Prekliaty zvodca

Brittany Grainová sa po prvý krát dostane na maškarný bál. Hoci je jej krásna tvár skrytá pod škraboškou, spozná kúzelného mladíka, ktorý má rovnakú záľubu ako ona. Dohodnú sa, že sa stretnú, aby jej ukázal svoju zbierku motýľov. Je unesená a vôbec sa nečuduje, že ešte v ten večer jej príde lístok s miestom ich stretnutia. Bez zaváhania tam príde, no namiesto zbierky motýľov, ju do svojej spálne vtiahne akýsi muž, ktorý zjavne čakal inú dámu. Je ním Derek Watlington, známy lovec ženských sŕdc, ktorý si neblaho uvedomí, že sa stal omyl, ktorý ho bude veľmi mrzieť. 

1. kapitola 

Vzrušenie, ktoré Brittany cítila bolo také nevinné, že ani trochu nechápala, prečo sa celá zapýrila. Nehorázna červeň zaliala obe jej líca a ledva lapala po dychu.

Bola rozhorúčená a celá udýchaná vďaka tanečnému kolu, ktoré sa práve skončilo, a počas ktorého bola neustále stredobodom pozornosti nejedného mladíka. Taktiež bolo v tanečnej sále ohromné teplo, nepomáhalo ani výdatné vetranie šiestich okien. Nemohla sa tomu čudovať, je polovica augusta a počasie v Londýne sa úplne zbláznilo!

Každý jej pred cestou s ohrnutým nosom opisoval nekončiace dažde, mliečne hmly a studený vietor, ktorý aj v lete dokáže mraziť ako v decembri. No ona prišla do slnečného mesta. Počas celého týždňa, ktorý v ňom už strávila, bolo krásne počasie.

Odrazilo sa to aj na spoločenských róbach dám, ktoré sa snažili zo šatníkov vydolovať tie najľahšie šaty, zo svetlých látok a s hlbokými výstrihmi. Páni to nemali jednoduché, museli mať na sebe tie ťažké, spoločenské obleky a dlhé nohavice, no iste by si ani jeden netrúfol obliecť si niečo pohodlnejšie a vzdušnejšie. Spôsobil by tým rozruch a novinári, ktorí sa sem prepašovali, by to iste nenechali zapadnúť prachom a dotyčný by sa na druhý deň dočítal o svojej extravagancii a porušení kódexu.

Aj Brittany mala šaty z ľahučkej látky, hoci aj v nich jej bolo nesmierne teplo. Preto si vytiahla svoj ozdobný vejár, vybehla na chodbu a vstala si pred zrkadlo, aby si prezrela svoje rozhorúčené líca.

Veru, vyzerala ako rak, mala ich červené a tá farba vôbec neladila s jej žltými šatami. Líca sa jej vynímali a ona si po nich zúfalo prešla opakom dlane, aj cez biele rukavičky pocítila páľavu, ktorú sálala jej jemná pokožka. Napravila si škrabošku, ktorá sa jej trošku zošuchla po upotenom nose a potom sa prudko oviala vejárom.

Studený príval rozvíreného vzduchu ju donútil slastne vydýchnuť. Jej ofinka sa nadvihla a ona sa pozrela k matke, ktorá vybehla zo sály. Zmätene sa pozrela po chodbe a keď ju uvidela, vykročila k nej s malým strachom zračiacim sa jej v očiach, ktoré neboli skryté za škraboškou, staršie dámy a postarší páni neboli nútení prísť na maškarný bál v maskách. Zato mladí, tí mali možnosť ukázať tie najkrajšie a najzložitejšie masky aké by ste mohli vidieť hádam len v Benátkach, počas ich bujarých osláv.

Laura k nej dobehla a spýtala sa: „Dievčatko, nie je ti zle?“

„Nie, len mi zostalo horúco. Išla som teda trochu na chodbu,“ vysvetlila ochotne a jej mama si očividne odfúkla.

