Prekliaty zvodca - 15. kapitola

15. kapitola

„Prečo pije?“

Gilbert nadvihol plecia a zabodol svoj ostrý pohľad do Dereka, ktorý sedel v kresle, akoby ho tam niekto sotil. Vyzeral hrozne, na brade mu razilo strnisko, bolo očividné, že sa ráno neoholil. Vlasy mal strapaté, v ruke zvieral pohár s brandy. Druhou si pretieral oči a niečo si šomral. Rozgajdanú košeľu mal trochu zamočenú, zrejme si už nevládal poriadne trafiť do úst.

Ben sa znovu nahol ku Gilovi, ktorý sa zamračil, a spýtal sa: „Ako dlho tu je?“

„Netuším,“ odvetil vrčiac a pozrel sa po malej izbe, ktorá slúži na oddych práve pánom.

Bola v nej tmavá sedacia súprava, jeden stôl a obrovský kozub, nad ktorým bolo zavesených niekoľko dýk. Medzi oknami, ktoré clonili dlhé závesy, boli zavesené prekrížené kordy. Steny boli olemované rôznymi puškami a trofejami, ktoré si šikovní poľovníci doniesli z lovu.

„Kedy vlastne prišiel z Londýna?“

Gil sa unavene pozrel na bratranca, ktorý sa vyjavene díval na pijúceho Dereka.

„Som jeho brat! Nie pestúnka!“ zasipel na neho.

„Dobre Bert, veď sa tak nepajeď,“ povedal mu prekvapene a potočil hlavou. Potom urobil krok k Derekovi a hlasno ho oslovil: „Rek, mal by si ísť do postele!“

„Nekrič,“ zasyčal Derek a s povzdychom spustil ruku, ktorou si doteraz trel oči. Zaklonil hlavu a povedal: „Už teraz cítim, že mi ide prasknúť hlava.“ Zasmial sa a nadvihol pohár, na ktorý sa kalne pozrel.

Cmukol si a povedal: „Potrebujem naliať.“

Benjamin vzal fľašu, ktorú mal na neďalekom stolíku a vykročil k nemu. Do cesty mu skočil Gil a zagánil: „Preskočilo ti?! Vidíš, že už teraz ledva prepletá jazykom?!“

Ben prikývol a obaja sa zamračene zadívali na Dereka, ktorý sa s otrčenou perou díval do prázdneho pohára.

„Derek, čo sa stalo? Vrátil si sa včera a dnes  si zrejme celý deň presedel tu a piješ,“ vyčítavo začal brat. „Ešte nikdy si toľko nenasával.“

„Ako vieš?“ spýtal sa s posmechom a oprel si hlavu o operadlo kresla. „V Londýne si ma nestrážil,“ dodal chrčiac.

„Jednoducho to viem,“ odvrkol Gilbert a dal si ruky vbok. „Čo sa zmenilo?“ spýtal sa ustarane.

„Nemal som chuť,“ zafrflal. „Ani dôvod, ktorý teraz mám,“ dodal s úsmevom.

Ben sa opýtal: „Niečo sa pokazilo v Londýne?“

„Nie,“ vydýchol, „tam som vybavil všetko čo som chcel.“

„Tak žena,“ hlesol Ben a Gilbert sa na neho zamračil. Pokrčil plecami a povedal: „Vždy je to žena.“

Gilbert podišiel k Derekovi a opýtal sa: „Stále si sa neudobril s Brittany?“

„Stále?“ spýtal sa nechápavo a nadvihol obočie. Čo tento vie o našej hádke?

„Nedal si jej vedieť o odchode a ani o tom, kedy prídeš. A ona mi potvrdila, že ste sa pohádali.“

Derek prikývol a ťažko zo seba dostal: „Vtedy to ešte nebolo nič.“ Stisol oči a zasyčal: „Ale dnes ráno,“ vzdychol si, „ráno sme sa skutočne pochytili.“

Potočil hlavou a spomenul si na to. Ako veľmi ho to zranilo, dočerta! Prečo si to tak pripustil? Prečo si neuvedomil, že milovať svoju vlastnú manželku je tá najväčšia hlúposť na svete?!

