Prekliaty zvodca - 6. kapitola

6. kapitola

„Kam ideš?“

Derek prevrátil očami a rýchlo si natiahol koženú rukavicu. Pocvičil prstami, aby sa lesklá koža dokonale prispôsobila tvaru jeho ruky a potom sa s úsmevom otočil k matke, ktorá zostupovala zo schodov.

„Mama, nevstávaš nejako skoro? Prečo si vo svojom veku nedopraješ trochu viac leňošenia?“ spýtal sa starostlivo a dal si ruky za chrbát.

Henriet si vstala pred neho a povedala: „Nenávidím, keď spomínaš môj vek. Veď vieš, že keď som bola v pôrodných bolestiach, oslávila som len osemnásť.“

„A na svet si priviedla syna, na ktorého sa môžeš spoľahnúť a absolútne ťa nemusí prekvapiť, že si ide plniť svoje povinnosti,“ povedal a vznešene sa usmial.

„Derek,“ zavrčala s netrpezlivým pohľadom. „Do svadby ti zostáva necelý týždeň!“

„Viem, no a?“ opýtal sa a pohodil plecom. „Musím odcestovať, či sa ti to už páči alebo nie.“

„A kto sa tu o to postará?!“ spýtala sa nahnevane, vedela aká odpoveď ju čaká.

Derek sa naširoko usmial a stisol jej v dlaniach ruku. „Mama, viem, že sa na teba môžem v tejto veci spoľahnúť. Okrem toho, je tu teta Claire, vždy ju podobné udalosti nadchýnali, iste ti pomôže.“ Vtisol jej na opak dlani bozk a šibalsky dodal: „Aj tak nemám natoľko vycibrené organizačné schopnosti ako ty.“

„Ach, ty a tie tvoje lichôtky,“ zasipela a rýchlo si ruku vytiahla z jeho dlaní. „Na toto si lákal všetky tie dámy?“

„A ani jedna neodolala, vynímajúc moju snúbenicu, pravdaže,“ dodal mrzko a Henriet pokrútila hlavou.

„Ale aj tak by som rada vedela kam sa chystáš a na ako dlho.“

„Idem do Leeds. Nezdržím sa tam dlho. Pred oltár sa iste dostavím načas,“ hlesol a už aj sa otočil.

„Och, Derek!“ okríkla ho, no on za sebou už len zavrel dvere.

Henriet si niečo zašomrala a potom s točením hlavy vošla do drobnej jedálni, v ktorej sa hojne vetralo.

„Je tu prievan,“ podotkla a slúžka, ktorá za ňou vošla, ihneď priskočila k oknám, aby ich pozatvárala. Henriet si sadla za vrch stola a prezrela si prázdnu jedáleň.

„Môj najstarší syn neraňajkoval?“

„Nie, madam,“ odvetilo dievča a pozrelo sa ku dverám, do ktorých vošiel Gilbert.

Uklonila sa mu a Gilbert sa pozdravil: „Pekné ráno. Sme tu len my?“ „Vieš, že Vinie si rada pospí a tvoj brat odišiel.“

Gilbert sa posadil za stôl a nadvihol obočie. „Kam išiel?“

„Ani tebe nič nepovedal?“ spýtala sa a ihneď si vytiahla vreckovku. Rozprestrela ju a zasmrkala do nej: „Nikdy nič nepovie a vyparí sa aj na niekoľko týždňov.“

„Dobre vieš, že to preháňaš, mama,“ začal unavene a potočil hlavou. „Povie ti kam ide. Len nevie odhadnúť kedy sa vráti.“

„Neviem prečo sa ho zastávaš!“ odula sa.

„Lebo je to môj brat a...“

„A aj on by sa ťa zastal, viem,“ zašomrala a odložila vreckovku.

