Prekliaty zvodca - 8. kapitola

8. kapitola

„Edward, ja ťa zabijem!“

Brittany opatrne otvorila oči a pozrela sa po izbe, ktorá bola jemne zahalená v lúčoch vychádzajúceho slnka. Rýchlo sa pozrela na miesto, kde spal Derek a zistila, že tam nie je. Pozrela sa po izbe, jeho svadobný oblek bol stále na kresle. Z kúpeľni sa neozýval žiadny zvuk, zato po chodbe ktosi rýchlo utekal.

Zamračila sa a počula hlas Derekovej mami: „Nekričte! Lebo vás vyťahám za uši!“

Brittany zazívala a pozrela sa na hodiny. Bolo takmer osem, ale celý dom bol počuteľne na nohách. Rýchlo sa zošuchla z postele a vbehla do kúpeľni. Upravila sa a potom si vytiahla šaty z kufra, do ktorého si pobalila tie najjednoduchšie, ktoré nosí na doma. Mama jej sľúbila, že koncom týždňa sa vrátia domov a ihneď jej pobalí všetky šaty, ktoré si nebrala do Londýna, a pošle jej ich do Kentu.

Vybrala si pekné šaty nenápadnej, fialovej farby s bielym lemovaním na sukni aj okolo decentného výstrihu. Vlasy si len rozčesala a jednou sponou si ich vypla na temene. Dala si drobné náušnice a natiahla si na nohy pohodlné topánky.

Takto vyšla z izby na chodbu, na ktorej ihneď stretla tetu Opheliu. „Dobré ráno,“ pozdravila ju.

„Aj vám dievčatko. Tí šarvanci vás prebudili?“

„Nie,“ odvetila milo a vykročila s ňou ku schodom. „Ale, počula som ich. Stalo sa niečo?“

„Nič vážne, Edward a Vinie sa často škriepia. To dievča bude mať osemnásť a stále sa správa ako pochabé dievčatko,“ dodala s nechápavým točením hlavy.

Brittany sa jemne usmiala a nasledovala ju do haly. V nej uvidela Gilberta, ktorý sa jemne uklonil a povedal: „Želám pekné ráno.“

„Aj vám,“ odvetila a on k nej s úsmevom prišiel.

Podal jej ruku a pomohol jej zísť z posledných dvoch schodov. Potočil hlavou a veselo povedal: „Nie, prosím! Volaj ma Gil.“

„Skutočne smiem?“

„Ale iste, si ženou môjho brata, budem rád ak sa obrátiš práve na mňa, keď s ním budeš potrebovať pomôcť,“ povedal s vyrývaním. „Dobre vieš, že by jej to nepomohlo, Gil, tak čo jej dávaš falošnú nádej?“ opýtal sa Derek, ktorý sa odrazu vynoril spoza jej chrbta. Takmer nadskočila a milý úsmev sa jej z tvári razom stratil.

Gilbert s nadvihnutým kútikom vošiel do jedálne a Derek si vstal tesne k Brittany, ktorá úplne stuhla. Ruky si dal za chrbát a so zmyselným šeptom sa opýtal: „Ako si sa vyspala, Britt?“

Šikovne sa k nemu natočila a prebehla očami po tých jeho. „Mal som povedať miláčik?“ opýtal sa podpichovačne, na čo sa zamračila. „Dobre, ďakujem.“

„No vidíš, ja som ani oka nezažmúril,“ povedal a ponúkol jej rameno.

Jemne sa ho chytila a keď vykročili k jedálni opýtala sa: „Prečo?“ „Naivná otázka,“ povedal potichu a vo dverách jedálne jej pošepol: „Bál som sa, aby si mi v noci neušla.“

Podozrievavo si prezrela jeho tvár. Na chvíľku to chcela brať vážne, ale po nadvihnutí jeho úst, si odfrkla.

„Táraš,“ hlesla ticho a pozrela sa na rodinu, ktorá už sedela za stolom.

Vinie sa škaredo pozerala na Edwarda, ktorý jej vyplazil jazyk a teta Claire si pokojne miešala čaj, ktorý nádherne rozvoniaval. Gilbert sedel naproti a venoval sa čítaniu novín, raňajok sa ešte ani nedotkol, pripomínal jej tým otca. Teta Ophelia si vychutnávala upečenú slaninu a očkom sledovala všetkých okolo.

