Prekliaty zvodca - 13. kapitola

13. kapitola

Derek si prepláchol tvár a potom sa pozrel do zrkadla. Prešiel si opakom dlane po čerstvo oholenom líci a pousmial sa.

Vtom sa zo spálne ozval piskľavý a vydesený výkrik. Takmer stŕpol, po chrbte mu zliezol mráz a rýchlo vykročil ku dverám. Prudko ich otvoril a vošiel do izby. Zadíval sa na Brittany, ktorá ležala na bruchu, perinu mala odhrnutú a tvár vtisnutú do vankúša, ktorý kŕčovite zvierala oboma rukami.

Zamračil sa a podišiel k posteli s otázkou: „Stalo sa niečo?“

„Nič,“ predral sa tichý hlas spod vankúša.

Derek sa potmehúdsky uškrnul a ruky si skrížil na hrudi. Plecom sa oprel o podperu na posteli a povedal: „Viem čo sa stalo. Naposledy si v izbe takto pišťala, keď si prišla na to, že muži v skutočnosti nemajú tri nohy.“

Brittany stisla vankúš pevnejšie a niečo si zašomrala. Akosi sebavedomo sa zasmial a povedal: „Iste si sa dívala cez kľúčovú dierku, kým som sa v kúpeľni umýval. Je tak?“

Brittany sa trošičku nadvihla a nazúrene zasipela: „Ráno sa nekúpeš! Nemala by som teda čo vidieť!“

„Mrzí ťa to?“ opýtal sa s neskrývanou zvedavosťou.

Brittany si odfrkla a Derek sa zarehotal. „Takže ma sleduješ,“ pretrel si prstami bradu, „veľmi zaujímavé zistenie. Poznáš môj režim, láska?“

„Neuťahuj si zo mňa, dnes na to nemám náladu,“ zafňukala a znovu vborila tvár do vankúša.

Derek nadvihol jedno obočie a premeral si ju. „Mohla by si mi to skúsiť vysvetliť.“

„Radšej nie,“ povedala a zakňučala. „Prečo ja? Prečo, prečo práve ja a prečo dnes?“ trúchlila do vankúša.

Derek obišiel posteľ a sadol si k nej. Trochu sa posunula, ale tvár mu stále neukázala. Derek sa zaškeril a zaprel sa rukou do posteli, tak aby sa ďalej nepohla.

„Kým mi nepovieš čo sa stalo, budem tu. A neručím ti, že zostanem len pri nemom sedení a dívaní sa na tvoj zadok.“

Rýchlo sa naň pozrel a ohrnul peru, skutočne krásne krivky, to sa musí nechať.

Brittany ihneď zovrela päsť a poriadne ho udrela. Počula ako zastonal, netušila kam mu uštedrila tvrdú a nemilosrdnú ranu, ale bola spokojná, že ho to tak bolelo. Derek si pošúchal bok a zasyčal: „Toto ti raz vrátim.“

„Mieniš ma biť?“ spýtala sa prestrašene a Derek nadvihol jedno obočie.

„Ak nebude na teba platiť nič iné, tak nebudem mať inú možnosť, miláčik,“ dodal s veľmi posmešným tónom.

Brittany si znovu len niečo zašomrala a stále sa ani len nepohla. Vzdychol si a povedal: „Dobre, koledovala si si o to.“

Zákerne sa usmial, bol rád, že jeho vyhrážky nezabrali a mohol sa dostať k činom. Natiahol k nej ruku a poriadne ju uštipol tam, kde by to najmenej čakala. Keby ju uštipol do ruky, alebo na uchu, nebolo by to také strašné. Ale on sa nehanebne dotkol jej pozadia, ktoré mala ukryté len pod tenkou látkou jej nočnej košeli.

Zvýskla a rýchlo sa nadvihla. Keď si uvedomila, že ju tým skutočne vyprovokoval k tomu, aby sa mu ukázala, snažila sa to napraviť a okamžite si ľahnúť späť. Ale Derek jej rýchly výskok využil, schmatol ju za plecia a položil ju na chrbát. Udýchane sa mu zadívala na oči, ktoré pomaly blúdili po jej tvári. Cítila sa strašne ponížená a veľmi sa hanbila, hrdlo jej však stiahlo a nemohla vydať zo seba ani jediné pípnutie, ktorým by ho zastavila v študovaní jej tvári. Tvári? Och, nie to sa predsa nedá nazvať tvárou!