Gilbert jej venoval jemný úsmev a prezrel si jej stisnuté pery. „Teraz nebude preč tak dlho,“ hlesol Gil a rýchlo sa napil čaju, ktorý mu slúžka opatrne naliala do nádhernej šálky. „Musí predsa prísť na svadbu,“ dodal akoby nič.

Henriet si povzdychla a prikývla. Položila ruky na stôl a spokojne povedala: „Som veľmi rada, že to napokon dopadlo tak ako to dopadlo.“

„Ty sa tešíš, že si Dereka dotlačila do manželstva?“ spýtal sa a prebehol očami po jej urazenej tvári.

„Nebola by som ho tlačila do svadby, keby hovoril pravdu!“

„Takže ty mu neveríš? Myslíš si, že to dievča je s ním tehotné?“

„Aj keby nebolo, veľmi sa teším, že si ju vezme!“ zvolala a Gilbert sa úprimne pousmial.

„Páči sa ti.“

„Tebe snáď nie?“ spýtala sa so sklamaním.

Gilbert prikývol a povedal: „Je pekná...“

„Krása!“ ofrkla a pokrútila hlavou. „Ale to nie je dôležité!“

„Chcel som pokračovať,“ upozornil ju pokojne a Henriet prikývla. „Je pekná, k tomu z dobrej rodiny a má guráž.“ Nadvihol kútik úst a chytil do prstov šálku s čajom. „To dokázala, keď dobehla na miesto súboja a všemožne sa ho snažila zastaviť.“

Potom si odchlipol a Henriet sa usmiala. „Už som písala aj tete Ophelii. Chcem, aby tu bola aj ona a doviedla aj Edwarda.“

„Derek o tom vie?“

Henriet nadvihla bradu a povedala: „Tvoj pobláznený brat mi dal plnú moc pri organizovaní svadby! Ak sa bude sťažovať, skutočne ho vyťahám za uši. Má ich po otcovi,“ zafňukala odrazu a Gilbert prevrátil očami.

„Len čo sa naraňajkujete, ideme na nákupy.“

„Aj ja smiem ísť?“ spýtala sa Hilary a zodvihla oči k mame.

„Ale iste,“ povedala a s úsmevom jej stisla ruku. „Teraz nastala úplne iná situácia. Všetky musíme ísť na nákupy. A ty si pôjdeš vyskúšať svadobné šaty. Včera mi krajčírka povedala, že sú takmer hotové.“

Brittany len neprítomne prikývla a pozrela sa na jahodový džem, ktorý slúžka položila na stôl v krásnej, striebornej dóze s ozdobnou lyžičkou.

„Prosím, mohli by ste mi radšej doniesť med?“ opýtala sa a slúžka s úsmevom prikývla.

„Britt, dievčatko, si nejaká bledá. Je ti zle?“

„Nie mama, upokoj sa,“ zasyčala.

Už takmer dva týždne ju neustále sledujú a hoci sa ich snaží utvrdiť v tom, že nie je v druhom stave, nedarí sa jej to. Mama sa s predstavou vnúčatka vyrovnala veľmi rýchlo, čuduje sa, že mu už nešla kúpiť kolísku, a otec sa k tejto téme vôbec nevyjadroval, aby ho neporazilo. Hilary samozrejme vie, že to nie je možné, hoci niekedy aj ona pochybovala, tak ako včera, keď Brittany večer vracala. Prejedla sa koláčikov, a bolo jej naozaj otrasne.

„Tak sa teda usmej,“ povzbudila ju Laura.

Usmiala sa, falošne a neprirodzene, na čo sa zamračila. „Niečo ťa trápi?“

„Asi to bude stres zo svadby,“ poznamenala Hilary.

Brittany sa pozrela na med, ktorý slúžka položila na stôl a povedala: „Nechcela som sa vydať bez lásky. Ty si predsa ocka milovala.“ „Dieťa, nie každému sa to vyplní,“ povedala ľútostivo.