Henriet bola za jeho vrchom a zvolala: „Derek, kde si bol?!“

„Jazdiť,“ povedal ľahostajne a odtiahol Brittany stoličku. Aspoň, že je galantný, keď to treba, pomyslela si a usadila sa.

Posadil sa hneď vedľa a jeho mama sa jemne usmiala na svoju nevestu. „Moja milá, povoľujem vám, aby ste ho za čokoľvek čo sa vám nebude páčiť, trestali. Ja,“ smrkla si, „ja som bola príliš mäkká a teraz sa mi to vracia v podobe ich samopašnosti a nebratia ohľadu na ich strhanú matku.“

Brittany sa na ňu ľútostivo  pozrela a Derek sa k nej nahol, aby jej pošepol: „Keby vedela, ako hrozivo ma trestáš, konečne by ma začala ľutovať.“

„Ja ťa trestám?“ zasipela potichu a on si z malého tanierika uchmatol poslednú žemličku.

„Dnes si ma ešte nepobozkala. Nie je to trest vhodný pre vraha?“ spýtal sa noblesne a priblížil sa rukou k svojim ústam, pripravený odhryznúť si z dobroty. Všimol si ako sa na neho škaredo pozrela, a tak ju od úst odtiahol a slušne sa spýtal: „Chceš?“

„Čo prosím?!“ spýtala sa prekvapene.

Komu by napadlo, že jej núka pochúťku?

Nadvihol žemličku a ona potriasla hlavou. „Nie, ďakujem.“

„Ale ja by som niečo chcel,“ pošepkal a Brittany sa k nemu opäť pozrela.

Nemala to spraviť, lebo mu tak uľahčila cestu k jej perám. Vtisol jej vlažný bozk, po ktorom sa zapýrila a rýchlo sa napila, aby rumenec skryla za veľkou šálkou s čajom. Derek sa spokojne usmial a konečne sa zahryzol do raňajok, akoby ten bozk nejestvoval.

A možno sa mi to skutočne zdalo, pomyslela si, keď zistila, že sa pre to nikto nepohoršuje. Každý sa venoval tomu čomu doteraz, nikto sa na nich ani len škaredo nepozrel. Upokojila sa a tiež sa pustila do raňajok. Na okamih mala pocit, že si všetci zhltli jazyk, ale už o minútu sa to zmenilo.

„Ja zostanem v Londýne.“

Gilbertov oznam zapôsobil ako správa o niekoho umretí. Henriet začal horekovať nad tým, že jej syn chce byť tak ďaleko od domova. Vinie a Edward začali kuť plány, čo podniknúť bez prítomnosti jedného z bratov a tety začali čosi šomrať.

Mama sa nakoniec obrátila na Dereka a horko sa spýtala: „Ty na to nič nepovieš?“

Derek sa kúzelne usmial, pozrel sa na brata a zahlásil: „Príjemnú zábavu!“

Po Henrietinom prívale smoklenia, sa Brittany musela pousmiať, zatiaľ čo Gil s Derekom si vymenili sprisahanecké pohľady a Edward ho hneď začal prosíkať, aby mohol za ten čas spávať v jeho izbe.

Tak tu sa nudiť nebudem, pomyslela si.

Cesta v koči Brittany neubiehala dva krát najrýchlejšie. Momentálne bola zamyslená a nevnímala o čom sa v koči vedie debata. Dívala sa z okna, práve vchádzali do akejsi dediny.

Vtom popred jej okno prebehol Derek na svojom nádhernom hnedákovi. Nič by ju nebolo zaujalo natoľko aby sa prekvapila, keby na ňu jedným okom roztopašne nežmurkol. Strhla sa a rýchlo sa odtiahla od okna so stiahnutým obočím.

Ten chlap si nedá pokoj!

„Už nie sme ďaleko,“ poznamenala teta Ophelia a Brittany sa k nej pozrela. Nehodlala sa zapojiť do rozhovoru, ale nemohla sa ani bezducho dívať na ubiehajúcu cestu. Ešte to tak, aby riskovala, že ho opäť uvidí!

