Prekliaty zvodca - 16. kapitola

16. kapitola

Denník trpiacej manželky sa začal zapĺňať veľmi rýchlo. Brittany si tam písala všetky pocity a zážitky, ktoré nadobudla počas nasledujúcich troch týždňov.

Jej vzťah s Derekom sa stal akýmsi ustáleným. Cez deň to bolo tak ako pred tým, s čím už ani nepočítala. Od rána ju podpichoval, snažil sa ju vyhľadávať, len aby sa jej mohol líškať, alebo ju hnevať. Nezabudol ani na rolu zvodcu, čo v nej vyvolávalo dojem, že je pre neho skutočne jediná. No stále si opakovala, že by sa na to nemala pozerať tak ružovo, aby sa potom nesklamala.

Stále tu bola možnosť, že si predsa len nájde inú, ak sa mu čosi znepáči alebo zunuje. Snažila sa preto do ich vzťahu vniesť trochu zdravého odstupu, za ktorý na seba bola priam hrdá. Hoci, po tom čo sa medzi nimi odohrávalo v noci, to nebolo med lízať.

Odtisnúť ho pri raňajkách, keď jej šepkal sladké nežnôstky, určené len pre jej uši, jej dalo viac námahy ako inokedy. Odvrátiť tvár, keď ju chcel pobozkať, hoci boli na chodbe a stále tam ktosi pobehoval, bolo priam rovnajúce sa smrti. Ale všetko mu vynahradila večer, keď boli sami, za zatvorenými dverami ich spálne. Niektoré noci boli presne také ako pred tým.

Zaspávala sama, lebo dlho pracoval. Ale rána boli odlišné. Namiesto toho, aby sa budila v prázdnej izbe, otvárala oči v jeho objatí. Na tri dni odcestoval, ale tentoraz to oznámil celej rodine hneď pri raňajkách: „Na tri dni cestujem! Ak niečo chcete, sem s tým! A miláčik...“ venoval jej hriešny pohľad a pred všetkými ju odvážne pobozkal. „Aby si sa nehnevala, že som sa nerozlúčil.“

Počas týchto troch dní sa plne venovala Vinie a jej predstavám o oslave. Odbremenila tak madam Henriet, ktorá mala starosti s chrípkou, ktorá ju pritisla k lôžku. Ponúkla sa, že jej bude robiť spoločnosť, a tak jej čítala knihu, alebo pri nej vyšívala a zhovárali sa do neskorých, nočných hodín. Dúfala, že to teraz nechytí ona.

Po návrate Dereka ju navštevovala len doobeda a pred večerou, lebo po nej ju Derek od seba nepustil ani na krok. Ani nevedela či je to jeho rozmar, alebo dokonca nejaký návyk na jej prítomnosť, ale po večeri sa pohodlne usadil do salóna a viedol s ňou zdĺhavé debaty o celkom obyčajných veciach.

Mala pocit, že je skutočne súčasťou jeho života a všetko čo robí, je prirodzené a nie nejaká hra na dokonalého manžela len kvôli ostatku rodiny. Samozrejme, to by nebol Derek, keby pomedzi vážne slová nevsunul nejakú vábivú poznámku, ktorá jej na líca vtisla červeň.

Tak ako aj dnes, keď pošepol: „Začínam sa nudiť, láska, vymysli niečo, ale rýchlo.“

Brittany sa na neho prísne pozrela a potočila hlavou. „Nevymýšľaj a odpovedz mi!“ zavelila.

„Aká bola otázka?“ spýtal sa noblesne a pritisol sa k nej ešte viac. Očkom sa pozrela na Gila, ktorý postával pri kozube a niečo rozoberal s Benom. Ten sa tu priam udomácnil, nehodlal odísť až do oslavy narodenín. S Gilom neustále čosi rozoberali a bolo jej dosť podozrivé, že ani Derek netušil čo presne. Vraj ho to netrápi.

Teta Ophelia už driemala v robustnom kresle a Vinie s Edwardom sedeli na zemi a mali tam rozložený šach.

„Pýtala som sa,“ stíšila hlas, „čo si doniesol Virginie.“

„Ach tak,“ hlesol a natiahol ústa do úsmevu.

„Ty si zabudol! Ale dohodli sme sa, že jej niečo kúpiš!“ zagánila potichu a udrela ho rukou po kolene.

