Prekliaty zvodca - 12. kapitola

12. kapitola

„Čo si to píšeš?“

Brittany zhíkla a rýchlo zavrela denník. Položila naň nejakú knihu, ktorá bola na stolíku a zasipela: „To nie je nič pre tvoje oči!“

Derek sa vystrel a pousmial sa. „Asi to bude denník. Tajné zápisky o pocitoch, túžbach a sklamaniach,“ povedal priam s dramatickým precítením.

Rýchlo denník skryla do zásuvky a na stoličke sa zvrtla, aby sa na neho mohla pozrieť. „Už nemusíš pracovať?“ spýtala sa a on sa usmial.

„Ako hovoril Gil, ja prácu považujem, za niečo nevyhnutné, nie za niečo, čo by ma naplnilo.“

„Nebudem sa ťa radšej pýtať čo by ťa naplnilo,“ zadudrala si a vstala zo stoličky.

Šikovne sa jej postavil do cesty a spýtal sa: „Čo napĺňa teba?“

„Ani to nie je pre tvoje uši,“ povedala a snažila sa ho odtisnúť na bok. Je zo skaly?! Nemohla s ním pohnúť ani o kúsok. Zlostne zavrčala a zvrieskla: „Chcem si ľahnúť!“

Derek sa vábivo usmial a pošepkal: „Ja ťa do postele hoci aj odnesiem, ak mi to dovolíš.“

„Nie, nedovolím ti, aby si urobil niečo tak...“

„Romantické?“ prerušil ju a ona sa s posmechom zasmiala.               

„Nie, v tvojom prípade to bude skôr niečo vypočítavé, hlúpe a zbytočné,“ povedala a potom ho obišla.

Uvedomila si, že jej v tom nezabránil, ani sa nepohol. Dokonca jej nevmietol do tvári nejakú štipľavú poznámku, ktorou by ďalej živil jej hnev. To ju znepokojilo. Hoci mala voľnú cestu k posteli, obrátila sa k nemu a prezrela si jeho chrbát.

„Derek?“ spýtala sa opatrne. Nič, ani len pohyb. Dýcha vôbec?! „Stalo sa ti niečo?“

Derek s tlmeným hlasom povedal: „Netvár sa, že ťa to zaujíma, Brittany.“

Nebesia! Oslovil ma Brittany?! Celé meno, jeho nazlostený hlas a to, že sa k nej nepozrel, ju donútilo striasť sa. Vyzeralo to tak, že ho skutočne nehnevala, po takej dlhej dobe, v ňom vyvolala hnev a možno až nenávisť. Je to u neho niečo nové, alebo to doteraz len dokonale skrýval?

Otočil sa k nej, a prvé čo si všimla, boli jeho oči. Vážne, dívali sa na ňu tak, akoby mu skutočne ublížila. Akoby mu bodla nôž do chrbta. Preglgla a spýtala sa: „Hneváš sa?“

„Prečo by som sa mal hnevať?“ opýtal sa jej a podišiel o jeden krok bližšie. „Povedz,“ stiahol hlas do veľmi hĺbavého, „to naozaj nevidíš aký som zúfalý?“

Brittany sa plytko nadýchla a on k jej pristúpil ešte o jeden krok, potom o ďalší a keďže cúvla, urobil ešte dva, aby ju k sebe silno privinul. Zovrel ju v náručí, oboma rukami ju obkolesil a pritisol k sebe tak tuho, až jej vyrazil dych. Vášeň v jeho očiach sa stupňovala a Brittany znervóznela.

Stisla mu predlaktia a povedala: „Pusti ma.“

„Pustiť ťa?“ spýtal sa s bolestným smiechom. „Kam ťa mám pustiť, hm?“

Zavrel oči a zohol sa k nej. Nos pritisol k jej šiji a šepkavo sa spýtal: „Čo ak sa rozhodnem, že ťa dnes nepustím, že ti nedovolím, aby si ma týrala. Čo ak,“ pobozkal ju na krk, „čo ak si dnes vezmem to čo tak hrozne chcem?“

Brittany mu stisla ruky pevnejšie a s hrčou v hrdle sa spýtala: „Prečo to chceš?“

Derek nadvihol hlavu a pozrel sa jej do očí. Pocítila ako povolil zovretie, a tak to využila. Odtisla jeho ruky a rýchlo ho obišla.

„Kam ideš?!“ spýtal sa a otočil sa k nej.

Otvorila dvere a povedala: „Dnes prespím inde.“

Zabuchla dvere a rýchlo vošla do izby naproti. Bola tam tma a chladno, nekúrilo sa v nej. Bola to hosťovská izba s jednou posteľou, ktorá bola v rohu izby. Vykročila k nej, stískajúc ruky dokopy a zadržaným dychom. Sadla si na ňu, nadýchané periny ihneď klesli, a stisla oči.

