to len moja vina!“

„Takže sa tam nič nestalo?“ spýtala sa mama nechápavo a pozrela sa na Victora.

Zdalo sa, že mu včera neporozumela. Kto by aj rozumel jeho nahnevaným rečiam, ktoré zo seba súkal tak rýchlo, že si stihla uvedomiť len to, že bude súboj, lebo ich dcéra bola v dome slobodného muža, ktorý ju potupil. Včera jej ani nenapadlo pýtať sa na to jej a zisťovať, či je to pravda, alebo nie.

Brittany potočila hlavou a povedala: „Nie, nič sa nestalo a len otec si to zle...“

„Laura, videla si jej krk?!“ ohradil sa otec prv ako sa mohla Brittany opäť pokúsiť niečo zatĺkať.

„Victor, dobre vieš, že pre niečo také nie je manželstvo ani súboj potrebné.“

„Má pravdu,“ nenápadne sa ozval strýko.

Victor mu venoval priam smrteľný pohľad, a tak sa začal venovať svojej káve. „Aj keby to tak bolo, je neskoro,“ povedal otec. „Neskoro?!“ vykríkla Brittany a urobila dva kroky k stolu.

„Presne tak,“ prikývol, „lebo asi pred hodinou som mu poslal list s termínom a miestnom súboja.“

„A čo ak ťa zraní?! Alebo zabije?!“

„Laura, upokoj sa,“ povedal Ethan a poklepal ju po ruke.

„Mama má pravdu. To ja by som mala strieľať! Ale zastreliť by som mala výlučne seba! Keby som nešla do toho prekliateho domu, tak by sa nič nestalo!“

„Takže predsa sa niečo stalo!“ zvolal Victor a udrel dlaňou po stole. „Nie! Ty ma nepočúvaš!“

„Počúvam ťa pridobre, Britt! A to ti hovorím, akože sa Victor Grain volám! Toho zloducha znesiem zo sveta!“

Brittany sa zachvela zlosťou a ihneď ju prenikla akási bezradnosť a zúfalstvo. Nikto ju nepočúva, nikto na ňu nedá!

Dokonca mu stranu podržala aj mama, keď dodala: „Veru, muž, ktorý odmieta sobáš s takou krásnou a atraktívnou ženou, ako si ty, je hlúpy a nezaslúži si nič iné!“

„Obaja, alebo všetci traja,“ začal Ethan pokojne, „by ste sa mali upokojiť. Súboj je vážna vec. Niekto môže skutočne prísť o život.“ „Ja to nebudem!“ sebaisto zvolal Victor. „Ja budem chrániť česť svojej dcéry! Taký mladý fafrnok ma nedostane!“

„Ten mladý fafrnok je synom Dereka Watlingtona. Najlepšieho strelca akého som kedy poznal. Ak je len trochu ako jeho otec, potom nemáš šancu, Victor. Premysli si to ešte.“

„Drahý,“ chlácholivo k nemu prehovorila Laura a stisla mu ruku, „počúvni brata a odvolaj to. Ak Brittany tvrdí...“

„Nie,“ udrel rukou po stole, „nič nebudem meniť! Ako by som vyzeral, keby som to teraz odvolal?! Ako zbabelec!“ Pozrel sa na Brittany a povedal: „Ale stále je tu šanca, že sa súboj konať nebude.“

„Aká šanca?“ spýtala sa so stiahnutým hrdlom. Bola si istá, že to bude niečo komplikovanejšie ako mohutný lejak, pre ktorý by ho odložili len o deň neskôr.

Victor nadvihol jedno obočie a so svojou obvyklou pokojnosťou, ktorú v posledné hodiny akosi nevyužíval, povedal: „Keď mi ešte na tom mieste povie, že sa rozhodol pre sobáš.“

„Ale ja ho nechcem!“ zvolala zaťato.

Hneď sa zvrtla a vybehla na poschodie. Slzy držala na krajíčku, ale stále si opakovala, že bude hlúpa ak bude pre to plakať. Nič z toho čo sa stalo ju nesmie dohnať k slzám! Ani jej hanba, hlúposť a naivita. Ani otcov hnev a blížiaci sa súboj, ani matkine horekovanie.

Smútok potlačila obrovským hnevom, ktorý trochu popustila, keď zaplesla dvere na izbe. Potom si prudko sadla k stolíku, otvorila denník a schmatla pero. Len čo ho namočila do atramentu, začala písať: Slová, ktorými by sa dal opísať dnešný deň sú len dve. Strach a hrôza! To ma preniká a trasie mnou, akoby som nemala vlastnú vôľu, aby som to dokázala zastaviť. Ten včerajší večer ma vyjde pekne draho.