Po chvíľke sa pousmial a povolil zovretie rúk, ktorými ju pritískal do vankúša.

„Čo si robila?“ spýtal sa a znovu si prezrel jej tvár.

Mala ju červenú, po lícach sa jej vyhodilo niekoľko drobných pupáčikov a oči mala trochu opuchnuté.

Šikovne si na tvár stiahla vankúš a spopod neho zamrnčala: „Toto sa mi stane vždy, keď zjem jahody.“

„Jahody?“ spýtal sa zarazene a potom sa zamyslel.

„V tom včerajšom dezerte bola jahodová pena,“ povedala a zakňučala do vankúša. „Nevšimla som si to. A teraz vyzerám ako strašidlo.“

Derek sa schuti zasmial a Brittany znovu zovrela päsť. Ohnala sa, ale tento krát ho netrafila a on potočil hlavou.

„Nie si strašidlo. Povedz,“ odtiahol jej vankúš z očí, k perám a nosu si ho stále kŕčovite pritískala, „ako dlho to potrvá?“

Mykla plecom a povedala: „Dúfam, že do večera to bude preč. Ale dovtedy,“ stiahla obrvy, „nevyjdem z izby! Nevystrčím z nej ani nos!“

„No výborne!“ zvolal a prešibane sa usmial. „A ja tu budem s tebou.“

Asi sa jej to nepáči, pomyslel si, keď sa na neho ostro zadívala.

„Nie! Nikto sa na mňa nebude pozerať! Vyzerám otrasne,“ dodala plačlivo a rýchlo sa otočila na bok.

Derek sa jemne usmial a povedal: „Obávam sa, že budeš musieť prísť aspoň na obed.“

„Práve tam neprídem!“ zvolala nazúrene a rýchlo sa otočila k nemu. „Na ten obed ma nedostaneš! Počuješ Derek Watlington?! Nedostaneš!“

Derekovi sa kútiky úst natiahli do diabolského úškrnu, ktorý v nej vyvolal pocit, že sa mu to predsa len podarí.

„Otrasný! Prekliaty a drzý chlap! Je to diabol v tele muža!“

Derek nadvihol kútik úst a potočil hlavou. Opieral sa chrbtom do steny, ruky mal skrížené na hrudi a díval sa na dvere ich spálne, spoza ktorých sa už pol hodiny ozývali podobné prívlastky k jeho osobe. Ona ho predsa donútila znížiť sa k niečomu tak detinskému, ako bolo vpustenie žaby do ich izby.

Vedel, že bude robiť krik, ale nečakal, že vyskočí na posteľ a nezlezie, kým ju odtiaľ nevezme. Hneď ako to urobil a dodal, že ak nepôjde na obed, tak to spraví znovu, začala na jeho hlavu sypať podobne príkre slová. Ani netušil, že ich má v zásobe až toľko. Vedel, že sa žiab bojí a hnusia sa jej, ale ona ho k tomu vyprovokovala!

Keby ho požiadala, aby ju ospravedlnil, alebo by spravila niečo milé, určite by jej to vyplnil. Neurobil by takú bláznivú vec, nevydesil by ju a nenútil ísť na obed, na ktorý sa nežiada ísť ani jemu. Ako rád by sa mu vyhol, tak ako ostatok rodiny, no nešlo to.

Ale po jej vyhrážkach, že ju tam nijako nedostane, sa neudržal. Prekonal súcit a nechal v sebe zvíťaziť škodoradostného Dereka, ktorý sa veľmi dobre zabával na tom, keď pišťala a skákala po posteli.

Dvere sa konečne otvorili a on sa poriadne zarehotal.

„Tak toto som nečkal!“ zvolal so smiechom a pozrel sa na Brittany, ktorá zaplesla dvere a nazúrene k nemu prišla.