Nemala by plakať, veď napokon, je to len jej chyba, že je teraz sama a má chuť nariekať. Aj napriek tomu sa jej po líci zošuchlo pár sĺz, ktorým nebránila.

Prečo som taká hlúpa?! Mohla som byť v jeho náručí. Keby som nebola taká zbabelá, mohla som mu povedať, že aj ja to chcem. Tak veľmi ako on, tak bolestne ako on. Ale dalo sa to? Strach z toho, že sa po tom všetko zmení bol silnejší. Môže sa to stať. Môže sa všetko zmeniť, a to si dobre uvedomovala.

Veď, ak by dostal čo chcel, ak by sa mu oddala, možno by prestal s jej zvádzaním. Skončili by sa jeho komplimenty, zabudol by na jej neustále prenasledovanie. Nebola by pre neho zaujímavá, lebo by od nej dostal presne to čo chcel.

Keby jej povedal, že ju miluje a že sa tým nič nezmení, že aj po tom ako mu dovolí aby ju láskal, si ju bude všímať, bude sa s ňou hádať a každý deň sa na ňu bude usmievať, urobila by to bez váhania. Lebo ona ho miluje. 

Brittany sa oprela uchom do dverí a započúvala sa. Bolo už niečo vyše osem hodín. Dúfala, že Derek odišiel z izby a neprichytí ju ako sa vracia do ich spálne. Ale pred tým sa musela ubezpečiť, že ani na chodbe nikto nie je. Nechcela hľadať nejaké výhovorky, ktorými by vysvetlila prečo spala túto noc v hosťovskej izbe. Sama si ustlala, aby to vyzeralo tak, že tam nikto nebol. No keby ju niekto predsa len prichytil, vedela o veľmi dobrej výhovorke, ktorú by musela pochopiť aj jej svokra. Povedala by, že Derek chápe.

Opatrne otvorila dvere a nazrela von. Skutočne na chodbe nikto nebol, a tak prebehla k ich izbe. Vošla dnu a ostražito sa po nej pozrela. Nikde ani len náznak toho, že by tam bol, a tak si vydýchla. Vykročila k posteli a zarazene zastavila.

To sa mi sníva? Žeby som sa nezobudila? Uštipla sa do ruky a potom potočila hlavou. Prišla k posteli a zadívala sa na malú obálku, ktorá ležala na jej vankúši. Sadla si a obálku otvorila.

Už vtedy mala na tvári blažený úsmev a keď si prečítala odkaz, nahlas sa zasmiala. Znovu si ho prečítala: „Láska, ak chceš vidieť toho najhoršieho muža na svete, príď o deviatej do pracovni.“ Potočila hlavou a pošepla: „Prekliaty chlap.“

Opäť sa zasmiala a ľahla si na posteľ. Začala o tom premýšľať. O ich hádke, o jeho zúfalstve a vášni, túžbe po nej a o tom, že azda po prvý krát uznáva vinu. A chce to napraviť. Mám prísť...

Bleskurýchle sa posadila a zhíkla: „Och, veď mám na to len pol hodinu!“

Nemohla dopustiť, aby taký vzácny okamih ako jeho ospravedlnenie zažila v nejakých starých šatách a so strapatými vlasmi. Preto sa rýchlo upravila, dala si na seba šaty jeho obľúbenej farby. Možno aby ho potešila a odmenila za to, že si konečne prizná chybu. Akú chybu? Ťažko povedať.

Dalo by sa nazvať chybou to, že jej predsa len dovolil odísť. Alebo to, že ju svojou nástojčivosťou donútil prespať v inej izbe. Brittany ani nevedela za čo presne sa jej ospravedlní, prijme čokoľvek, ak to bude úprimné. Celá natešená vybehla na chodbu, a takmer vrazila do slúžky, ktorá išla upratať izby.

To ju trochu upokojilo, uvedomila si, že by nemala tak utekať a dávať tým najavo, že sa na to teší. Preto spomalila a opatrne zišla do haly. Z jedálni sa ozývali hlasy ostatných členov rodiny, počula už aj tetu Opheliu, ktorej stav sa zlepšil.

Prišla k pracovni a stisla v ruke kľučku. Pozrela sa do rohu haly, kde stáli krásne, kyvadlové hodiny. Práve začali odbíjať deväť, a tak sa zhlboka nadýchla a vošla. Zavrela dvere a ocitla a zočí - voči Gilbertovi.