Gilbert poznamenal: „Celý deň nevyšla z izby. Mama je z toho s nervami na konci.“ Derek len stisol pery a Gil sa už skutočne vytočene opýtal: „Čo sa medzi vami stalo, dopekla?!“

Ben nadvihol ruky a zvolal: „Čo by sa stalo?! Brali sa z donútenia!“ „A toto ti kto povedal?“ zasipel Derek a zlostne k nemu zodvihol hlavu.

„A nie?“ opýtal sa prekvapene. „Myslel som, že...“

„Nemysli Ben,“ prerušil ho Derek a potom sa pohmýril. Pozrel sa do strany, zapichol oči do vypchanej líšky, a zašomral: „Ja som sa do nej šialene zamiloval.“

Benjaminovi padla sánka a Gilbert sa radostne usmial. Derek potočil hlavou a zašomral: „Ale ona naše manželstvo pokladá za trýznenie. Je to pre ňu len škaredá etapa života, z ktorej môže čerpať námet na tragédiu!“

Jeho dramatické podanie celého problému, ktorý celkom nechápali, vyvolával dojem, že tára, lebo má vypité. Obaja sa uškrnuli a Ben pošepol: „Ak ho tá žabka nenávidí, tak ja som jeleň.“

Brittany celý deň presedela v izbe a ukladala si myšlienky. Do denníka si skutočne niečo zapísala z minulej noci. Ale boli to úplne iné pocity, z akých ju podozrieval Derek. Nemohla tam napísať nič o mučení ani trýznení, veď tá noc bola pre ňu niečím nádherným. No ráno, to bolo ako pád z obrovskej výšky.

Mal právo sa na ňu nahnevať, čo si priznala. Ale možno by bolo lepšie, keby ho otvoril a začítal sa. Zistil by, že jej chýbal, že sa s ním rada prekára a dokonca ho beznádejne miluje. Ibaže práve jeho dnešné správanie ju prinútilo cítiť sa ako trpiaca manželka.

Veľmi ju bolelo, že ju nevypočul. Ale bola rozhodnutá to dnes napraviť. Veď, ak hovoril pravdu a v Londýne nemal nijakú tešiteľku, potom si ju aspoň váži. Ale aj to sa môže stratiť, ak sa k nemu bude správať odmietavo a odmerane. Môže si nájsť milenku teraz. To by iste neprežila!

Nemohla to dopustiť, a preto sa večer pozbierala, zabudla na vzlyky a obliekla si nočnú košeľu, ktorú mala na sebe aj v ich svadobnú noc. Navoňala sa jemným parfumom a ľahla si na posteľ. Len či príde. Bola tu tá možnosť, že sa neukáže.

Za celý deň nevošiel do izby a ona tiež nevyšla. A ani si neotvorila ten jeho darček. Nemohla byť natoľko pokrytecká aby si otvorila dar po tom, čo mu uštedrila takú štipľavú facku. Za ňu sa až hanbila a mala chuť poriadne si nalátať na zadok!

Odbilo jedenásť, keď sa kľučka na dverách zvrtla. Zadržala dych a so stisnutými perami pozorovala...

Nie, nedá sa povedať, že do izby vošiel muž. Bol to zúbožený chlap, ktorý ledva stál na nohách, niečo si nezrozumiteľne šomral popod nos a mal na sebe zhúžvanú košeľu. Len čo zavrel dvere, zaprel sa rukou do steny, aby udržal rovnováhu. Ani sa k nej nepozrel, akoby ani nečakal, že tam bude.

Brittany preglgla, hrdlo jej stiahlo, keď si spomenula na tetu Agnes, ktorá sa roky vyplákavala mame na pleci. Prečo? Lebo sa vydala za pijana. Muža, ktorý sa k nej noc čo noc vracal opitý a... Iba raz si vypočula kúsok z ich rozhovoru a jej modrina pod okom ju utvrdila v tom, že si to teta nevymýšľa.

Bude ku mne krutý? Bude divoký a zabudne na to, že som krehká žena? Mám to riskovať? Zahryzla si do pery a pomaly zliezla z postele.

Derek sa vystrel a chcel vykročiť k posteli, keď ju zbadal. Zasmial sa, na plné hrdlo, a chrbtom sa oprel do nízkej komory.

„Začni!“ vyzval ju s úsmevom a odvážil sa roztvoriť náruč. „No tak, čakám,“ povzbudivo povedal a Brittany k nemu o pár krokov podišla.