Brittany si pošepla: „Viem.“

„A čo vlastne chceš?“ spýtala sa Hilary napajedene. Nepekne sa na ňu pozrela a ona veľmi oduševnene pokračovala: „Je to veľmi príťažlivý muž! A k tomu sa k tebe chová pekne!“

Ha, to si nepočula ako si ma dokáže doberať a provokovať do nepríčetného hnevu, pomyslela si a zamračila sa.

„Aj tak si neviem predstaviť život po jeho boku.“

„Tu to bude vecou tolerancie a pochopenia,“ povedala mama, akoby vysvetľovala nejaké dejepisné učivo.

„A veľkého premáhania sa,“ pošepla Brittany pre seba a rýchlo si na čerstvý krajec chleba natrela tenkú vrstvu masla.

„A čo treba kúpiť?“ opýtala sa Hilary, šikovne tým zmenila tému, na takú, ktorá ju zaujíma.

„Tebe topánky a Brittany celú výbavu, ktorú potrebuje mladá nevesta. Nedopustím, aby ma jej svokra ohovorila,“ dodala s úsmevom. „Ale vyzerá to byť milá pani. Nedávno sme spolu rozobrali nejaké prípravy.“

Brittany prikývla a povedala: „Celá rodina je milá. Iba on sa nevydaril!“

Hilary sa začala rehotať akoby ju niekto šteklil a mama sa nepekne zamračila.

„Brittany Elizabeth Grainová, ak sa dopočujem, a ja sa dopočujem, že sa k tej rodine nesprávaš pekne, tak prídem do Kentu a vlastnoručne ti nahádžem na zadok! Isteže, ak to pred tým neurobí tvoj manžel!“

Brittany sa rýchlo zahryzla do chleba, napratala si do úst poriadny kus, aby ju ani len nenapadlo opäť prepletať jedovatým jazykom, lebo by mamu iste dohnala k tomu, aby jej preventívne nalátala na zadok už teraz.

Do jedálne vtedy vošiel strýko Ethan, konečne zdravý, so sviežim krokom a úsmevom. „Dobrú chuť, dámy Grainové.“

„Ďakujeme,“ za všetky odvetila mama a on sa posadil za vrch stola.

„A môj manžel?“ opýtala sa vzápätí.

Ethan si odkašľal a povedal: „Povedal mi len toľko, že má hneď ráno stretnutie s bankárom. Myslím, že by chcel z banky vybrať väčšiu sumu peňazí,“ šibol pohľadom po Brittany, „na veno.“

Brittany sa k nemu rýchlo pozrela a mama prikývla. „To robí dobre. Svadba je za tri dni.“

„Nevesta je pripravená?“ spýtal sa veselo a venoval Brittany milučký pohľad. Vždy ju rozmaznával, miloval svoju neter, samozrejme aj Hilary. Ale Brittany bola dlho jediná. On sa neoženil, a tak ich pokladá za svoje, tak ako aj ich bratranca, syna posledného z bratov Grainovcov, ktorý bude po ňom všetko dediť. Ten je už tri roky mimo Anglicka, strýko ho podporuje v cestovaní po exotických krajinách, hoci nikto nechápe prečo ho láka práve toto.

„Nie celkom,“ povedala mu Laura a položila nedojedení chlebík na tanier. „Ešte nemá dohotovené šaty a nemá kompletnú výbavu.“

„Neboj sa, všetko sa stihne. Ako som sa dopočul,“ pousmial sa, „ani ženích nie je ešte pripravený. Dokonca nie je ani v Londýne.“

Brittany zadržala dych, žeby preto ma za celé tie dva týždne neprišiel pozrieť? Ale čo si to namýšľam! Iste by neprišiel ani keby denne chodil okolo strýkovho domu. Vykarhala sa za to, že ju to zranilo.

„Kam išiel?“ spýtala sa mama zarazene.

„To neviem. Stretol som jeho matku, keď bola včera na nákupoch. Posťažovala sa mi,“ dodal a jemne sa usmial, zatiaľ čo Brittany pevne stisla pery a ticho z jedálne odišla.