Zamračila sa a stisla päste. Ten odporný naničhodník! Mohla si to myslieť, mohla tušiť, že urobí presne toto, že ju dobehne!

Bez slova a celá červená sa otočila, keď vtom do kohosi vrazila. Preľaknuto zhíkla a nestihla sa ani otriasť zo šoku, keď ju Derek začal bozkávať. Rukami obkolesil jej driek a pritiahol ju tesne k sebe. Perami láskal tie jej a Brittany bola natoľko omámená, že si ani nevšimla kedy okolo nich prešiel Gil a odišiel.

Ruky si položila na jeho hruď a každý bozk mu darovala s takou vášňou, až musel zalapať po dychu. Usmial sa a skryl v dlani jej líce. „Odpustíš mi?“ spýtal sa zadýchane a Brittany ho udrela do pleca. Derek sa úprimne zasmial a prikývol. „Od teba to beriem ako áno.“ „Čo ti mám odpustiť? To, že si ma zase nachytal, alebo ten včerajšok?“

Derek sa trochu zamyslel a potom podvihol plece. „Odpusti mi všetko za čo sa na mňa zlostíš.“

„Aha,“ hlesla nazúrene a odtiahla sa od neho, „tak pán ani netuší čo by ho malo mrzieť!“

„Pozri, jediné čo ma skutočne mrzí je to, že si odišla z izby. A za to,“ prebehol pohľadom po jej upokojených očiach, „za to môžem ja.“ Vydýchla a povedala: „Zabudnime na včerajšok.“

Derek sa sladko usmial a spýtal sa: „Ako sa ti spalo bezo mňa?“ Pravdu? Bola pre neho príliš úžasná na to, aby sa ju nepokúsil zviesť tu a hneď teraz. Preto sa len kyslo usmiala a povedala: „Vyspala som sa do ružova.“

Derek jej prstami nadvihol bradu a zamyslene povedal: „Ja by som povedal, že si červená, Britt. Spala si sama?“

Brittany ho prepálila pohľadom a Derek so smiechom nadvihol ruky. „Ho - hó, hádam ťa to neurazilo?“

„Isteže ma to urazilo!“ povedala napajedene.

„Ako to odčiním?“ spýtal sa a obišiel ju.

Brittany sa k nemu otočila a až vtedy si všimla, čo má pri okne. Doširoka otvorila oči, keď stiahol plachtu z maliarskej trojnožky. „Ten je krásny!“ zvolala naradovane a pribehla k obrazu.

Bol skutočne vydarený, niet pochýb, že pán Stephens je profesionál a nadaný umelec. Obraz bol bez chyby. Svetlo, kontrast, farby... všetko bolo úžasné. Išla z neho priam idylická atmosféra a Brittany až magicky priťahoval.

Končekmi prstov prešla po Derekovom líci a on sa spýtal: „Zachytil ma dobre?“

„Dokonale,“ pošepla a potom sa strhla.

Zapýrene sa pozrela do opačnej strany a Derek sa usmial. „Tebe čosi chýba,“ povedal a Brittany sa k nemu rýchlo pozrela.

Prebehla pohľadom po obraze a spýtala sa: „Čo?“

Derek sa naklonil k jej uchu a pošepkal: „Iskry v očiach, aké tam vidím po každom mojom bozku.“

Brittany sa na neho rýchlo pozrela a Derek ju pobozkal. Keď sa od nej odtiahol, usmial sa a prikývol. „Presne tieto.“

Brittany stisla pery a zakryla obraz plachtou. „Mali by sme ísť na raňajky.“

Vykročila ku dverám a Derek sa ešte pozrel na obraz. Povzdychol si a potom ju nasledoval.

Nevedel či mu hovorila pravdu a spala pokojne, no on nezažmúril oči ani na päť minút. Prečo? Trápil ho, že sa neovládol. Príliš na ňu zatlačil, na okamih jednoducho zabudol, že nie je ako iné ženy, ktoré prahli po jeho vášni.

Ale tak veľmi ju chcel! Bol napokon rád, že ušla z izby, lebo keby to nespravila, musel by odísť on. Neudržal by sa, nie po tom, ako veľmi ho zarmútila. Veru tak, bol skutočne rozorvaný z toho, že každý prejav jeho náklonnosti považuje za nejaký trik ako sa jej dostať pod sukňu. Ale nebolo to celkom tak. Keby ho nejaká iná žena takto dlho od seba odháňala, tak by si našiel inú. Zabudol by na ňu a dokonca by ju považoval za hlúpu.