Keď už bola na dosah jeho ruky, zachvela sa. No nie strachom, ale túžbou byť opäť v jeho moci. Oprela sa o neho, v rukách stisla jeho rozopnutú košeľu a na pery mu vtisla bozk. Jeho pery boli stále nasiaknuté brandy, dokonca po nej aj páchol, ale jej to nevadilo. Prekvapilo ju, keď ju Derek prestal bozkávať a o kúsok odtiahol hlavu dozadu.

Prezrel si ju a spýtal sa: „Nebudeš ma karhať, že som opitý?“

„Mala by som?“

Prikývol a povedal: „Presne to som čakal. Myslel som,“ zarehotal sa, „povedal by som, že do mňa hodíš vankúš a s krikom ma vyženieš.“ Brittany potočila hlavou a povedala: „To, že si pil, je moja vina.“ „Och, nie,“ pousmial sa, „netvár sa tak pokorne, lebo...“ Zamračil sa a potom odfrkol: „Dofrasa, ani neviem čo spravím.“

„Toto?“ spýtala sa a znovu ho chcela pobozkať.

Ale Derek ju trochu odsunul, opatrne ju obišiel a tackavo prešiel k posteli. Brittany stisla pery a sklamane sa pozrela ako si na ňu sadá. Nechce ma, pomyslela si a Derek vtom povedal: „Ide mi roztrhnúť hlavu.“

Položil sa na posteľ a zavrel oči. Brittany k nemu pomaly prišla, sadla si k nemu a pošepkala: „Odpusti mi to.“

Jemne sa nahla k jeho perám, keď vtom zachrčal. Vyplašene sa od neho odtiahla a prebehla po ňom pohľadom. Keď otočil tvár na bok a zhlboka vydýchol, usmiala sa. Zaspal, krížom cez posteľ, oblečený a úplne vyčerpaný.

Prešla rukou po jeho líci a pošepla: „Milujem ťa.“

Derek zvraštil tvár a hlasno zastonal. Opatrne otvoril oči a pozrel sa na baldachýn. Zamračil sa, zistil, že sa naň díva z akéhosi iného uhla. Chcel sa nadvihnúť, ale znovu mu hlavou prebehla vlna bolesti, ktorá ho prinútila stisnúť oči a bolestne zakňučať.

„Dobré ráno.“

Derek sa strhol, spôsobilo mu to bolesť o akej sa mu ani nesnívalo, no aj tak sa musel nadvihnúť. Prekvapene sa zadíval na Brittany, ktorá sedela v kresle naproti neho. Ruky stískala spolu a mala ich položené na sukni svojich tmavomodrých šiat. Pozorne sa na neho dívala, zatiaľ čo jemu sa stále kalil zrak.

Prešiel si prstami po očiach a spýtal sa stiahnutým hlasom: „Máš náladu podpichovať uboleného človeka? Tomuto sa nedá povedať dobré ráno.“

Prikývla a opýtala sa: „Mám prikázať slúžke, aby ti doniesla obed?“ Derek sa na ňu opatrne pozrel a spýtal sa: „Obed?“

„Je takmer dvanásť. Rodina je v jedálni. Ale ja som im povedala, aby ťa nečakali.“

„To si taká veľkorysá?“ spýtal sa potichu.

„Nie, som skôr realistická,“ odvetila a Derek sa chabo pousmial.

So šomraním zo seba stiahol košeľu a hodil ju na posteľ. Brittany rýchlo sklopila pohľad a dúfala, že si nevšimne ako sa jej zrýchlil dych, keď uzrela jeho dokonalú hruď.

„Len sa netvár, že sa nedívaš,“ ozval sa provokačne.

Brittany sa v duchu usmiala, žeby sa vrátil starý, dobrý Derek? Nadvihla obočie a vstala s príkrym tónom: „Aj keby som sa dívala, nemáš ma už čím prekvapiť.“

„Och, láska, ver mi, keby som chcel,“ diabolsky sa usmial, „iste by som ťa prekvapil.“

„Ako?“ odfrkla a obrátila sa ku skrini, v ktorej má čisté košele. Len on, jediná skriňa na jeho košele! Ale musela uznať, že ich tu má len preto, lebo jej honosné šaty zabrali viac ako polovicu spoločného šatníka.

Jednu vytiahla a keď sa otočila, vyplašene vykríkla a otočila sa. Derek sa zasmial, hoci ho pri tom pichlo v sluchách, neudržal sa.