„Vyľakal som sa, keď som videla ako si vybehla zo sály.“

Brittany sa naširoko usmiala a ubezpečila ju: „Už mi je lepšie, môžeme sa tam pokojne vrátiť.“

„To by si sme sa mali,“ podotkla mama a stisla jej ruku. Ťahajúc ju k sále, z ktorej sa začínali ozývať zvuky sláčikových nástrojov, jej pošepla: „Počula som, že si ťa tu všimol nejeden zazobaný mladík.“ „Ozaj?“ spýtala sa a podvihla jedno obočie.

Netušila, že cesta do Londýna prinesie taký úspech, teda pre jej rodičov. Ona by nedbala, keby zostala slobodná ešte aspoň dva roky, ale jej rodičia by to iste považovali za katastrofu, ktorú by nepredýchala najmä jej matka. Tá sa vydala v osemnástich a fakt, že jej staršia dcéra nemá v dvadsiatich rokoch ani len vážnu známosť, jej drancovala nervy natoľko, že si pred pol rokom vypýtala od lekára upokojujúce prášky, ktoré jej pomáhajú zaspať.

Laura prikývla a povedala, len čo prekročili prah dvier: „Hovorila som s madam Dockingovou, jej syn sa vyjadril, že si očarujúca a rád by sa chopil úlohy tvojho spoločníka pri spoznávaní Londýna.“

„To ste zašli až tak ďaleko?“ opýtala sa neveriacky.

Mama prikývla a očkom sa pozrela k mladíkovi, ktorý na jej dcére práve zastavil pohľadom. „Len okrajovo som spomenula, že si tu ešte nebola a za tento krátky týždeň si nemala čas ísť si ho poriadne prezrieť.“

„Ktorý to je?“ opýtala sa, chcela vedieť či s ním tancovala.

Tak by si aspoň ľahšie vytvorila obraz o tom mladíkovi, lebo pri tanci sa každý ukáže v pravom svetle. Niektorí sú poriadne samoľúbi, stále chvália seba a lichôtku patriacu jej, by nepovedali ani pod nátlakom. Iní sú zase príliš tichí, s tými by prechádzku nevydržala a niektorí sú zase priveľmi urečnení. Pri takých by zabudla, že má jazyk a zdrevenel by jej.

„Ten čiernovlasý v šedom fraku, ktorý k nám pristupuje,“ pošepkala narýchlo a ihneď sa vystrela, aby si mladý muž nebodaj nemyslel, že si šuškajú o ňom, i keď to bola pravda.

Brittany sa milo usmiala a narýchlo po ňom prebehla pohľadom. Vyšší ako ja, to je plus, vlasy havranej farby, môže byť, oči... je ešte ďaleko, no a vkus vycibrený. S ním som netancovala, tak ako vie... „Dobrý večer,“ pozdravil sa.

Modré, krásne oči, pomyslela si a vystrela k nemu ruku, ktorú jemne pobozkal.

„Pán Docking, toto je moja staršia dcéra, Brittany Grainová.“

„Veľmi ma teší. Som rád, že vás konečne spoznávam.“

Ona nadvihla jedno obočie a opýtala sa: „Smiem sa spýtať prečo vás to tak teší?“

„Lebo moji priatelia hovorili o vás tak unesene, že som mal dojem, akoby ste im počarili.“

„A myslíte, že som to urobila?“ spýtala sa smelo, celkom dobre sa jej s ním hovorilo, bol milý a zdal sa jej byť úprimne potešený, že s ňou konverzuje.

„Vyskúšam to pri tanci, možno sa to stane aj mne.“

To bolo pozvanie do tanca? Asi áno, pomyslela si, keď k nej ladne vystrel ruku v očakávaní, že mu do nej vloží svoju dlaň.

Originálny! Vynikajúce! V duchu sa radovala ako malé dievčatko a bola si viac než istá, že je v lícach ešte o trošku červenšia. Prišli na parket a zaujali tanečný postoj.

„Ani som vám nepovedal svoje meno,“ skonštatoval a prebehol pohľadom po ostatných tanečných pároch.