„Nie nezabudol som,“ potočil hlavou a ruku si vyložil na opierku pohovky. Nahol sa k nej a povedal: „Doniesol som jej ho. No je v izbe,“ nadvihol kútik úst a druhou rukou sa nebezpečne priblížil k jej lonu. „Ak chceš, pôjdeme hore a ja ti ho ukážem, hm?“

Brittany zacítila ako jej rukou pohladil bruško a potom v dlani stisol jej nohu.

Odtisla mu ju a zasipela: „Nie, nikam nejdem!“

Nadvihol jedno obočie a vyrývane povedal: „Mám pocit, že nemáš náladu, zlatko. Niekto ťa nazlostil? Bol to Ben?“

Pozrel sa k nemu a venoval jeho chrbtu nazúrený pohľad. Brittany len potočila hlavou a potom sa zamračila.

„Nenapadlo ti, že si to mohol byť ty?“ opýtala sa ho provokačne, za čo sa k nej prudko pozrel a obdaril ju zlovestným pohľadom.

„Smiem vedieť čo som urobil?“ spýtal sa zvedavo a nadvihol bradu. Nebesia, ako mu odolať?

Rýchlo sa pozrela do strany a zašomrala: „Nič si nespravil. Mám len pocit, akoby na mňa niečo liezlo.“

Derek si ju prezrel, akoby hľadal nejaké dotieravé zviera, ktoré by sa nehorázne opovážilo liezť po jej sukni, a pokrútil hlavou. „Nie, nič som si nevšimol.“

Zavrčala a ostro povedala: „Nádcha! Myslím, že som nachladla od tvojej matky. Dnes ráno mi bolo dosť otrasne a pol dňa prskám.“ Derek sa pousmial a znenazdajky ju pobozkal. Odtlačila ho a nazlostene sa opýtala: „Chceš prechladnúť aj ty?!“

„O to mi ide,“ povedal veselo a znenazdajky ju vytiahol na svoje nohy.

Brittany sa dlaňami oprela do jeho pliec a Derek ju oboma rukami pritisol k svojej hrudi. Pozreli si do očí, úplne zabudla, že nie sú sami, čo bolo nebezpečné. Najmä potom, keď sa na ňu láskavo usmial a pošepkal: „Ak by to znamenalo, že budem s tebou ležať pár dní v posteli, risknem to.“

„Ty si blázon,“ povedala s priškrteným hlasom, čím mu dokázala, že jeho blízkosť ju úplne opantala, a tak ju chcel pobozkať.

Vtedy ich prerušil ženský hlas: „Konečne som ťa našla, ty ničomník otrasný!“

Brittany rýchlo zoskočila z jeho nôh a odkašľala si. Derek sa posmešne usmial a vstal si k nej. Ben a Gil sa pozreli na tetu Claire, ktorá si napravila účes a usmiala sa na Edwarda a Vinie, ktorí sa k nej rozbehli, aby ju objali. Teta Ophelia zachrapčala a rýchlo potiahla nosom, prebudila sa a otrasene sa poobzerala okolo seba.

„Teta Claire, poď na moju hruď!“ zvolal Derek rozjarene a z celej sily ju objal.

„Och, nesnaž sa mu dať príležitosť na útek!“ zasyčala a odtisla ho skôr ako jej mohol dať bozk na líce.

„Ale mama,“ prevrátil očami Benjamin. „Ja sám som ti napísal, kde som. Nemám prečo utekať.“

„Len aby! Inak by som ťa zodrala z kože, Benjamin!“ zvolal napajedene.

Derek sa pozrel na Brittany, ktorá sa milo usmiala na tetu Claire a povedala: „Vitajte, madam Nectonová.“

„Ďakujem dievčatko,“ povedala a prebehla po nej očami. Ohrnula peru a spýtala sa: „Zdá sa mi to, alebo si opeknela?“

„Isteže opeknela!“ zvolal Derek a objal ju rukou okolo pása. „Ale najkrajšia je keď sa červená. Sleduj, teta.“

Brittany sa nestihla ani nadýchnuť, keď ju vášnivo pobozkal. Skutočne očervenela, lebo teta Claire sa na nich s úsmevom dívala. „Má pravdu,“ poznamenala a potom sa zamračila na syna, ktorý sa snažil splynúť s nábytkom.

Brittany vošla do stajní a spýtala sa: „Zase si ušiel?“

Derek sa naširoko usmial a otočil sa k nej. Pohodil plecom a povedal: „Ak si chcela ísť so mnou, stačilo mi to povedať pri obede. Bol by som ťa zobral.“

„Nie, len som s tebou chcela o niečom hovoriť. Išla som do pracovne, ale tam nikto nebol,“ dodala a podišla k nemu.