„Tak ako, miláčik? Prekvapil som ťa?“ spýtal sa a Brittany stisla päste.

Naježene prikázala: „Okamžite si navleč nohavice, ty prekliaty zvrhlík!“

Derek nadvihol kútik úst a poslúchol ju. Zapol si opasok a potom k nej vykročil. Nahol sa k nej, strhla sa, a tak sa usmial ešte viac. Pošepkal: „Mám ísť dolu bez košele?“

Brittany sa k nemu otočila a surovo mu ju strčila do ruky. Derek sa spýtal: „Čím som si zaslúžil tvoju opateru, Britt?“

Mykla plecom a povedala: „Hoci som nikdy nebola opitá, viem si predstaviť ako sa cítiš.“

„Nevieš,“ hlesol a natiahol si košeľu. „Ale ja viem ako sa teraz cítiš ty, drahá,“ povedal s tajuplným úsmevom.

Prebehla očami po tých jeho a váhavo povedala: „Nič nevieš.“ Vykročila ku dverám, no Derek ju predbehol a zatisol rukou dvere, ktoré práve pootvorila. Zúrivo sa na neho zadívala a Derek povedal: „Na niečo si spomínam.“

„Na... na čo?“ vyjachtala s rumencom.

Naklonil sa a vášnivo povedal: „Snažila si sa ma dostať do postele. Nepoprieš to.“

Odvrátila tvár do strany a Derek s úsmevom dodal: „Cítiš sa byť ohrdnutá, dokonca sklamaná. Možno si bola aj nazlostená.“

Ako to vie?

„Ako to viem?“ Prudko sa na neho pozrela a Derek sa nahol k jej uchu.

Urobil však chybu, lebo ruku spustil dolu, a ona mohla otvoriť dvere. Prešmykla sa na chodbu a rýchlo sa náhlila ku schodom. Stále prudko dýchala, chvela sa a cítila až závrat pri pomyslení, že si pamätá na to, ako sa ho včera snažila zviesť. Rýchlo vošla do jedálni, kde sedela celá rodina, vrátane Bena, ktorý sa oslnivo usmial.

„Už sa prebudil?“ spýtal sa jej.

Brittany len otvorila ústa, a počula Dereka od chrbta: „Človek aby si vo vlastnom dome nemohol pospať!“

Prešiel okolo nej a Brittany preglgla, keď si všimla jeho fičúrsky úsmev. Odtiahol jej stoličku, a tak sa na ňu ladne usadila, so stiahnutým žalúdkom.

Sadol si k nej a mama sa na neho ihneď ohnala vreckovkou a zašomrala: „Zaslúžil by si si na zadok, Derek! A to hovorím celkom vážne!“

Derek sa na ňu jemne usmial a Henriet prevrátila očami. Za taký pohľad by ho najradšej objala. Rýchlo začala jesť a Derek sa pozrel na Brittany, ktorá sa napila.

Prebehol očami po ostatných, nikto sa na neho nedíval, a tak sa naklonil. Pocítila jeho dych na uchu, a tak úplne stuhla.

„Viem to preto, lebo presne tak som sa cítil vždy, keď si ma od seba odohnala, Britt.“

Brittany k nemu pomaly otočila hlavu a zadívala sa mu do očí. Bol k nej veľmi blízko, až tak, že sa nosom dotkol toho jej. Tento nežný dotyk v oboch vyvolal to isté, čo si uvedomili, len čo jeden druhého narýchlo, krásne a úplne spontánne pobozkali.

Derek vyšiel z kúpeľne a prehrabol si mokré vlasy. Pozrel sa na Brittany, ktorá ležala na posteli. Bola na boku, k nemu chrbtom a prikrývkou bola zakrytá len po pás. Podišiel k posteli a šibol pohľadom po písacom stole.

Zamračil sa a spýtal sa: „Prečo si si neotvorila darček?“

Brittany len nebadane mykla plecom a pevne v rukách stisla roh vankúša. Derek sa zaškeril a obišiel posteľ. Vzal si škatuľku do ruky a spýtal sa: „Bála si sa, že na teba vyskočí žaba?“

Brittany sa na neho zamračila a Derek jej ho položil na perinu. „Otvor to,“ povedal a kývol k nemu hlavou.

Brittany stisla pery a opatrne sa posadila. Derek obišiel posteľ a sadol si na svoje miesto. Stále ju pozoroval, držala škatuľku v rukách a dívala sa na ňu, akoby čakala, že sa otvorí sama.