„To je pravda.“

„No možno ako magická čarodejnica by ste to mali uhádnuť.“

Je to možné?! Ten muž je očarujúci! Zaplesala a s natešením povedala: „Ja ovládam bielu mágiu, nie čiernu, pane.“

Potočil hlavou a s úsmevom povedal: „Obávam sa, že v bielej mágii nemajú čarodejnice moc zakliať srdce muža po prvom pohľade, a vy,“ akosi nežne sa jej pozrel do očí, „ste to dokázali.“

Brittany sa sladučko usmiala a spýtala sa: „Poviete mi konečne vaše meno?“

„Som Lionel, slečna,“ odvetil, akoby mu to skutočne prikázala nejakými čarami. „Čo by ste o mne chceli vedieť?“

„Čo by vás potešilo,“ odvetila pohotove, akosi podvedome si želala, by jej povedal to čo chcela počuť.

A čo to bolo? Aby jej robil spoločnosť po celý deň, ukázal jej Londýn a hneď potom jej povedal ako veľmi je do nej zamilovaný. Alebo by stačilo aby si zložil masku, nech si môže vychutnať pohľad na celú jeho tvár, iste vyzerá ako princ z rozprávky.

„Potešilo by ma, keby ste prijali pozvanie ku mne.“

Och, tak rýchlo?! Priamo k nemu domov?! A čo príde potom? Kráčanie k oltáru! Takmer zastonala pri tej nádhernej predstave, ktorá jej rozbúchala srdce.

„Prečo by som mala prijať?“ opýtala sa provokačne a rýchlo uhla pohľadom.

„Aby som vám mohol ukázať svoju zbierku motýľov.“

Je to snáď nejaký Boží archanjel?! Kto mu povedal, že milujem motýle?!

„Pane, vy ma privádzate do rozpakov,“ priznala tichulinkým hlasom. Lionel hrdo nadvihol bradu a spýtal sa: „Ak vám posol doručí pozvanie ku mne domov, prídete?“

V tú sekundu pribehnem, hoci o polnoci! Rada by mu to povedala, ale matka ju učila, že by nemala vyzerať príliš koketne a nedočkavo. Preto sa skrotila hlbokým nádychom a odpoveďou: „To si premyslím, pane.“

Lionel sa usmial a len čo hudba dohrala, uklonil sa. Odviedol ju na parket a keď sa perami dotkol jej dlani, pošepol: „Čakajte moje pozvanie.“

Len čo jej ruku pustil, Brittany slastne vydýchla. Laura k nej okamžite pribehla a začala ňou takmer triasť, aby jej okamžite povedala o čom spolu hovorili. Ale ona zo seba súkala slová akoby bola vo sne, nemala v úmysle mame prezradiť viac ako je treba. Laura po chvíľke stratila nervy a rozhodla sa robiť spoločnosť jej manželovi, ktorý dcéru po celý čas veľmi nenápadne pozoroval. Rýchlo od nej odkráčala a znovu ju nechala samú.

Brittany to ihneď využila na ochladenie si rozhorúčenej duše. Vyšla na chodbu, na nej bolo len pár pánov, ktorí si ju ani len nevšimli. Sadla si do kútika a ticho sa zasmiala. Ešte nestretla tak úžasného muža, pekného, inteligentného a milujúceho motýle. Ona ich miluje už od detstva, tak ako sa od vtedy bojí žiab.

On ju upútal mnohým, no čím ona zaujala jeho? Je pre neho vôbec dosť dobrá?

Nikto by nemohol tvrdiť, že je škaredá, fádna či obyčajná. Ani tuctová nebola, od ostatných dám, ktoré sa pýšili krásou, sa líšila svojou ofinkou, ktorá jej niekedy veľmi samopašne stála. Brittany, alebo Britt, ako ju familiárne oslovujú, je vysoká a štíhla. Nikdy nebola bucľatá, na rozdiel od jej sestry, ktorá sa z podoby buchtičky vylízala len pred dvoma rokmi.

Ona sa vždy pýšila dokonalou postavou, ktorú zdedila po svojej matke. Ale nikdy sa nedržala nejakej nezmyselnej diéty, alebo prehnanému jazdeniu, nie! Dostala to do vienka. Tak ako aj krásne vlasy, husté a zlatisté, ktoré sa jej vlnia. Keď si ich rozpustí, zakrývajú jej pás, nestrihala si ich už pekne dlho, lebo vždy túžila po vlasoch ako z rozprávky.