Ophelia pokračovala: „Prečo s nami nešla aj Claire? Čo bude robiť v tom mestskom dome, keď je tam prakticky sama?“

Henriet jej dala za pravdu prikývnutím a povedala: „Ponúkla som jej aby išla, ale tvoja sestra je zaťatá. Nedala si povedať.“ Cmukla si a povedala: „A tvrdila, že sa možno vráti Benjamin.“

„A prečo? Veď ešte nie sú Vianoce.“ Brittany postrehla v jej hlase iróniu, nad ktorou sa nenápadne usmiala.

Teta Ophelia to však myslela vážne, čo ihneď potvrdila poznámkou: „Ten vetroplach bude iste v Kente a chuderka Claire sa to dozvie až keď jej napíšem ako ma vytáča!“

Henriet si povzdychla a milo sa usmiala na Brittany. „Moja drahá, takmer sme na vás zabudli.“

„O nie,“ usmiala sa, „rada cestujem a tvárim sa, že som neviditeľná. Vychutnám si tak prírodu.“

„Nie je milá?“ spýtala sa Henriet a Opelia nedbalo prikývla.

Brittany sa jemne zapýrila a pozrela sa na Vinie, ktorá sedela pri nej a v rukách zvierala knihu. Bola skutočne hrubá a mala akýsi ošúchaný obal, takže bola buď stará, alebo sa o ňu Vinie nestará veľmi svedomite. Podľa niekoľkých ohnutých rohov stránok usúdila, že je to skôr to druhé.

„Smiem ťa vyrušiť?“ oslovila ju opatrne. Virginie sa usmiala a zodvihla k nej pohľad.

„Iste, Britt.“

„Och, Vinie! Že sa nehanbíš!“ okríkla ju mama a udrela ju po sukni. „Nie, len ju nechajte. Budem rada, ak budeme priateľky. Veď si sa spriatelila aj so sestrou.“

„To áno, máme veľa spoločného.“

„Tak potom aj so mnou,“ povedala Brittany nadšene. „Čo to čítaš?“ „Je to hororový príbeh o upírovi.“

Brittany ohrnula nosom a povedala: „Nuž, je pravda, že Hilary má iný vkus čo sa literatúry týka ako ja.“

„A čomu sa venuješ vo voľnom čase?“ spýtala sa Henriet a Vinie sa opäť ponorila do knihy.

Brittany nadvihla plece a povedala: „Všetkému s mierou. Milujem ručné práce.“

„A čo hudba?“ vyzvedala Ophelia.

Prikývla a odvetila: „Otec ma naučil hru na piano. A niektorí tvrdia, že viem spievať.“

Obe sa usmiali a Henriet s blaženým výdychom povedala: „Lepšiu nevestu by som nenašla.“

Brittany sa úprimne zapýrila a Ophelia s nadvihnutou bradou odfrkla: „Nič z toho nie je blízke Derekovi. Nehrá na piano, jeho spev pripomína zavíjanie vlka pri splne a ak by mal čosi dočinenia s ručnými prácami, tak by som sa od prekvapenia pod zem prepadla!“ „Máš pravdu,“ zamyslene povedala Henriet. Potom sa nádejne usmiala a opýtala sa: „Čo jazdenie?“

„Veľmi rada si zajazdím. A milujem vychádzky do prírody.“

„Tak tu si budete rozumieť!“ naradovane zvolala Henriet.

„Pravda,“ zašomrala Ophelia, „nie je dňa aby si Derek nezajazdil.“

„A ani neviem ako to stíha,“ začala šomrať Henriet. „Zavrie sa do pracovne na celý deň, príde len k stolu s jedlom a napriek tomu zapácha stajňami.“

Potočila hlavou a vtom sa z vonku ozval kočišov výkrik na kone, ktorým ich donútil zastaviť.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa Brittany a Vinie ochotne vykukla z okna. „Hostinec, idú napojiť kone.“

Vyskočila z koča, bez pomoci pohoniča, a Brittany mala v pláne to isté. Ibaže dvere pri nej sa zrazu roztvorili a jej sa naskytol pohľad na Dereka, ktorý k nej natiahol ruku. Noblesne sa opýtal: „Môžem vám pomôcť, madam?“

Brittany prevrátila očami a podala mu ruku. Pomohol jej vystúpiť a s úsmevom povedal: „Len krátka prestávka. Napojíme kone a pokračujeme.“

„Dobre,“ odsekla s nezáujmom a vytiahla si ruku z jeho dlani.