Brittany sa znechutene pozrela na cukráreň, do ktorej sa Hilary hrnula akoby ešte nikdy nejedla zákusky. Ona na ne po včerajšom nepríjemnom zážitku nemala chuť, a tak sa len usmiala na mamu a povedala: „Vy dve choďte. Ja sa zatiaľ prejdem po tejto ulici.“

Laura súhlasila a vošla za Hilary. Brittany bola celkom rada, že zostane chvíľku sama. Celý deň behali po meste, nakupovali, boli v krajčírstve, kvetinárstve, dokonca hľadali pre otca novú hodvábnu šatku. Má ich doma také množstvo, že vybrať nejaký pekný odtieň a vzor, ktorý ešte nemá, bolo veľmi zložité.

Teraz si konečne oddýchne, ponorí sa do svojich myšlienok a nebude sa cítiť ako na špagáte. Vykročila po chodníku a pozrela sa do strany. To nie je možné! Žeby to bol skutočne on? Zamrzla pri predstave, že práve tento muž by stál pred oltárom, keby bol ten lístok skutočne od neho.

Nemohla si byť istá, že je to naozaj on, až kým sa k nej neotočil. Zadržala dych, keď videla, že k nej smelo vykračuje cez cestu. Nevedela ako sa má správať, zostala ako prikovaná k zemi. Rukami si rýchlo prešla po sukni.

Mala na sebe jednoduché, vychádzkové šaty, pieskovej farby. Vrchný diel mala popretkávaný čiernou výšivkou a na rukách mala jemné rukavičky. Dala si šaty s dlhým rukávom, slnečné dni sa z Londýna nadobro vytratili. Dnes nepršalo, ale bolo dosť sychravo. Na hlave mala klobúčik, ktorý lemovala čierna stuha. Dúfala, že nevyzerá príliš jednoducho a hlúpo, hoci sa tak cítila. Ako stratené káčatko, ktoré sa práve díva na nádhernú labuť.

Veru, bol dokonale oblečený, bordový kabát mu vial, keď k nej prichádzal, mal ho rozopnutý. Čierna vesta sa mu nesmierne hodila a zvýraznila jednoduchú šatku bielej farby, ktorú mal natesno uviazanú.

„Slečna, je to možné?“ spýtal sa a jemne sa uklonil. „Ste to vy, alebo ma klame zrak?“

Už si bola istá, že je to on, všimla si tie sýtomodré oči. A čudovala sa, že ju spoznal, hoci sa stretli v maskách.

Usmiala sa a prikývla. „Pán Docking. Kde sa tu beriete?“

„Bol som u priateľa a zbadal som vás,“ povedal akoby sa mu uľavilo, že nepremárnil túto jedinečnú šancu na stretnutie sa s ňou. „Je to možno osud, že sa stretávame práve dnes.“

„Dnes?“ spýtala sa nesmelo a on prikývol.

„Bol som dva týždne mimo mesta. Len čo som prišiel, chcel som ísť k priateľovi, ktorý vie o všetkých pletkách. Chcel som vedieť či ste tu a kde bývate, aby som vás mohol navštíviť. Ale nebol doma.“

Bol preč, nič netuší. Jemne sa usmiala a povedala: „To mi lichotí...“ Nestihla sa mu priznať s tým, že o tri dni má svadbu, lebo jej stisol ruku a spýtal sa: „Mohol by som vás požiadať o krátku prechádzku?“ Brittany onemela a nezmohla sa na viac ako slabé zapýrenie sa. „Miláčik, dlho sme sa nevideli.“

Brittany takmer na mieste umrela. Keď začula Derekov hlas, striaslo ju a oči sa jej otvorili akoby sa práve čímsi dusila. Rýchlo si vymanila ruku z Lionelovej dlane a pozrela sa na Dereka, ktorý k nej prichádzal z opačnej strany ulice. Na chvíľku mala pocit, že sa jej to sníva. Nie pre jeho nečakané objavenie sa, ale pre to, ako sa tam objavil. Ak Lionela prirovnala ku krásnej labuti, tak Dereka by musela nazvať princom. Jeho zjav jej vyrazil dych.