Pre otca bolo veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že má takú krásnu dcéru. Každého priťahovali jej bledozelené oči, ktoré má dozdobené dlhými riasami. Ak by nimi na kohokoľvek žmurkla, vyplnil by jej všetko na svete.

Má dokonalú pleť, vždy sa o ňu vzorne starala, tak ako aj o svoje zuby, ktoré má dnes rovné a biele ako sneh na končekoch vysokých hôr. Bola jednoducho vzorom dokonalosti.

Ale nezneužívala to, rodičia ju učili skromnosti, poctivosti a zdržanlivosti. Bola pomerne samostatná, najmä vtedy, keď sa jej ako štvorročnej narodila sestrička. Musela zabudnúť na to, že je maznáčik, čo jej prospelo a dnes si nerobí ilúzie, že jej každý skončí pri kolenách, ak si dupne. No taktiež by klamala, keby povedala, že si nechá skákať po hlave. Je dostatočne tvrdohlavá a bojovná na to, aby sa vyrovnala s neúspechom.

A ten sa môže dostaviť veľmi rýchlo. Napokon, Lionela Dockinga nepozná, dnes ho videla prvý krát v živote, a to mal na tvári masku. Mohol ju okúzliť, mohol v nej zanechať pocit, že našla princa na bielom koni, ale taktiež sa onedlho môže všetko zrútiť. A to veľmi jednoducho.

Alebo ju ťahá za nos a vôbec sa jej neozve, alebo ju k sebe skutočne pozve a ona sa až u neho doma dozvie, že maska na tvári zakrývala aj jeho úmysly.

Veru, mama ju varovala pred mužmi, ktorí si chcú len užiť, nehľadia na city ženy a keď dostanú čo chcú, vyparia sa. Možno je aj on taký, ale nebude robiť unáhlené závery. Len si v srdci nechá pootvorené dvierka, ktoré použije ak sa jej niečo na tom mužovi nebude páčiť.

Derek zastal pohľadom na krásnych slečnách, ktoré sa veselo bavili a keď si mysleli, že sa k nim nepozerá, pozreli sa ony k nemu. Musel sa pousmiať nad ich okatým sledovaním jeho osoby.

Nikdy nepociťoval núdzu o záujem žien, ale bol oveľa radšej, keď mohol ženské srdiečko dobýjať. Miloval ženy, ktoré sa tvárili ako netýkavky, predstierali svoj nezáujem o jeho vášnivý pohľad a napokon i tak neodolali jemnej, alebo šteklivej lichôtke, ktorá mu otvorila cestu do ich spální.

Bol pokladaný za veľmi pekného a nadmieru príťažlivého muža, čo mu neraz potvrdili britké pohľady, ktoré k nemu prichádzali od ostatného mužského osadenstva.

Dámy sa v jeho prítomnosti len zvodne usmievali, alebo pýrili, čo pokladal za znak ich neskúsenosti, preto sa začervenaným slečnám vyhýbal. Hoci, aj teraz ho zaujala nejedna slečna, ktorá na ňom mohla nechať svoje zvedavé oči. A čo si obzerali?

Nevedel to posúdiť, ale každá žena na ňom obdivovala čosi iné. Niektorým sa veľmi páčila jeho mužná postava a zo všetkého najviac široké ramená, alebo veľké dlane, v ktorých im stískal jemné rúčky. Iné mu tvrdili, že ich upútal svojím hĺbavým hlasom, ktorý dokázal dať aj do veľmi ironickej polohy. Miloval štipľavý humor, doberanie si iných bolo pre neho také samozrejmé ako pre iných dýchanie.

Niežeby považoval dýchanie za nepotrebnú súčasť života!

Na každú ženu sa snažil použiť takú farbu hlasu, ktorá by ju zaujala a pritiahla do jeho náručia. Jedna dáma mu raz hovorila, že ju zaujal, len čo vošiel do miestnosti, svojimi vlasmi. Boli čierne ako uhol a vďaka svetlu sviec pôsobili ako pekelný oheň.