Derek sa posmešne usmial a dal si ruky do vreciek. Brittany vykročila ku krásnej, kamennej studni, na ktorú si sadla a ponaprávala si šedú sukňu. Mala na sebe pohodlné cestovné šaty so stojačikom a dlhými rukávmi. Celý deň bolo pod mrakom. Na hlave mala krásny klobúčik a rukavičky z tmavej kože dotvárali zjav krásnej a príťažlivej dámy. Pozrela sa na pohoničov, ktorí napájali kone a potom sa pohľadom zastavila na Edwardovi, ktorý bol na koni a krúžil okolo koča.

„Ed, okamžite zosadni a nechaj toho koňa, aby si oddýchol!“ zvolal Derek, Brittany by povedala, že až výhražne.

„Ešte sa chcem na ňom prebehnúť okolo hostinca,“ žobral Edward. „Nechcem nič počuť,“ povedal a odmietavo potriasol rukou. „Okamžite ho napoj, lebo ak ti skape po ceste, pôjdeš pešo!“

Brittany sa zamračila a chlapec neochotne zliezol zo žrebca. Derek k nej pristúpil a s úsmevom sa spýtal: „Prečo sa tak mračíš, drahá?“ „Nad tvojím slovníkom,“ odvetila úprimne.

Derek si jednu nohu vyložil na studňu a zaprel sa lakťom do stehna. Naklonil sa k nej, povedala by až nebezpečne, a s úsmevom jemu vlastným povedal: „Pri tebe by som z úst nikdy také škaredé slovo nevypustil. Do tvojich uší patria len moje lichôtky.“

Pozrela sa mu do očí, ich blízkosť a aj spôsob akým sa na ňu dívali ju zarazili. Plytko sa nadýchla a povedala: „Skutočne nechápem prečo ťa tak napĺňa doberanie si ma.“

Derek sa zasmial a priam drzo sa opýtal: „A čo iné by ma malo naplniť, keď ma od seba stále odháňaš?“

„Si otrasný,“ zasipela a pohľadom našla Virginie, ktorá si sadla na lavičku neďaleko ich koča a stále sa venovala čítaniu.

Keď však pocítila ako sa Derek sklonil k jej šiji, rýchlo sa otočila späť. „Čo to stváraš?“ zaškrípala zubami.

Derek sa nadýchol nosom a potom vydýchol, akoby práve privoňal k ruži. „Krásne voniaš. Iste by sa mi cestovalo lepšie, keby som počas cesty mohol privoniavať k tebe.“

Brittany spýtavo nadvihla obočie a Derek sa zasmial.

„Nie,“ potočil hlavou a o kúsok sa od nej odtiahol, „nemysli si, že by som sa trepal v tom koči a nechal tetu Opheliu, alebo inú dámu z koča viesť môjho koňa! To nie! Mám iný návrh.“ Znovu sa k nej sklonil a zvodne navrhol: „Poď na koni so mnou.“

„Vylúčené!“ zvolala a odvrátila tvár.

Musela to urobiť, lebo inak by v jej očiach vyčítal túžbu povedať áno. Och aká to slastná predstava sa jej práve vkradla do mysli. Ona na jeho koni, opierajúca sa o jeho hruď a on privoniavajúci k jej šiji, tak ako pred chvíľkou. Nie! Toľko slasti by iste nevydržala.

„Dva krát ťa prosiť nebudem,“ pošepkal a siahol nohu zo studne. „Môžeme pán Watlington!“ vykríkol jeden z pohoničov.

Derek sa ešte raz pozrel na Brittany, ktorá sedela na studni akoby ju tam ktosi priviazal. Nepozrela sa na neho, a tak sa vzdal a odkráčal k žrebcovi. Až vtedy vydýchla a odvážila sa pohnúť. Rýchlo nasadla do koča a ani očkom sa nepozrela k Derekovi, ktorý schválne krúžil okolo koča, len aby ju provokoval.