Mal na sebe nádherný oblek svetlohnedej farby, ktorá sa hodila k jeho očiam. Celý bol lemovaný zložitými vzormi čiernej farby. Taktiež ho mal rozopnutý, a tak si mohla prezrieť vestu béžovej farby a bielu šatku, ktorú mal uviazanú tak ako aj Lionel. Spopod nej mu však vytŕčal golier na bielej košeli, čo mu priam božsky zvýraznilo sánku a bradu.

Mala pocit, že ak od neho ihneď neodlepí oči, obviní ju z toho, že ho mala v pláne zjesť.

Lionel sa poriadne zamračil a zazrel po Derekovi, ktorý si vstal tesne k Brittany a s rukami za chrbtom povedal: „Si nádherná.“

Brittany, len sa upokoj, je to len nejaká provokácia. Takmer nedýchala už po jeho úsmeve, nie to po tom ako ju jemne pobozkal na líce.

A to priamo pred Lionelom, ktorý zaťal obe päste a príkro sa spýtal: „Watlington, čo to má znamenať?!“

„Lionel, aj ty si tu? Ani som si ťa nevšimol,“ odvetil drzo a nahodil svoj provokačný úškrn.

„Práve som sa chystal sprevádzať túto slečnu po meste!“ zavrčal. „Choď loviť do iných vôd!“

Derek posmešne zacmukal a potočil hlavou. „Lionel, Lionel,“ zasipel a rukou objal Brittany okolo pása, čo v nej spôsobilo búrku pocitov. Mala radosť? Keby len to! Bola v rozpakoch, lebo už len ten obyčajný dotyk ju akosi podivuhodne vzrušil. A aj sa trochu hnevala, že jej to robí pred ním.

„Presne to isté som chcel povedať ja tebe.“

„Ako to myslíš?“ zazúril a celý do tvári očervenel.

„Táto slečna je zadaná. Je to moja snúbenica. O tri dni máme svadbu,“ vychrlil na neho pokojne.

Lionel po nej zazrel a spýtal sa: „Je to pravda?!“

„Práve som sa vám to chystala povedať...“

V ospravedlňovaní ju prerušil jeho škodoradostný smiech. „Slečna, ani som netušil za kým prahlo moje srdce!“ zvolal urazene.

Derek sa poriadne zamračil a o krok k nemu podišiel. „Pozor na reči!“ upozornil ho rázne.

Brittany sa až zhrozila, on sa vie hnevať?

„Derek Watlington by sa oženil len v jedinom prípade,“ pokračoval Lionel nevšímajúc si jeho zlosť.

„Mám toho dosť,“ zašomral a začal si zo seba sťahovať sako.

„Čo to robíš?!“ zasipela potichu a on sa jej pozrel do očí.

„Viem na čo naráža. Ale toto mu nedarujem.“

„Spamätaj sa!“ zavelila a rýchlo mu sako natiahla späť na plecia. Lionel prikývol a povedal: „Je to nad slnko jasnejšie. Slečna, sklamali ste ma, skutočne sklamali. Ako ste mohli skočiť na lep tomuto mužovi?“

„Toto je priveľa,“ predral pomedzi zuby Derek a rýchlo si sako vyzliekol. Surovo jej ho natisol do rúk so slovami: „Podrž mi to, láska.“

Lionel sa zarehotal a odfrkol: „Že sa nehanbíte!“

Derek v tú ranu stisol päsť a poriadne mu ňou udrel do nosa.

„No tak, láska, počkaj na mňa!“

Brittany sa na päte otočila a takmer do neho vrazila. O krok cúvla a pozrela sa do jeho očí, ktoré boli stále naplnené nesmiernym potešením z toho čo práve vyviedol.