Naklonil sa k jej plecu a s úsmevom sa spýtal: „Vieš čo s tým treba robiť? Je to darček,“ nadvihol plece, „stačí otvoriť, zaradovať sa a poďakovať.“

Brittany sa k nemu pozrela a s hrčou v hrdle sa spýtala: „Si si istý, že patrí mne?“

„Prečo?“ opýtal sa jej nechápavo.

Dala si prameň vlasov za ucho a trúchlivo povedala: „Po tej hádke by si ho mal hodiť na dno jazera.“

„Hm, zaujímavý spôsob pomstenia sa,“ povedal a ona po ňom šibla pohľadom. „Ale ja nie som pomstychtivý, zlatko. A potom, nikomu z domu by to nepristalo, tak ako tebe.“

Brittany jemne prikývla a opatrne otvorila krásnu škatuľku. To čo uvidela, jej vyrazilo dych. Dojato sa pozrela na drobné náušnice, presne také o akých snívala. Videla ich vo výkladne jedného zlatníctva, ešte pred rokmi. Boli nádherné a rok o nich básnila. Ale nedostala ich ani na narodeniny, ani na Vianoce. Preto na ne zabudla a utešovala sa tým, že by jej nepristali a nemala by ich ani kam nosiť. Boli to dve perličky, vsadené do krásne opracovaného zlata. Trblietali sa ako hviezdy na nebi a Brittany bola z nich úplne ohúrená a unesená presne tak, ako v deň, keď ich videla prvý krát.

„Čakám na nejakú reakciu,“ podotkol Derek a Brittany sa na neho šťastne usmiala.

„Ako si vedel, že som po nich vždy túžila?“

Nadvihol  plece a povedal: „Nevedel.“

Brittany zatvorila škatuľku a položila si ju na nočný stolík. Potom sa k nemu s úsmevom pozrela a nahla sa. Na líce mu vtisla sladký bozk, po ktorom Derek stisol oči, aby si nevšimla túžbu, ktorú v ňom prebudila.

„Ďakujem,“ pošepla a ľahla si tak ako pred tým. V duchu zamravčala a pevne stisla oči. Tak veľmi sa mu túžila ukryť v náručí a vychutnať si jeho láskanie. Ale... asi by si nemala robiť plané nádeje.

Vtom zacítila ako ju Derek rukou objal okolo drieku a pritisol sa až tesne k nej. Zadržala dych, keď sa sklonil nad jej plece a jemne ju naň pobozkal. Z jeho mokrých vlasov na ňu kvapla jedna kvapka a zachvela sa, keď si k nej ľahol. Bol k nej pritisnutý tak tesne, až dostala hriešne nutkanie vyprovokovať v ňom vášeň.

Vedela ako na to, a tak sa to pokúsila urobiť. Opatrne sa pohla a Derek rýchlo otvoril oči. Pohla sa znovu, o niečo odvážnejšie, akoby do neho vrazila.

Derek zaťal zuby a stále si v duchu opakoval, že sa musí ovládať. No keď sa znovu pohmýrila, neudržal sa. Rýchlo ju obrátil k sebe a zachrapčal: „Brittany, vieš vôbec čo robíš?“

Pousmiala sa a Derek zúfalo povedal: „Môže to mať dva následky. Alebo okamžite odídem z izby a utopím chuť po tebe v poháriku, alebo...“

„Vyberám si druhú možnosť,“ prerušila ho.

Derek nečakal ani okamih, vymrštil sa nad ňu, pobozkal ju a rukou jej vykasal negližé. Bozk sa preklenul do divokého až musela zalapať po dychu. To už cítila spojenie ich tiel. Trochu sa prekvapila, že to išlo tak rýchlo a bez bolesti. Dokonca sa z jej hrdla hneď predralo niekoľko vzdychov, ktoré Dereka prinútili spomaliť.

Znovu ju nežne pobozkal. A potom prudšie, vášnivejšie, až kým nevzala dych ona jemu. Na chvíľku mal pocit, že sa všetko zastavilo. Len sa díval do jej očí. Brittany sa zapýrila a povedala niečo, čo sama nečakala: „Osloboď ma.“

Derek ju hneď pobozkal a pokračoval v jej láskaní, milovaní sa s ňou, ktoré vyvrcholilo jej slastným zastenaním.