Alebo prídem o svojho otca, alebo sa budem musieť vydať za Dereka Watlingtona. Tak sa volá? Asi som si to zapamätala správne. No je tu aj tretia možnosť, asi tá najprijateľnejšia. A to je, že otec toho zvrhlíka znesie zo sveta, ako povedal.

Ale... nie som si istá, či sa nepokúsim zasiahnuť práve preto. Veď, ako mi ten muž ublížil? Vtiahol ma do domu, v domnienke, že som tá, ktorú pozval. Potom ma vsotil do izby a na pery mi vtlačil ohromujúci bozk, za ktorý by som sa mu dokonca mala poďakovať. Už dlho som to chcela zažiť. No a potom ma hodil na posteľ, v ktorej ma začal zvádzať. Ani o tom nevie, a nikdy by som sa mu s tým nepriznala, a ani nikomu by som to nepriznala, ale zvádzal ma.

Veru, ešte chvíľku a zabudla by som, že je to cudzí muž, že robím niečo zlé a nechala by som ho, aby pokračoval. Napokon, je veľmi pekný. Okrem toho ma ohromuje aký je domýšľavý, neokrôchaný, svojský a veľmi ironický.

Ale nemala by som myslieť na neho v pozitívach, to by som skutočne nemala. Preto by som mu mala dať nejakú prezývku, ktorá by vystihovala jeho nehanebnosť, ktorou mi vzal myšlienky na môjho princa, pána Dockinga.

Úplne ho vyšachoval z mojej hlavy, ten... Áno, to je ono! Prekliaty zvodca!

„Tá cesta bola úmorná!“

„Nesťažuj sa, Virginie. Nemusela si ísť,“ podpichol Gil a ona sa odula.

„Mama mi sľúbila, že pôjdeme na nákupy!“

„Najskôr ale pozdravíme vášho brata,“ povedala Henriet a obzrela sa po veľkej hale.

Kočiš práve vynášal kufre na poschodie, jedna slúžka vzala Virginie drobný klobúčik a komorník sa im úctivo uklonil. „Vitajte madam,“ pozdravil ju. „Pane, slečna.“

„Ďakujeme, kde je môj syn?“ vychrlila Henriet a stiahla si z rúk rukavičky.

„Myslím, že pán Watlington išiel niekam do mesta. Zajazdiť si.“ „Brat sa nezaprie,“ poznamenal Gil a silno udrel po svojom klobúku, na ktorom sa mu zachytila akási nečistota.

„Mama, kedy pôjdeme na tie nákupy?!“ zapišťala Virginie.

„Vinie, je len desať ráno,“ zašomrala mama a potočila hlavou. „Obchody ti neujdú,“ dodala nervózne a vošla do obývacieho salóna. Gilbert sa zaškeril a spýtal sa jej: „Prečo si odrazu taká nedočkavá? Nikdy si nechcela cestovať a už tobôž nie, ak išlo o zdĺhavé nákupy.“ „Nezapáraj, dobre?!“ zahriakla ho ostro. „Jednoducho som sa rozhodla, že si vymením šatník! Budem mať osemnásť, Gil!“ zvýraznila a nadvihla nos.

„To je nejaké kritérium pre zmenu štýlu obliekania?“ opýtal sa nechápavo, na čo sa veľmi napajedene odula.

Gilbert sa zaškeril a uštipol ju do líca so slovami: „Toto ti nepristane, sestrička.“

Vtom sa dvere na chodbe otvorili a obaja sa pozreli na ich brata, ktorý na nich vyvalil oči. Zabuchol dvere a potočil hlavou.

„Dofrasa, holub musel zablúdiť!“

Gilbert sa zarehotal a potočil hlavou. „Matka ťa chcela prekvapiť.“ „Aj ty vieš písať, mal si ma upozorniť!“ zagánil zlostne.

„Ale potom by to predsa nebolo prekvapenie,“ hlesla sestra a hodila si kader svojich čiernych vlasov na chrbát.

„Vinie, si zo dňa na deň ironickejšia. Len tak ďalej,“ provokačne povedal Derek a ona s odutými lícami vyšla na poschodie.

Pozrel sa na Gilberta a šepkavo sa spýtal: „Takže je tu aj mama?“

„Je v salóne,“ povedal sprisahanecky a pohodil k nemu hlavou.

Derek si povzdychol a len čo urobil krok, začul výkrik. A už si to všimla, pomyslel si a s točením hlavy vkročil do salóna. Gilbert bol v tesnom závese za ním, bol zvedavý čo matku tak vydesilo. Naposledy takto zdesene vykríkla, keď jej Derek povedal, že jeho zásnuby sa nekonajú.