„Neoslovuj ma láska! Ani len nevieš čo to slovo znamená!“ zjačala. „Ako ťa mám teda volať?“ spýtal sa jej s roztopašným úsmevom a jemne sa k nej naklonil, nehľadiac na ľudí, ktorý k ním natáčali zvedavé hlavy. „Páčilo by sa ti bonbónik?“

Brittany stisla zuby a zavrčala. Otočila sa a prudko vykročila po ulici, neuvedomujúc si, že mesto vlastne nepozná a vôbec nevie kam sa touto ulicou dostane. Derek so smiechom vykročil za ňou a ona zasipela: „To nebolo vôbec smiešne!“

„Akoby nie?“ spýtal sa a pohodil plecom. „Nikdy nezabudnem na jeho výraz, keď sa zvalil na chodník.“

Znovu sa zasmial, teraz trochu pridusene, akoby to chcel zastaviť, ale nedalo sa. Bol na seba príliš hrdý. Veru tak! Nemal sa čo krútiť okolo Brittany!

Keď ju videl, len náhodou išiel okolo, takmer spadol z nôh. Prvé čo cítil bolo užasnutie z jej jednoduchej krásy. A druhé, čo ho prekvapilo, bola žiarlivosť na toho bohatého panáka, ktorý sa pred slečnami vystatuje svojou...

No počkať! Rýchlo Brittany dobehol a vykročil zároveň s ňou.

„Keď si dostala lístok, myslela si si, že ti ho poslal tento muž?“ Letmo sa na neho pozrela a potom sa znovu hrdo zadívala pred seba. „A keby?“

Zasmial sa a s točením hlavy povedal: „Dopadla by si rovnako, srdiečko. Lionel Docking ti možno chcel ukázať zbierku motýľov, ale iste by pri tom nezostal.“

„Ako to môžeš vedieť?!“ spýtala sa najedovane a on pohodil plecom. „Pred rokom sa v Londýne neklebetilo o ničom inom, len o jeho afére s dcérou sudcu. Tiež jej chcel ukázať motýle.“

Vyzývavo nadvihol obočie a Brittany sa prudko zastavila. Rýchlo musel zabrzdiť aj on, nečakal, že zastaví. Otočil sa k nej a ona sa udýchane opýtala: „Čo sa s ňou stalo?“

„Nemala takého odvážneho otca. Nechal sa podplatiť jeho bohatou mamičkou a vec bola vyriešená.“

Takže sa len pretvaroval?! Svoje urazenie a pohoršenie hral?! Zahrával sa s jej citmi a chcel využiť jej slabosť pre motýle?! Och, azda má byť napokon vďačná prozreteľnosti, ktorá ju uvrhla do neželaného zväzku s týmto nehanebníkom?

Brittany preglgla a pošepla: „Som hlupaňa.“

„Nie si.“

Zarazene k nemu zodvihla oči, povedal to tak nežne, až mala chuť hodiť sa mu do náručia a silno ho objať. No všetko pokazil posmešnou poznámkou: „Som zvedavý ktorej slečne sa bude páčiť s krivím nosom.“

Zachechtal sa a Brittany ho okríkla: „Netušila som, že si taký násilník!“

„O, nie miláčik, toto ma zabolelo,“ povedal skormútene. „Ja som predsa bránil česť mojej nastávajúcej.“

„Mohol si sa na neho...“

„A zvysoka,“ odfrkol a potom sa na ňu prefíkane pozrel. „Ale bolo to pokušenie. A jedno cítim aj teraz.“

Nahol sa k nej a Brittany ho rukou odtisla. „Nech ti to ani nenapadne! Jasne sme si ujasnili pravidlá!“

„Máš to písomne?“

„Nie...“

„Tak vidíš,“ povedal a ihneď jej na pery vtisol sladučký bozk. Brittany sa spamätala vďaka nejakej žene, ktorá išla okolo a veľmi hlasno šomrala.