Úchvatné! Úplne úžasné! Och, musím nájsť slová aj na iné písmeno v abecede.

„Nádherné,“ povzdychla nahlas.

Nikdy by si nepomyslela, že sa vydá do takého krásneho domu. Len čo prešli za malé mestečko, dostali sa cez rieku po mohutnom moste a potom išli pomedzi dlhé polia, na ktorých práve kosci zbierali úrodu. Po oboch stranách, ďaleko za poľami, videla les. A pred ňou sa onedlho týčil krásny oblúk z kamenia, na ktorom bola ceduľa s nápisom: Sídlo Watlingtonovcov.

Bolo to ako vstup do rozprávkovej krajiny. Len čo prešli popod kamenný oblúk, uvidela nádherné kríky, kvitnúce aj zelené, ihrali všetkými farbami a lemovali príjazdovú cestu k obrovskému domu. Mal tri podlažia, nádherné vstupné dvere a nespočetné množstvo okien. Omietka bola neporušená a celú strechu lemovalo cimburie. „Som rád, že sa ti tu páči,“ zašepotal jej za chrbtom Derek.

Nemohla mu nič odseknúť, lebo ju ihneď zaskočila veľkosť vstupnej haly a obrovské schodisko s kovaným zábradlím po oboch stranách. Hneď ich privítalo služobníctvo, ktorému ju predstavil sám Derek slovami: „Dovoľte aby som vám predstavil svojmu manželku, madam Brittany Watlingtonovú.“

Ich jasot a úsmevy ju utvrdili v tom, že sú to srdeční ľudia, ktorí ju neodsúdili za jej červené líca, unavené oči a mierne strapaté vlasy. Len čo sa služobníctvo rozišlo, prišla k nej Henriet so slovami: „Drahá, veľmi ma to mrzí. Je mi to trápne a už som sa ospravedlnila aj synovi...“

„Čo sa stalo?“ prerušila ju náhlivo, lebo jej na krajíčku videla slzy. Pousmiala sa a povedala: „V tom zhone okolo sobáša som ani len nenapísala, aby premiestnili nábytok.“

„Nábytok?“ spýtala sa nechápavo a Henriet ju stisla za ruku. Vykročili na poschodie a ona začala vysvetľovať: „Derek mal izbu až na treťom poschodí, ale bola malá. Taká,“ cmukla si, „mládenecká.“

Prikývla a povedala: „Chápem.“

„Preto som sa rozhodla, že len čo sa ožení, bude so svojou manželkou na tejto chodbe,“ povedala a ukázala na obrovskú chodbu. Dalo sa po nej vykročiť na obe strany, a hoci bola široká, bola povypĺňaná niekoľkými kusmi krásneho nábytku.

„Na konci je krásna a priestranná izba. Ale neupozornila som služobníctvo, aby do nej preniesli manželskú posteľ.“

„To znamená...“

„Že sú v nej dve a oddelené,“ povedala a smutne sa usmiala.

„Nerobte si starosti, madam Watlingtonová. Mne to nevadí,“ povedala a radostne si povzdychla.

Dnes sa vyspí! Hoci Derekovi povedala, že sa jej spalo dobre, nebola to pravda, no z pochopiteľných príčin sa mu nemohla priznať, že sa stále snažila byť otočená na boku, aby sa k nemu nepriblížila a ani očkom sa na neho nepozrela. Zaspala po niekoľkých hodinách a aj to v strachu, že sa v spánku obráti a poruší bezpečnú vzdialenosť medzi nimi.

„Si veľmi chápavá, dievčatko,“ povedala Henriet trochu upokojene. „Želám ti krásnu prvú noc v novom domove,“ doložila a materinsky ju pohladila po líci.

Brittany si radostne zahryzla do pery. Áno, áno toto je vynikajúce! Sama by som to lepšie nenaplánovala! Koniec múk z pocitu, že sa ku mne v noci priblíži! Postele sú...

„Spojené?!“ vykríkla nechápavo, keď vošla dnu.