Mala na sebe čierne šaty, vhodné na pohreb a na hlave mala malý klobúčik s čiernou sieťkou, ktorou mala prekrytú tvár. Nadvihla jeden prst a prísne začala: „Inak na obed nepôjdem! A aj keby si mi priamo tu a teraz napchal žabu do výstrihu, nepopustím!“

Derek sa pálivo pozrel do jej výstrihu a zmyslene pošepol: „Vedel by som o čomsi inom, čo by som ti tam rád napchal, zlatko.“

Brittany stisla pery a potom sa prudko zvrtla ku schodom. So stisnutými päsťami vykročila k nim, stále v sebe dusiac obrovské nutkanie nakričať na neho. Alebo ho aj zmlátiť! Veru, ešte jedna poznámka, ktorá jej zdvihne tlak a iste okúsi štipľavosť jej dlani na svojom líci.

Ako jej to mohol urobiť?! Doniesť do izby žabu a smiať sa na jej strachu! Po tom, ako ju odniesol, jej bolo chvíľku do plaču. Ale úzkosť prehrala boj so zúrivosťou. No nech sa neteší, že je jediný, kto si dokáže vymyslieť podlý, pomstychtivý a prefíkaný plán!

Len čo si vstala na vrch schodiska, uvidela ako do domu vchádza pomerne mladý pár. Adam Wilson, tridsiatnik, s riedkymi vlasmi ebenovej farby a fúzikmi pod nosom, bol dosť nízky, ale štíhli. Jeho manželka, Isabel, bola od neho len o pár centimetrov nižšia, mala blonďavé vlasy, vypnuté dohora a kostnaté črty tváre, vrátane dlhého nosa.

Nepôsobili milo a vôbec nie veselo, lebo len čo do nej zabodli studené pohľady, preglgla.

Derek k nej pristúpil a pošepol: „Neznášam ich.“ Ihneď sa milučko usmial a zvolal: „Adam Wilson! To je ale milá návšteva!“

Brittany sa usmiala a cez zuby zavrčala: „Pokrytec.“

Derek jej stisol ruku a pomohol jej zísť po schodoch k nim.

„Ideme nevhod?“ spýtala sa Isabel, mala piskľavý hlas.

„Nie, prečo?“ spýtal sa Derek a ruky si dal za chrbát.

Brittany stisla ruky dohromady a usmiala sa, hoci to cez ten závoj nebolo vidieť.

„Nuž,“ začal Adam zamyslene, „akoby niekto umrel.“

Derek sa nadradene usmial a prikývol. „Áno, mojej manželke umrela vzdialená teta,“ začal si nehanebne vymýšľať. „Bola to tragédia. Veru tak,“ dodal s hraným smútkom a Brittany sa začínala čoraz viac zlostiť. „Stala sa nehoda, spadla z koňa, ktorý sa splašil, keď mu do cesty skočila odporná ropucha.“

Brittany otvorila ústa a ihneď ho vytrestala za tie otrasné nezmysli, ktoré im natáral. Chcela ho uštipnúť do ruky, skutočne! Ale ako mohla tušiť, že ich práve vtedy odtiahne? Uštipla ho tam, kde aj on uštipol ráno ju a zapýrila sa tak nehorázne, až bola rada, že mala ten čierny závoj, ktorý to skryl.

Derek sa na ňu prekvapene pozrel a vtedy z jedálne vybehla jeho mama s výkrikom: „Adam, Isabel! Vitajte moji drahí!“

Využil, že ich začala objímať a ťahať do jedálne a sklonil sa k nej. „Drahá, prisahám ti, ešte jeden takýto smilný prejav tvojich myšlienok a zabudnem na slušnosť.“

Brittany sa na neho kruto pozrela a zasyčala: „Na tú si zabudol už dávno! A to čo sa stalo, bola...“

„Nehoda, viem,“ hlesol a usmial sa. „To si hovorila už minule. Ale ak sa tieto nehody,“ povedal ironicky, „budú opakovať, neudržím sa. Naozaj sa viac neudržím, Britt.“

Toto jej znelo ako vyhrážka, ktorá v nej vyvolala vzrušenie. Ale to nemala! Mala dostať strach a necítiť túžbu uštipnúť ho znovu, aby sa presvedčila, či je toho naozaj schopný.