Netušil, čo ju mohlo vyplašiť v tomto dome, ak vezme do úvahy fakt, že sa s jeho starším bratom ešte ani nestretla. Žeby špinavé okná? Matka by bola schopná robiť paniku aj preto, lebo by sa nazdávala, že ak cez ne nevidí, slepne.

Henriet v ruke kŕčovite zvierala nejaký list a so slzami v očiach sa pozrela na syna. „Derek, toto... to je nejaký nevydarený žart?“

„Nie, obávam sa, že nie,“ povedal a milo sa usmial.

Neupokojilo ju to, pomyslel si, keď si bezducho sadla do kresla.

„Čo je v tom liste?“ vyzvedal Gilbert.

„Termín súboja,“ odvetil napochytre, nestarajúc sa o zblednutého brata. Vykročil k nej a povedal: „Pozri, ja ti to vysvetlím.“

„Tu niet čo vysvetľovať!“ povedala nazúrene. Potom sa pozrela na list a smrkajúc povedala: „Môj syn ide na smrť. Ako som ja k tomuto prišla?“ Z rukáva si vytiahla svoju čipkovanú vreckovku, do ktorej si ihneď začala utierať uplakané oči.

„Mama,“ zaklonil hlavu s ťažkým výdychom a potom sa posadil naproti nej. „Nejdem na smrť.“

„Nie?! Jasne sa tam píše, že ťa ten muž vyzval na súboj! Na pištole! Dieťa drahé, ako k tomu prídem ja úbohá, čo ťa deväť mesiacov nosila pod srdcom?“

„Nebol som jediný, koho si nosila pod srdom,“ zašomral si a Gilbert si odkašľal.

Venoval mu letmý pohľad a vypočul si jeho otázku: „Prečo ťa ten muž vyzval?“

„Áno,“ smrkla matka, „prečo?“

„Lebo som si nehodlal vziať za manželku jeho dcéru, ktorá sa uprostred noci objavila v tomto dome.“

„Nejaká slečna?“ spýtal sa Gil prekvapene. Dobre vedel o bratovej zásade, a tak bol úprimne prekvapený.

„Bol to omyl. Ale nič,“ nadvihol ruky, akoby na neho išli strieľať už teraz, „skutočne sa nič nestalo.“

„Ha,“ odfrkol si Gil neveriacky, za čo si vyslúžil hrozivú grimasu. Jeho úsmev spľasol a Derek sa potmehúdsky zaškeril. „Ale stála za hriech.“

„Och, prestaň!“ vykríkla mama a udrela ho listom po kolene, teda, myslela si, že ho tým udrie, ale jeho úsmev svedčil o tom, že ho tým skôr pohladila.

„Prečo si ju nechceš vziať?“ spýtala sa usmoklene a nahla sa. Pohladila ho po nohe a povedala: „Bolo by to lepšie ako prijať vyzvanie na súboj.“

„Ja sa s ňou neožením!“ zahlásil.

Gilbert si dal ruky za chrbát a poznamenal: „Ak sa nič nestalo, tak na to nie je dôvod.“

„Ale jej...“

„Otec,“ doplnil za ňu Derek a zadíval sa na podlahu.

„Nuž tak, jej otec,“ vzdychla si, „si ten dôvod zjavne našiel.“

Derek k nej opatrne zodvihol pohľad a pohodil plecom. „Pobozkal som ju.“

„Ha,“ druhá pochybovačná reakcia od brata ho nevytočila. Aj tak, teraz mal na to právo. Veď to nebol len nevinný bozk.

„Ale ženiť sa nebudem!“ odmietol a vstal. „To si vyhoďte z hlavy!“ „Tvoj otec sa iste v hrobe obracia!“

Zacmukal a s miernym úsmevom povedal: „Mama, dobre vieš, že sa v nijakom hrobe neobracia.“

„Nemusíš mi to stále vyhadzovať na oči!“ zasupela a ohnala sa na neho vreckovkou. Derek sa sladko usmial na čo zaškrípala zubami: „A neskúšaj na mňa tie medové úsmevy, lebo to nezaberie! Nezaberie!“

Otočila hlavu do strany a potiahla nosom. Potom sa pustila do tichého plaču a s božekaním, že jej syna onedlho možno znesú zo sveta, vyšla von. Gilbert sa za ňou obzrel a potom povedal: „Mal by si si to premyslieť.“

„Gil, kedy ťa menovali rodinným poradcom? Že som pri tom nebol,“ dodal, na oko zarmútene, a potom vykročil k barovému stolíku. Vzal si brandy a trochu si nalial na spodok krásneho pohára.

Potočil ním a povedal: „Možno neuveríš, no premýšľal som. Ale nie,“ namietol a napil sa.