Derek sa škodoradostne usmial a povedal: „Požiadal som sluhu, aby ich spojil. Zajtra sem dajú manželskú.“

Tak rada by mu vynadala, ale udržala to v sebe, predýchala zdesenie a zúrivosť. Len zašomrala: „Si rýchly.“

„Hej, keď ide o niečo na čom mi záleží,“ povedal s podtónom, tak ti treba.

„Nechápem prečo nesúhlasíš s oddelenými spálňami,“ nadhodila nechápavo.

Nadvihol plece a povedal: „Nechce sa mi každé ráno počúvať matkine lamentovanie, ktoré by to spustilo.“

„Len sa vyhováraš,“ pošepla zlostne, na čo sa veľavýznamne pousmial. Nevedela či ju počul, alebo je jednoducho spokojný so svojím argumentom, ktorým jej zalepil ústa.

Brittany to musela pretrpieť, vedela, že s tým nič neurobí. Rýchlo sa preobliekla, kufre už mala v izbe. Musela si dať tú istú nočnú košeľu, ktorú mala aj minulú noc, lebo bola na vrchu a nechcelo sa jej hľadať inú. Ľahla si skôr ako Derek, ktorý ešte kamsi vybehol. Bola taká unavená z cesty, že nepočula kedy sa vrátil a pokojne zadriemala.  

Spala celú noc, ani raz sa nezobudila a vôbec sa tomu nečudovala. Vyčerpaná, ohúrená z domu, vytočená Derekovou rýchlosťou a dôkladnosťou v ničení jej nervov a mäkkosť vankúša, ju dokonale uspalo.

Prebrala sa až na akýsi zvláštny pocit. Nemohla sa prevrátiť na chrbát, niečo jej v tom bránilo. Otvorila oči a pozrela sa ponad plece na Dereka, ktorý ju rukou objímal okolo drieku a nosom sa opieral do jej chrbta. Cítila ako sa jeho hruď nadvihuje a potom zase klesá. Myslela si, že spí, a tak opatrne nadvihla jeho silnú ruku, ktorou ju však v okamihu zovrel ešte viac.

Zadržala dych a počula jeho zachrípnutý hlas: „Ja nespím.“

Brittany si zlostne vzdychla a dúfala, že tým prekryla jej vzrušenie z toho ako blízko neho sa prebudila. Trochu sa pohmýrila, na čo Derek priam zlostne cmukol a znovu zachrčal: „Nehmýr sa.“

„Tlačíš ma,“ zasupela a opakovane sa pomrvila.

Dofrasa dievča, ty nevieš čo robíš!

Zase zasipel a ona zavelila: „Daj preč tú nohu!“

Naširoko sa usmial a tlmene povedal: „Asi ťa sklamem, ale to nie je noha.“

Brittany zapišťala akoby ju práve niekto oblial studenou vodou a vyskočila z postele. Vyplašene sa pozrela na Dereka, ktorý vboril tvár do vankúša a zašomral: „Hovoril som, nehýb sa.“

„Je nemysliteľné aby sme mali spojené postele! Alebo vieš čo?!“ zvolala rozzúrene, a tak sa k nej neochotne pozrel. „Nebudeme ani len v jednej izbe!“

Zacmukal a podoprel si rukou hlavu. „Nesúhlasím.“

„Ja sa ťa nepýtam!“ skríkla naježene.

„Dobre,“ povedal a ohrnul spodnú peru. „Musíš to však vysvetliť mojej rodine. A nájdi si dobrú výhovorku, že chrápem, alebo tak nejako, lebo oni to budú považovať za znak toho, že to medzi nami nie je v poriadku.“

Brittany stisla pery a Derek dodal: „Hovoril som ti to už včera. Obávam sa, že sa moja rodina cez noc nevymenila a stále sú to tí istí ľudia, ktorí by nám pre to nedali pokoj.“

Brittany zlostne vydýchla a povedala: „Dobre, tak budeme v jednej izbe! Ale postele pôjdu od seba!“

Hneď potom vbehla do kúpeľne a poriadne tresla dverami.

Derek si ľahol na vankúš a s blaženým úsmevom povedal: „Uvidíme.“