Zahubila tieto nehanebné myšlienky a vošla do jedálne, kde sedeli Wilsonovci a Henriet. Ostatné miesta pri stole boli prázdne, dokonca tam neboli ani len taniere a poháre, takže si bola istá, že tam nikto viac nepríde.

Prekvapene sa pozrela na Dereka a spýtala sa ho: „Kde sú ostatní?“

Derek sa nevinne usmial a pomohol jej usadiť sa. Sadol si k nej a nenápadne pošepkal: „Nikto nemal chuť stretnúť sa s nimi. Išli sa najesť do mesta. Ben ich pozval.“

Adam si odkašľal a povedal: „Nuž Derek, konečne si sa pridal k ženatým.“

„Už bolo na čase,“ hlesla Henriet s milým úsmevom.

„Ako sa voláte?“ spýtala sa jej Isabel a Brittany sa jej chystal odpovedať.

Vtom sa ozvala Henriet: „Brittany, dievčatko, niekto umrel?!“

Jej desivé oči ju zarmútili a povedala: „Nie, nikto neumrel. Nebojte sa, madam.“

„Tak nie?!“ zapišťala Isabel a ohrnula nosom po pohľade na pobaveného Dereka. „Ha, Derek, ty sa ani ako ženatý nenaučíš hovoriť pravdu.“

„To beriem ako kompliment,“ povedal jej vyrývane.

„Takže Brittany?“ spýtal sa Adam a prebehol po nej pohľadom. „Tú šatku cez tvár máte pre krivý nos?“

Brittany sa na neho zhrozene pozrela a silno stisla pery, aby z nich nevykĺzlo ani jedno z tých príkrych slov, ktoré jej po jeho otrasnej poznámke napadli. Začínala chápať prečo všetci ušli.

Adam a Isabel sa na tom pobavene zasmiali a Derek v ruke stisol vidličku.

„Vieš Adam,“ začal zlomyseľne, „ak by sme sa bavili o kráse žien, tak tá tvoja by musela nosiť na hlave vrece.“

Brittany vyprskla do smiechu, nehodlala ho v sebe dusiť, zaslúžil si to! Henriet bolestne zastonala a stisla oči, zjavne vedela kam to bude smerovať. Vytiahla si vreckovku a svoje rozochvené pery skryla do nej, aby sa nerozplakala.

Isabel nadvihla bradu a povedala: „Som zvyknutá na tvoj sarkazmus!“

Derek pošepol: „Ešte sa nenaučila odlíšiť ho od dobrej rady.“

Brittany sa znovu pustila do smiechu a Adam na ňu zaškúlil. „Ak nie je škaredá, tak prečo skrýva svoju tvár?“ spýtal sa a vyzývavo nadvihol bradu.

Derek si vzdychol a povedal: „Ukrývam ju ja, aby mi ju nikto nezávidel.“

„To je smiešne!“ hlesla Isabel. „Podľa mňa je to tak ako tvrdí Adam!“

„A čo to tvrdí?“ zvedavo sa spýtal Derek.

„Sme presvedčení,“ nadvihla jedno obočie, „že ťa do ženby dotlačili!“

„A prečo by mi nanútili akurát škaredú?“ spýtal sa jej unudene.

Isabel sa znovu pustila do vypúšťania pálčivých slov: „Nuž, ak by bola bohatá.“ Zaškerila sa na Adama a dodala: „Vieme ako to chodí.“

Derek sa na ňu pousmial a otočil sa k Brittany. „Dovolíš, láska?“ Brittany nestihla vydať ani hlások, keď odrazu zodvihol jej závoj. Prekvapene sa jej pozrel na tvár. Po opuchnutých očiach už nebolo ani stopy, malé pupáčiky zmizli a zostali jej len trošku červené líca, ktoré jej pridali na vábnosti. Okamžite sa k nej nahol a vášnivo ju pobozkal.