„A tak si hneď zamierila do stajní,“ povedal a ona prikývla. „O čom si chcela hovoriť?“

Brittany podvihla jedno plece a povedala: „Stále si mi neukázal darček pre tvoju sestru. Hovoril si, že je v izbe...“

„Klamal som,“ hlesol a samopašne sa na ňu pozrel. „To bol len pokus vtiahnuť ťa do izby.“

„Myslela som si to,“ odsekla a on sa zasmial.

„Vtedy si to nepovedala, čo znamená,“ skryl v dlani jej líce, „že si túžila ísť so mnou do izby.“

Priblížil sa k jej perám a šeptom sa spýtal: „Nemáš chuť ísť si so mnou zajazdiť?“

Mám sa vyzradiť? Mám mu povedať, že preto som sem išla? Lebo som tajne dúfala, že ma vezme so sebou? Že budeme sami, bude ma objímať a maznať sa so mnou? Nemala by som mu ukázať, že každý okamih strávený s ním je pre mňa viac ako výlet do ríše zmyselnosti. Pocit, že si musí svoje city chrániť, ju donútil, aby mu ruku jemne odtisla a povedala: „Možno inokedy.“

Derek sa pousmial, nepovedala nie. „Ako myslíš. Ak chceš vidieť čo som jej kúpil, choď do pracovne a otvoril prvú zásuvku v stole.“ Brittany prikývla a Derek sa pozrel na osedlaného koňa, ktorého mu viedol sluha.

„Pane, kôň je pripravený.“

„Ďakujem,“ povedal a pohladil koňa po pysku. Brittany vykročila k východu stajní a on ju s koňom nasledoval.

Keď vyšli, spýtal sa jej: „Naozaj nejdeš?“

Brittany si oblizla pery a pozrela sa do strany, keď sa okolím rozniesol zvuk výstrelu. Kôň zaerdžal a ona sa strhla. Obaja sa pozreli k lesu a Derek sa zamračil. Po výstrele zostalo hrozivé ticho, ktoré jej stiahlo hrdlo.

„Niekto poľuje?“ spýtala sa priškrteným hlasom a Derek prikývol.

„Ide to zo severnej strany. Mal by som sa tam ísť pozrieť. Iste to bude Fred,“ povedal a dal nohu do strmeňa.

Vtedy k nemu dobehol sluha, stiahol si zafúľanú čapicu a zvolal: „Pane, prepáčte, ale tá streľba išla zo severného revíra!“

„Ja viem,“ povedal a prezrel si vydesené oči mladíka, ktorý prestúpil. Stisol čapicu a vychrlil: „Išiel tam váš brat.“

„Brat?!“ zvolal vydesene a pozrel sa ku stajniam. Potom do muža zabodol prísny pohľad a spýtal sa: „Ktorý?!“

„Pán Edward,“ vydýchol a Derek sa vyšvihol do sedla. Brittany zovrelo žalúdok, keď uvidela jeho vážnu tvár.

„Mal koňa?“

Paholok prikývol a povedal: „Osedlali sme mu toho nového hnedáka. Povedal, že sa hneď vráti.“

Derek prikývol a pozrel sa na Brittany, ktorá k nemu podišla. „Myslíš, že sa mu niečo stalo?“

„Zakázal som mu chodiť tam,“ povedal a potom preglgol. „Musím sa ísť presvedčiť, že je v poriadku.“

„Buď opatrný,“ povedala ustarostene.

Derek sa rýchlo nahol a pobozkal ju na čelo. „Poďme!“ popohnal koňa v mohutným výkrikom a vyrazil vpred.

Hnal ho rýchlo, prebehol cez les, vôbec si neuvedomujúc, že je tam poriadna tma. Lístie šumelo, zodvihol sa skutočne silný a aj studený vietor, ktorý mu oblizoval líca. Tie mu zaraz očerveneli a skrehli, ale on nič z toho nevnímal. Musel ho nájsť a dúfal, že sa vyhol stretu s podráždeným Fredom.

Vyhnal Grófa na kopec a prižmúril oči na koňa, ktorý k nemu splašene utekal.

„Ho, hó!“ vykríkol a zastavil svojho žrebca. Splašený kôň prebehol popri nich, sedlo mal prázdne a uháňal do lesa. Spoznal ho, bol to ten nový, obľúbenec Edwarda. Derek sa pozrel na čistinu a zadržal dych. Slabučké svetlo mesiaca osvietilo akúsi osobu, ktorá ležala v tráve a nehýbala sa.