Ale ju nemôže považovať za hlúpu, lebo taká nie je. A nemôže na ňu ani zabudnúť a vymeniť ju za inú, lebo túži len a len po nej. Stále viac a stále bolestnejšie. Ale ako ju dostať do náručia bez toho, aby to považovala za pobavenie?

Má sa jej priznať s tým, čo nedokáže priznať ani sám sebe? Áno, je tak ťažké povedať jej, že ju beznádejne miluje.

„Gilbert odlož tie noviny!“ zahlásila mama.

Gil sa k nej letmo pozrel a s úsmevom povedal: „Hneď, mama.“

Vinie si odfrkla a príkro sa opýtala: „Čo tam čítaš? Je večer, to niekoho upodozrievaš, že tam cez obed dolepí stranu, aby si sa v nich mohol vŕtať aj pri večeri?“

Gilbert jej venoval škaredý pohľad a Derek sa zarehotal. „Výborne sestrička, udeľujem ti pochvalu!“ zvolal.

„Derek, ešte ju v tom podporuj!“ zasipela mama a ohnala sa na neho servítkou.

Pokrčil plece a povedal: „Ani ja nerozumiem jeho zanieteniu pre noviny.“

„Sú tam užitočné informácie,“ zadudral Gilbert spoza novín.

„A kde je Edward?“ namosúrene sa spýtala Henriet.

Všetci sa pozreli na jeho miesto a teta Ophelia si odfrkla: „Iste lieta po záhrade.“

„Hrozné, kedy chce jesť?!“ nechápavo povedala Henriet a potočila hlavou.

Vinie povedala: „Aj ja som prišla len kvôli zákusku.“

„Počuli ste to?!“ rozhorčene sa spýtala Henriet a vytiahla vreckovku. Obaja synovia prevrátili očami a Brittany s úsmevom stisla pery. „Tak som dúfala, že dievčatko, ktoré som pokladala za požehnanie po dvoch neposedných synoch, bude dobré a poslušné!“

Vyfúkala si nos a plačlivo dodala: „A ona je presne ako jej bratia! Mala by si si brať príklad z Brittany! Je to skočná dáma!“

Brittany si práve chcela dať do úst prvý kúsok z vysokého koláča, ktorý jej slúžka položila pod nos, keď jej vypadol z dezertnej lyžičky a dopadol na jej svetlomodré šaty.

„Doparoma!“ zagánila a schmatla obrúsok. Všetci sa zasmiali až na tetu Opheliu, ktorá si vyfúkala nos a Henriet, ktorá zostala sedieť ako obarená. Brittany si trošku očistila škvrnu na šatách a potom si ešte niečo zašomrala.

Derek sa k nej nenápadne nahol a pošepkal: „Ďakujem, miláčik.“ Narýchlo sa na neho pozrela a nechápavo sa spýtala: „Za čo?“

„Za to, že si mame dokázala, že aj pravá dáma smie mať svoje muchy,“ povedal a pozrel sa na mamu, ktorá sa už rozhorčovala nad Edwardom, ktorý vošiel do jedálne celý upachtený a spotený.

Brittany sa pousmiala a hanblivo povedala: „Nechcela som pôsobiť vulgárne.“

„Pôsobila si nešikovne,“ povedal, akoby ju chcel upokojiť a nie nazúriť, hoci sa mu podarilo presne to druhé. Stíšil hlas a dodal: „Ale na mňa to pôsobilo čarovne.“

Brittany sa zapýrene pozrela na koláč a rýchlo si do úst vložila poriadny kus. Nerada by mu povedala niečo nepekné. Aj tak by musela dlho premýšľať nad tým, čo by to bolo. A taktiež mu nechcela opätovať milý úsmev, lebo by ho tým mohla podporiť v ďalších prejavoch jeho rozčarovania z jej nešikovnosti.

Koláč bol veľmi chutný, mala zjedenú takmer polovicu, keď do jedálni vošiel vysoký mladík, s modrými očami, ktorý zvolal: „Dobrý večer vospolok! Ako sa má rodina Watlingtonovcov?!“

„Benjamin!“ zaradovala sa Henriet a Ben k nej rezko vykročil. Mal oči len pre ňu, pobozkal ju na čelo a ona mu stisla ruku. „Ale kde sa tu berieš?“ spýtala sa.

„Prišiel som navštíviť moje drahé tety. Teta Ophelia,“ pozrel sa k nej a naširoko otvoril oči, „prepána, čo to máš s nosom?! Privrela si si ho do dverí?!“

Gilbert a Derek sa zaškerili, zatiaľ do Edward sa pustil do hlasného smiechu. Virginie sa zdržala, zrejme nechcela vypľuť koláč, ktorý si práve dala do úst. Brittany len s nemým úžasom pozorovala muža, ktorého zatiaľ nikdy nevidela, no svojím správaním sa podozrivo ponášal na jej manžela.