Brittany vedela, že by ho mala odstrčiť. Och, ako veľmi si želala zatrhnúť mu to. Ale dalo sa to? Jeho bozky boli nespútané, bozkával ju akoby tam nikto nesedel, akoby na nich nevyvaľovali oči a Henriet nesmrkala do vreckovky. Stisol v dlani jej líce a pritiahol si ju k sebe, aby mohol pokračovať.

Brittany si uvedomila, že do jedálni vošli sluhovia, ktorí niesli podnosy s jedlom. Isabel dokonca niečo rozhorčene vravela, ale ona nevnímala čo. No vedela, že je na čase ukončiť túto rozkoš. Urobila to rýchlo, takmer bez rozmyslu. Vybrala si účinný spôsob, ktorý zaručene zaberie, a to v rekordnom čase.

Kopla ho do nohy.

Derek zakňučal, odtiahol sa od nej a s krvilačným pohľadom zašepkal: „Vynikajúce zavŕšenie, miláčik, len čo je pravda.“

Derek si nalial brandy na dno pohára a pomiešal ju krúživým pohybom. Jednu ruku si dal do vrecka a spopod obočia sa pozrel na brata, ktorý vošiel do salóna.

„Ako je možné, že odchádzajú ešte pred večerou?“

Derek sa hrdo usmial a povedal: „O to som sa postaral ja.“

„Och, nie,“ zakňučal a potočil hlavou. „Nehovor mi, že si sa neudržal a...“

„A poriadne som si ten párik kohútov podal,“ prerušil ho a napil sa. Gil si vzdychol a so zármutkom povedal: „Škoda, že som pri tom nebol.“

„Poviem ti,“ s úsmevom začal Derek, „o veľa si prišiel.“

„Muselo ťa nahnevať, keď sem prišli len preto, aby sa ti mohli posmievať.“

„Keby len mne,“ povedal zlostne a dopil brandy. Prudko vydýchol a odložil prázdny pohár na stolík. „Snažili sa obtierať si jazyk aj do Brittany.“

Gil potočil hlavou a vsúkal si ruky do vreciek. Nikto z rodiny nie je taký dotieravý, škodoradostný a zvedavý ako je Adam Wilson so svojou ženou. Nikdy k nim nezavítajú s dobrým úmyslom a každého podpichujú až dovtedy, kým sa nevzdá. Derek bol však ich kameň úrazu, on sa nikdy nevzdal.

Ale mama ich pokladá za jedinú rodinu, ktorá jej zostala, a v ktorej má svoje uplakané korene. Za slobodna sa volala Wilsonová, jej brat mal len tohto nepodareného syna, oneskorene, čo sa odrazilo aj na jeho výchove. Adama rozmaznávali, lebo to bol jediný dedič Wilsonovcov, známych obchodníkov s bavlnou.

„Čo si vlastne spravil?“ spýtal sa Gil zvedavo.

„Ako si mi to mohol urobiť?!“ Obaja sa pozreli na matku, ktorá vošla do salóna, k nosu si pritisla vreckovku a poutierala si ho. „Správal si sa hrozne, Derek!“ začala horekovať a pristúpila ku kreslu.

„Prepáč mi to, ale nevydržal som sa pretvarovať,“ zasipel. „Pretvarovať?!“ zvolala rozčúlene a potom v rukách začala žmoliť vreckovku, zamočenú od sĺz. Sadla si kresla a potočila hlavou.

„Vymýšľal si si, robil si si z nich posmech a správal si sa neslušne! Akoby som ťa nevychovala!“ dodala napokon s trpiteľským pohľadom. „Ako si to mohol urobiť mne, ktorá ťa v mrazivý večer, tesne pred Štedrým dňom v mukách porodila?!“

Derek k nej podišiel a povedal: „Musíš uznať, že som sa len bránil. Seba a aj Brittany.“

Prikývla a vzdychla: „Vieš, keby si mu jeho štipľavé poznámky vrátil o niečo miernejšie, hnevala by som sa na neho, a nie na teba.“

Derek sa milo usmial, nahol sa k nej a stisol v dlaniach jej ruky. „Odpusti mi,“ pošepkal a na obe jej vtlačil krátke bozky.