Rýchlo sa odtiahla a zasipela: „Mám chuť...“

„Aj ja, ale na ulici by sme mali veľa svedkov.“

Z jeho zmyselného, hriešneho a tak nečakaného návrhu úplne očervenela. Rýchlo vykročila, chcela prebehnúť na druhú stranu cesty, keď ju pevne stisol za ruku a potiahol dozadu. Nestihla ho ani okríknuť, aby ju pustil, keď sa popred ňu prehnal kôň ťahajúci bričku. Vydýchla si a Derek sa nahol k jej uchu.

„Miláčik, ak nechceš prísť pred oltár po častiach, tak sa dívaj pred seba.“

Drsne sa mu pozrela do očí a on šibalsky dodal: „Ale ak je to taktika ako ma k sebe privábiť, vychádza to.“

Brittany na neho prižmúrila oči, tak veľmi si želala niečo mu odfrknúť, no nevedela čo. V jeho prítomnosti sa cítila úplne odzbrojená, bez slov a najmä bez vlastnej vôle. Mala pocit, akoby sa s ňou hral. Nevedela prečo je z neho tak nádherne vedľa, ale musela mu zabrániť v tom sladkom omamovaní jej zmyslov.

Odtiahla sa od neho a povedala: „Jediné čo chcem, je byť chvíľku sama a dostať sa k strýkovi. Takže ma ospravedlň.“

Derek noblesne vystrel ruku na znak, že smie pokojne odísť. Brittany sa zvrtla a zamračila sa na ulicu. Po nej som sem prišla? Očkom hodila za seba a zlostne stisla pery. Jeho úškrn prezrádzal, že ho neoklame.

Dobre vie, že je v tomto meste stratená. No aj tak vykročila smelo vpred, akoby sa tu narodila. Po pár krokoch sa otočila a zistila, že stále ide za ňou. Ruky mal za chrbtom, neprestajne sa usmieval a obzeral sa na všetky strany, aby vytvoril ilúziu, že ju nesleduje.

Keď sa dostala na križovatku, zúfalo si vzdychla a v duchu si nadávala. Derek si vstal vedľa a spýtal sa: „Smiem ťa odprevadiť?“ Vydýchla a pokorne povedala: „Áno.“

Derek spokojne nastavil rameno, ktorého sa veľmi neochotne chytila a potiahol ju doprava. Ja by som šla opačne, dočerta! Moja orientácia je úbohá.

Derek nepovedal ani jediné slovo, čo jej aspoň trochu upokojilo rozhárané city. Ale keď došli k strýkovmu domu, bol už večer. Dostala sa poriadne ďaleko a dúfala, že jej rodičia nezalarmovali políciu, aby ju hľadali.

Vošli do dvora a Derek ju doviedol až ku dverám, na ktoré silno zabúchal mosadzným klopadlom v tvare oblúka. Dvere sa rýchlo otvorili a obaja sa milo usmiali na Lauru, ktorá vykríkla: „Brittany, konečne! Bála som sa! Kam si sa stratila?!“

„Som v poriadku mama,“ povedala ľahostajne a pretisla sa dnu. Derek vošiel tiež a s úsmevom povedal: „Nemusíte sa báť, madam. Po celý čas bola so mnou.“

Venoval jej nádherný úsmev a Brittany sa ho chcela pustiť. Derek jej však ruku zachytil a šikovne sa nahol, aby jej opäť venoval priam nebesky jemný bozk. Zostala v nemom úžase, tak ako aj Laura. „Dobrú noc,“ pošepol a po úklone venovanom Laure odišiel.

„Och Britt, neverím ti ani slovo! Je galantný, úžasný...“

Brittany ju nepočúvala, len stúpala hore po schodoch a pery silno stískala aby čo najdlhšie cítila sladkosť jeho bozku.