„Benjamin Necton, ak mi mieniš svojimi hlúpymi poznámkami zhoršovať nádchu, napíšem mojej drahej sestre, aby ťa sem prišla vytrieskať po zadku!“ vyhrážala sa teta Ophelia.

„Aj tak viem, že to spravíš. Či už ťa budem zlostiť, alebo nie,“ odsekol a zapichol pohľad do Brittany. Nadvihol obočie a prekvapene povedal: „Och, vy máte návštevu!“

Gilbert natiahol ústa do úškrnu a Derek sa na neho zamračil.

„Koho sem čerti nesú?!“ spýtal sa rozhnevane a hodil očkom ku dverám.

Henriet ho udrela po ruke a zagánila: „Derek, nerob divadlo a vysvetli mu to!“

Derek sa oslnivo usmial a veľkoryso sa pozrel na vykoľajeného bratranca. „Ben, dovoľ aby som ti predstavil svoju manželku, Brittany.“

Brittany sa pousmiala a Ben na ňu vyvalil oči. Po krátkej chvíľke sa radostne usmial a povedal: „Rek, dofrasa, nič som netušil!“

„Vzali sme sa len nedávno, chvíľu po tvojom odchode z Londýna,“ vysvetlil a potom sa na neho nepekne zamračil. „A hovoril som ti, aby si ma nevolal Rek!“

Ben prikývol a sadol si za stôl s otázkou: „Moja mama je o tom informovaná?“

„Tvoj mama,“ chopila sa slova teta, „bola na svadbe. Keby si ju netrápil svojím behaním po svete, iste by si o tom niečo vedel!“ „Mohol si mi napísať,“ hlesol s pohľadom upriameným na Dereka. „Kam?“ spýtal sa trefne a nadvihol obočie.

„Máš pravdu, dočerta, nepovedal som ti kam presne idem,“ zašomral a stisol pery.

Henriet nazlostene povedala: „Nechápem ako môžeš Claire tak veľmi trýzniť. Nikdy nepovieš kam ideš a koľko sa tam zdržíš!“

„Prepáč mi moju otázku, teta, ale tvoji synovia ti to povedia?“ spýtal sa s drzým úsmevom venovaným Gilovi a Derekovi.

„U nich aspoň viem kde sú!“ odsekla a pozrela sa na komorníka, ktorý vošiel do jedálne s listom na podnose.

„Madam, toto práve doniesol posol.“

„Ďakujem,“ povedala a vzala si list. Zamračila sa a podala ho Derekovi. „Buď taký dobrý a prečítaj to ty, nemám tu okuliare.“ Derek si hrdo otvoril list a pozrel sa po Benovi. „Počul si, som dobrý.“

Brittany sa tichučko zasmiala. Vyzeral skutočne komicky. Vlastne, všetci jej pripadali ako veľké deti. Cítila sa medzi nimi dobre a takmer si vyčítala, že sa jej necnie za domom, rodičmi a sestrou. Ale, veď im často píše a oni odpisujú jej. Pozrela sa na Dereka, ktorý zahundral a položil list na stôl.

„No tak, čo sa tam píše?!“ netrpezlivo sa spýtala Henriet.

„Budeme mať návštevu,“ povedal nevrlo.

„Koho zase?“ spýtala sa Vinie nevrlo.

„Hej!“ okríkol ju Ben a otrčil na ňu prst. „Ak ti zavadziam stačí povedať, Ginie, a zmiznem.“

„Prečo ma nevoláš Vinie ako ostatní?!“ spýtala sa zádrapčivo.

„Nič si z toho nerob, každému si vymyslím vlastné oslovenie,“ povedal jej akoby bol na to pyšný.

Virginie mu darovala posmešnú grimasu a pozrela sa na brata, ktorý povedal: „Príde sem tvoj oneskorený bratranec, mama.“

„Adam?!“ zvolala natešene.

Gilbert si cmukol a Edward si klepol čelo do stola. Brittany sa nechápavo pozrela na Dereka, ktorý nespokojne povedal: „V liste píše, že príde zajtra na obed, aby spoznal moju manželku.“

„Písala som mu,“ priznala mama pokorne.

Gilbert potočil hlavou a spýtal sa: „Na ako dlho príde?“

„To nepíše,“ odvetil mu. „Ale príde aj so svojou manželkou,“ dodal a Brittany si prezrela všetkých naokolo.

Zdalo sa, že nikomu ich návšteva nevonia, okrem Henriet, ktorá sa mračila, lebo sa ostatní mračia.