Rýchlo švihol koňa opratami a prudko sa pustil dolu kopcom. Strach sa v ňom stále stupňoval, a keď počul tichý ston, preglgol. No aspoň si bol na istom, že ešte stále dýcha. Zastavil koňa kúsok od Edwarda, ktorý sa snažil sadnúť si.

„Ed!“ vykríkol Derek a pribehol k nemu. Hodil sa na kolená a udýchane sa opýtal: „Čo sa ti stalo?!“

„To bude dobré, Derek, vážne,“ zasipel a oprel sa do lakťa. „Au!“ zreval od bolesti a  Derek stisol pery.

Bez slova mu odhrnul sako a pozrel sa na zakrvavenú košeľu na ramene. Prudko sa nadýchol a spýtal sa, s kroteným hnevu: „Postrelili ťa?“

Prikývol a pomedzi pery predral: „Zišiel som dolu a počul som výstrel. Kôň sa splašil, nevládal som ho udržať, vyskočil na zadné,“ predýchal bolesť, „zhodil ma a... ušiel mi.“

Vydýchal sa a Derek mu zvliekol sako dolu. Robil to skutočne opatrne, nechcel mu ranu stlačiť a spôsobiť mu tým ďalšiu pálčivú bolesť.

„Zatni zuby,“ upozornil ho a Ed to ihneď urobil.

Potom mu prudko roztrhol rukáv, na čo bolestne zafučal a stisol oči. Prezrel si ranu a cmukol si. „Guľka je tam.“

„Až na zemi som si uvedomil, že som to dostal,“ povedal Edward s plytkým povzdychom.

„Kto to bol?“ spýtal sa Derek a rýchlo mu ranu stiahol vreckovkou. Edward zasipel a malátne povedal: „Kirkhamovi chlapi. Tí, čo k nemu chodievajú na víkendy.“

Derek prikývol a povedal: „Podopri sa. Pomôžem ti vstať a pôjdeme domov. Zavolám lekára.“

Edward sa ho rukou chytil okolo krku a s bolesťou sa postavil. Nohy sa mu podlomili, ale Derek ho zadržal. Videl, že zbledol, potil sa a stále sa tváril veľmi ubolene, čo bolelo aj jeho. Derek ho doviedol ku koňovi a pomohol mu vysadnúť. Potom si sadol za neho a rýchlo kopol koňa do slabín. 

„To je hrozné! Nepovedzte to Henriet, lebo tá chuderka umrie od strachu!“

Brittany sa strhla. Mala pocit, že to čo sa okolo nej deje, je nejaký sen. Akoby nemala telo, akoby nedýchala, akoby nežila svoj život. Mala pocit, ani keby sa ocitla v živote niekoho iného, v nejakom príbehu, ktorý je príliš reálny. Nohy aj ruky jej stŕpli a pery sa jej zachveli od zúfalého pocitu. Teta Claire horekovala ďalej, no ona ju viac nepočúvala.

Gilbert a Benjamin boli celý deň preč a ešte stále sa nevrátili. Vinie si išla ľahnúť skôr, takže netušila nič o hroznej situácii, ktorá zachvátila dom, a teta Ophelia si držala svoju vážnu tvár, nemo počúvala sestru a hoci mala rozochvenú ruku, pevne v nej zvierala svoje pletenie.

Nemohla tam viac byť, nič nevedieť a sužovať sa pocitom, že pred ňou niekto niečo veľmi dôležité tají. No najmä, nemohla nechať Dereka, aby to niesol sám.

Preto bez slova vyšla z obývacieho salóna a vyšla po schodoch na druhé podlažie. Zamierila na opačnú stranu chodby, prešla popri kvetinovom salóniku aj izbe madam Henriet. Prišla ku schodom a pozrela sa hore.

Na tretie poschodie išla len raz, viedla ju tam Virginie, aby jej ukázala miestnosť s loveckými trofejami. Netušila, ktorá izba patrí Edwardovi, ale bola odhodlaná zistiť to. Vybehla hore a pozrela sa na tmavú chodbu, ktorú osvetľovali len tri olejové lampy.

Vykročila, nohy sa jej zachveli, keď začula bolestný výkrik. Zastavila sa, celkom stŕpla a zahryzla si do pery. Zostalo jej akosi nevoľno, nenávidela ak niekto trpel, zvíjal sa v bolesti a volal o pomoc. Rukou sa oprela do steny, snažila sa prekonať prudký závrat.