Otočil sa k nemu a povedal: „Naozaj nie je dôvod na kráčanie k oltáru. Tá slečna,“ šibalsky sa usmial, „si svoju počestnosť odniesla so sebou.“

Vzdychol si a s pohľadom upretým do pohára pošepol: „Škoda.“ Gilbert sa nadýchol, aby čosi povedal, ale vtom ho prerušil ostrý hlas spoza jeho chrbta: „Kde je?!“

Otočil sa a Derek  zasipel. Odložil pohár a roztvoril náruč so zvolaním: „Drahá teta Claire! Aké to potešenie, že si ma prišla navštíviť do Londýna!“

„Nechaj si tie pretvárky, Derek,“ zašomrala a obišla Gila, akoby tam nebol. Na jeho šťastie.

Keď sa teta Claire nahnevá, miestnosťou lietajú blesky. Možno to bolo pre jej jedinečnú odlišnosť od ostatku rodiny. Ako jediná má ohnivo červené vlasy, ktoré našťastie nezdedil ani jej jediný syn. Otrčila na Dereka prst a povedala: „Som si istá, že je tu! Je tu môj syn?!“

Derek našpúlil peru a vysoko zodvihol obe plecia. „Ja som ho nevidel. Gil?“

Ten potočil hlavou a  povedal: „Nie ani ja som tu...“

„Neťahajte ma vy dvaja za nos! Viem, že tu bol!“

„Najala si na neho špeha?“ spýtal sa Derek s nadvihnutým obočím. „Aha! Bol tu!“

„Kto to povedal?“ vrátil jej ironicky.

„Nehraj sa so mnou! Kam išiel?“

Derek k nej pristúpil s nežným úsmevom, stisol v ruke jej dlaň a začal ju pomalým krokom vyvádzať na chodbu. „Poviem ti to, drahá teta Claire.“

Gilbert ich ticho nasledoval, bol zvedavý čo jej zase vyvedie. Rád si ju doberal, lebo ona ako jediná z ich dvoch tiet, dokázala svoj hnev pretaviť do rezignovaného prijatia faktu, že nedostane to čo chcela. „Vieš, že ťa mám rád a neznesiem aby si sa o svojho jediného syna strachovala,“ povedal a otvoril dvere.

Ukázal rukou von a povedal: „Iste vyšiel týmito dverami a potom zabočil po ceste, ale nepýtaj sa na ktorú stranu, lebo Benjaminovi začína preskakovať a mýli si pravú s ľavou.“

Gilbert vyprskol do smiechu a Claire ho priadne udrela po pleci. „Och ty, darebák! Vedela som, že mi nič nepovieš!“

„Ak si to vedela, prečo si prišla? O, nieže, by mi to vadilo,“ dodal rýchlo a zavrel dvere.

„Lebo som mala namierené do Kentu. Ale moja drahá sestra Ophelia mi napísala, že si v Londýne. Okamžite som vedela, že môj ubehaný syn príde za tebou sem.“

„Nestihla si ho,“ povedal jej a ona prikývla.

„Ale nepovieš mi kam šiel, že nie?“

„Odpoveď si si dala sama,“ povedal a potom vykročil ku schodom. „Cíťte sa tu ako doma!“ zvolal a svižne vybehol až hore.

So šomraním vošiel do izby a vyfúkol si. Dofrasa, dnes je to tu ako deň otvorených dverí. Hocikto si príde, nedá to vopred vedieť... Chuderka kuchárka, asi sa zblázni, keď sa dozvie, že miesto jedného hladného krku bude kŕmiť takmer celú moju rodinu. Ešteže neprišla aj teta Ophelia a Edward.

Aj toto mi na pohromu celkom stačí. Chcel som ten súboj utajiť, ale teraz sa to nedá. Už zajtra, o dvanástej, čert aby to vzal! Keby sa ten chlap nepomýlil a dal by lístok tomu, komu bol adresovaný, tak by sa nič nestalo!

Hoci, len čo som ochutnal kúsok z jej nevinnosti, mal som chuť pokračovať aj keď som dobre vedel, že je to ešte nedotknutá slečna. Viem, dal som si predsavzatie, že sa na pannu ani nepozriem, ale ona nie je obyčajné, ustráchané dievčatko.

Veru nie, dokazuje to už len fakt, že vošla do domu neznámeho, v noci a s vedomím, že sa tým sama môže chytiť do pasce. A ten jej podrezaný jazyk, škoda, že som sa nedostal až k nemu, keď ležala na mojej posteli. Keby sa dal vrátiť čas, zmenil by som len jedno. Zviedol by som ju, aby som umieral s pocitom blaženosti, že som mal v náručí takého anjela, ako je ona.