„Ale,“ odfrkla a stiahla ruky k sebe. „Veď vieš, že sa na teba nevydržím dlho hnevať. Ale jedno nechápem,“ zamračila sa, „prečo mala Brittany čierne šaty a závoj?“

„Čože?“ nechápavo sa opýtal Gil, ktorý sa doteraz len jemne usmieval nad udobrovaním matky a syna. Bol si istý, že bratove podlízavé správanie matku za pár sekúnd obmäkčí a na všetko sa zabudne.  

Derek sa na neho s úsmevom pozrel a povedal: „To bola odplata za tú žabu.“

Gil chápavo prikývol a Derek sa pozrel na čakajúcu Henriet. „Ten závoj si dala preto, lebo ráno mala opuchnutú tvár.“

„Och, ona je chorá?!“ zvolala a rýchlo vyskočila na nohy.

Derek s úsmevom potriasol hlavou a upokojujúco povedal: „Nie mama, nič jej nie je. Ale o niečo ťa poprosím.“ Zaliečavo sa na ňu usmial a povedal: „Povedz v kuchyni, aby jej neservírovali nič s jahodami. Včera zjedla dezert s jahodovou penou a preto mala na tvári vyrážky.“

„Iste, samozrejme!“ zvolala a vybehla zo salóna.

Derek venoval Gilbertovi krátky pohľad s úsmevom a potom vyšiel zo salóna aj on. Bol rád, že mu mama príliš dlho nedohovárala, aj tak by svoj čin neoľutoval. Napokon, skutočne mal právo brániť sa a hrozne ho nazúrilo, keď sa začali posmievať Brittany!

Vyšiel po schodoch a zamieril priamo k izbe, do ktorej sa ukryla len čo Wilsonovci oznámil, že odchádzajú. Hneď ako otvoril dvere, uvidel Brittany, oblečenú v negližé a župane, ako behá po izbe, niečo si šomre a prudko otvára a zatvára zásuvky.

„Niečo si stratila, láska?“

Zaplesla zásuvku a zvrtla sa k nemu s vražedným pohľadom. „To čo si urobil bolo to najhoršie čo si doteraz vyviedol!“

„Čo presne?“ spýtal sa a zmyselne sa na ňu usmial. „Dnes som toho vyviedol toľko, že netuším za čo presne sa na mňa zlostíš.“ „Netušíš?!“ vykríkla a podišla k nemu. „Prečo si mi nadvihol závoj?! Chcel si aby sa na mne zabávali ešte viac?!“

Derek prižmúril oči a povedal: „Chcel som im zalepiť ústa.“

„To by sa ti iste podarilo, keby som vyzerala stále tak ako ráno!“ skríkla rozčertene.

„Prečo si si ho dala, ak si už nemala červenú tvár?!“ vrátil jej vytočene.

Brittany na chvíľku strnula, my sa hádame?

No ihneď chytila druhý dych a zjačala: „Lebo som ťa chcela nahnevať!“

„To sa ti nepodarilo,“ odsekol spokojne. „Ale teraz, teraz sa hnevám!“ zvýšil hlas, až o dva kroky cúvla. „Vôbec som ťa nechcel zosmiešniť! Mal som v pláne ťa pobozkať! Tak ako som to aj urobil!“ povedal a Brittany si odfrkla.

Ruky si skrížila pod prsiami a s pohľadom zapichnutým do strany povedala: „To ti neuverím. A bola by som rada, keby som dnes spala sama.“

Derek sa na ňu hrozivo zamračil, otočil sa a zaraz sa stratil na chodbe.

Ja som ho skutočne vyhodila?! A ako je možné, že mi niečo neodfrkol a nevrátil sa späť?! Dopekla, toto som pohnojila, zakňučala v duchu a klesla na posteľ.

Bola pravda, že sa celkom zabávala na jeho poznámkach. Wilsonovci jej pili krv, tak ako jemu. Ale ako mu mala uveriť niečo tak smiešne, akože by ju pobozkal aj keby mala na tvári červené fľaky a vyrážky? Nie, tomu sa uveriť nedalo. No čo ak predsa?