„Britt?“ Zodvihla oči a pozrela sa na Dereka, ktorý vyšiel z nejakej izby.

Prišiel k nej a stisol jej líce s otázkou: „Čo ti je, dofrasa?“

„Nič,“ potočila hlavou a snažila sa o úsmev. „To... to mi prejde.“ Derek sa obzrel a uvidel jediné kreslo, ktoré bolo na tejto chodbe. „Poď, sadneš si,“ povedal a opatrne ju k nemu začal viesť.

„Nechcem ti pridávať starosti,“ povedala a pomaličky sa posadila. Vydýchla si, hneď sa jej uľavilo.

Derek sa vystrel a zašomral: „Mala si ísť do postele.“

„A nechať ťa tu trápiť sa samého?!“ spýtala sa zlostne a Derek jej venoval oslnivý úsmev.

„Takže si sem išla s úmyslom pomôcť mi?“

„Edwardovi!“ rýchlo odsekla a vstala. Už jej bolo celkom dobre, nemala strach, že sa zosype na dlážku.

Derek prikývol a oprel sa dlaňou do steny. Druhú ruku si dal vbok a ustarane povedal: „Lekár mu vybral guľku. Ranu mu ošetrí a potom povie čo ďalej.“

„Kto to urobil? Kto ho postrelil a nechal tam?“ spýtala sa rozhorčene.

Derek sa pozrel k jeho dverám a zasipel: „Fred si do domu vodí pochybných chlapov. Hrajú karty, pijú a chodia na poľovačky. Zrejme ani netušili, že trafili chlapca a nie srnu.“

Odfrkol si a potočil hlavou. „Keby som tam nešiel, mohol vykrvácať.“

Brittany smutne stisla pery a zadívala sa na dvere izby, ktoré sa otvorili. Derek sa odtiahol od steny a pozrel sa na slúžku, ktorá vyšla von. Jemne sa uklonila a prešla okolo nich s misou, v ktorej boli zakrvavené obväzy. Brittany stisla oči, zaliala ju horúčava a vrátil sa jej pocit nevoľnosti. Nenávidela pohľad na krv, ale nečakala, že jej to spôsobí také problémy.

Derek si ju zamračene premeral a povedal: „Radšej choď do postele.“

Nadýchla sa a zaťato povedala: „Nie! Chcem ho vidieť!“

Derek potočil hlavou a so šomraním vošiel do izby. Brittany vykročila tiež, pomaly ju nevoľnosť opúšťala, a tak vošla aj ona. Pozrela sa na Edwarda, ktorý ležal v posteli a mal zatvorené oči.

Lekár o niečom hovoril s Derekom, no nepočula čo mu vraví. Len pomaly prišla k posteli a opatrne si sadla na kraj postele. Prešla mu rukou po spotenom čele a preglgla. Pozrela sa na Dereka, ktorý zavrel dvere za lekárom a povedala: „Má horúčku.“

Prikývol a povedal: „Zostanem pri ňom. Bude mu treba meniť obklady, aby sa to nezhoršilo. Ráno ho príde prezrieť.“ Prišiel k posteli a dodal: „Naozaj by si mala ísť spať.“

„Nie, zostanem aj ja,“ povedala a ihneď z misy vzala malú handričku, ktorú silno vyžmýkala. Čľapot vody sa ozval izbou, nič iné v nej nebolo počuť. Dala mu obklad na čelo a pohladila ho studenou rukou po líci.

Edward sa zhlboka nadýchol a jemne pootvoril oči. Usmial sa na Brittany, ktorá mu slabučký úsmev opätovala.

„Kde je Derek?“ zachrapčal.

„Tu som,“ povedal a pristúpil k nemu. Jednou rukou sa oprel do stĺpu na posteli a posmešne povedal: „Keby si sa videl. Takto chceš naháňať dievčatá?“

Brittany stisla pery a usmiala sa. Bolo úžasné ako sa snažil odľahčiť situáciu.

Ed sa pousmial a povedal: „Prepáč.“

Derek vydýchol a potriasol hlavou. „Nemôžeš za to.“

„Nemal som tam ísť. Keby som ťa poslúchol...“

„Keby si ma poslúchol, začal by som pochybovať, že si Watlington,“ hlesol a potmehúdsky sa usmial.

Edward prikývol a zavrel oči. Onedlho zaspal a Brittany sa s nežným úsmevom pozrela na Dereka, ktorý sa na neho stále pozorne a ustarane díval.