No a pre väčšinu boli najkrajšie jeho oči, mali veľmi zvláštnu farbu, zdedil ich po otcovi, ktorý je už roky... nie v hrobe nie je to správne slovo. Roky nie je medzi nimi.

Aj on ich mal zlatohnedé, divoké a vášnivé, nežné a láskavé, vždy podľa danej potreby. Taktiež po ňom zdedil jamku na brade, ktorú najviac zvýraznil, ak sa dva dni neoholil. Jemné strnisko pôsobilo ležérne, možno až zdivočene a jemu to dávalo pocit, že nad sebou ešte stále nestratil nadvládu.

Prečo to potreboval cítiť? Jednoduchá odpoveď, pre putá, ktoré cíti v rodinnom sídle, na juhu Kentu. Za najväčšie a nevyhnutné okovy považoval povinnosti spojené s obchodmi, udržaním majetku a rodiny pohromade.

Majetok, to nie je taký problém, je v celku šikovný obchodník, veľmi dobrý vo vyjednávaní a má vybudované pomerne dobré meno, či už na burze s cennými papiermi, alebo v oblasti priemyslu. A potom, vždy sa môže spoľahnúť na svojho brata, ktorý sa v povinnostiach priam vyžíva.

Ale s rodinou je to trochu problém. Ak chcel dosiahnuť aby bola jednotná, musel pod strechou strpieť večne ufňukanú matku, mimochodom zbožňuje ju, potom jeho panovačnú tetu a nesmie zabudnúť na troch súrodencov, za ktorých prevzal plnú zodpovednosť už vo svojich devätnástich rokoch.

Dnes má dvadsaťsedem, na rolu ich opatrovníka, otca, priateľa a aj učiteľa si za tie roky zvykol. No nikdy im nebude dokonalým vzorom, pre jeho hriešne potulky po celom Anglicku.

Veru, mal mnoho žien, raz sa dokonca plánoval zasnúbiť, ale prekazil mu to bratranec a zároveň jeho najlepší priateľ, ktorý mu vďaka ponorenia sa do červeného vína povedal, že jeho vyvolená je už dva mesiace v druhom stave s akýmsi úradníkom. Vtedy sa potvrdilo, že vo víne je pravda, a ona sama sa mu musela priznať, že ho pokladala za vynikajúceho, ale len náhradného otca pre jej dieťa.

To nestrpel! Watlingtonovská rodina je založená na tradíciách a pevných rodinných putách bez škandálov.

Potreboval si utriediť myšlienky, na dva mesiace odcestoval na ich vidiecke sídlo vo Walese, kde zabudol na radovánky s nevydatými ženami. Odvtedy si doprial len drobné dobrodružstvá s neuspokojenými manželkami.

A práve jednu takú uzrel. Pousmial sa, jeho rozpálené líca sa podvihli, vždy mu sčervenali, či už od tepla alebo od zimy. Vtedy pôsobil ešte zvodnejšie, čo dámu v krásnej, zlatej róbe upútalo a pristavila sa pri ňom, len čo zacmukal.

„Pane?“ opýtala sa a vyzývavo nadvihla obočie, čo bolo vidieť aj napriek trblietavej škraboške.

Derek k nej o krok podišiel, ruky si vsúkal do vreciek na nohaviciach a opovážlivo si ju prezrel. Ani jeho maska jej nezabránila, aby si všimla jeho nadmieru zvedavý pohľad jeho svetlohnedých očí. „Madam, ako sa môže nádherná laň prechádzať popred vlka?“

„Ja som laň?“ opýtala sa ho a sklopila vejár.

„To teda áno,“ odvetil s hĺbavým hlasom. Jemne sa k nej sklonil a pošepol: „A ja som veľmi hladný vlk.“

Žena sa pozrela do strany, nepýri sa, to je dobre, pomyslel si a zabodol oči do jej pier.

„Nemyslíte si, že na to idete zhurta?“

„Myslíte si, že ste ma pochopili správne?“ opýtal sa s úsmevom, ktorý jej vyrazil dych.

Musela sa poriadne premáhať, aby do pľúc dostala kyslík a povedala: „Veľmi dobre, a tým som si istá. No jedno mi berie istotu.“ „Prezraďte mi, čo to je,“ vyzval ju.

Bol nadšený z toho, že s ním hrá túto vzrušujúcu hru, ktorá zájde len tak ďaleko, ako si to bude želať on.

Usmiala sa a povedala: „Neviem vaše meno.“

„Och, nie nemučte ma!“ zvolal cez akýsi tlmený smiech. „Meno, to je príliš. Je to dôverné, a ja neviem byť dôverný k niekomu kto mi neoplatí rovnakou mincou.“

„Volám sa Emily Moonová, madam Moonová,“ dodala ako na výstrahu. Nie, miláčik, týmto ma neodradíš, prebehlo mu mysľou a zaraz stisol jej ruku vo svojej teplej dlani.

Jemne ju palcom pohladil a povedal: „Váš manžel je šťastný muž.“ „Nie, je to odcestovaný muž,“ povedala s dávkou nezáujmu, ktorý mu dodal odvahu, hoci, nepotreboval jej ani za mak.

Derek jej pobozkal ruku a potom zmyselne povedal: „Som Derek Watlington, madam. Ale milujem, keď ma ženy oslovujú nežnejšie, ako menom, ktoré som si nevybral.“

Zasmiala sa nad jeho rýchlym rečnením a potom si opatrne vytiahla ruku z jeho dlane, zjavne ju nemienil pustiť. Derek sa oslnivo usmial a spýtal sa: „Ako by ste ma chceli volať vy?“

„Hm,“ zamyslela sa a premerala si jeho postavu. S úsmevom si dal ruky za chrbát a vystrel sa o niečo viac, dokonalý oblek tmavošedej farby mu obopol ramená. Nadvihol bradu a trpezlivo čakal.

Emily odrazu prikývla a povedala: „Ste motýľ.“

Zaujímavé! Toto mi ešte nepovedala žiadna. Bol som diabol, dokonca páv alebo princ, ale motýľ?

„Ako ste na to prišli?“ spýtal sa jej úprimne zaskočený.

„Lebo jediné čo vám chýba sú krídla, pane.“

„Krídla majú aj anjeli,“ nadhodil s roztopašnosťou.

„Ale vy nemôžete byť anjelom. Vtedy by vám chýbalo ešte čosi.“ Zvedavo sa k nej nahol, až k jej uchu, takmer sa lícami dotkli a on počul jej prerývaný nádych. Pošepol: „Som zvedavý čo.“ „Svätožiara.“

Derek sa úprimne zasmial a vystrel sa. „Dobre, smiete ma od dnes oslovovať motýľ. Bude to pre mňa česť. No niečo by ma potešilo viac,“ dodal s akýmsi diabolským podtónom.

„A teda?“ opýtala sa.

„Keby ste mi tak hovorili niekde, kde by sme boli osamote.“

„To mám brať ako návrh?“

„Ako pozvanie,“ povedal a pousmial sa. „Povedzte, keby som vás raz nečakane pozval do môjho skromného príbytku, prijali by ste?“

Viem, že nepovieš nie. Samopašne sa usmial, na čo reagovala rovnako.

Prstom mu prešla po hrudi a povedala: „Uvidíte potom.“

V duchu zakňučal a sledoval ako od neho ladne odchádza. To je žena! Oheň a síra, priamo z pekla, bohyňa zvádzania a jeho múza neresti.... Och, koľko by toho dokázal vymenovať, ale nevládal, nemohol, keď sa k nemu ponad plece pozrela a znovu sa vábne usmiala.

Nemohol si želať viac, lepšie rozptýlenie by iste nenašiel nikde v Londýne. Urobil som napokon dobre, že som sem išiel, hoci si mama želala, aby som zostal cez leto doma. Nie, nikdy by jej neodpustil, keby poslúchol a zostal riešiť problémy. Keby pre jej usmoklenosť nestretol túto ohnivú ženu.

Vedel, že ak jej pošle pozvanie k nočným radovánkam, neodmietne, nie, veď sa otočila.