Prekliaty zvodca - 14. kapitola

14. kapitola

Brittany sa ráno bezducho dívala na vankúš, ktorý bol úhľadne povystieraný. Prečo by nebol? Veď na ňom nikto neležal. Derek sa nevrátil, hoci v to dúfala. Vydržala do polnoci, písala si do denníka, čítala si knihu a potom len očami hypnotizovala dvere, ktoré sa však neotvorili. Zaspala a ráno začala premýšľať nad tým ako sa k nemu správa odkedy sú manželmi.

Ohavne? Je to správne slovo? Možno až kruto. Odháňa ho od seba, hoci si želá, aby bol nablízku. Vedela, že by sa mu za svoj včerajší výstup mala ospravedlniť. Mala by mu aspoň raz uveriť, že nechcel nič zlé, nič čo by prospelo iba jemu a skutočne ju chcel pobozkať. Aj takú škaredú.

Rýchlo sa zošuchla z postele, v kúpeľni si opláchla tvár a rozčesala vlasy. Vybrala si šaty jeho obľúbenej farby, dala si na krk jednoduchú retiazku s príveskom a vyšla z izby.

Bolo takmer osem, onedlho sa budú podávať raňajky. No bola si istá, že bude sedieť v pracovni. Pristúpila k nej a so stisnutými perami zaklopala. Nikto sa neozval, možno ušiel oknom a išiel si zajazdiť. Alebo si len šiel zajazdiť.

Musím to zistiť, pomyslela si a otvorila dvere. Kreslo bolo otočené k oknu, no počula, že niekto listuje v akejsi knihe. Srdce jej poskočilo, vykročila k stolu a povedala: „Derek, musím s tebou hovoriť.“

Z kresla sa postavil Gil, s knihou v ruke a jemným úsmevom. „Brittany, dobré ráno.“

Prudko zastavila a vydesene sa na neho pozrela. „Gil? Ale čo tu robíš?“

Nadvihol knihu a potom ju položil na stôl. „Niečo som si čítal a nepočul som, že klopeš. Hľadáš Dereka?“

Jeho otázka bola plná nechápavosti, akého podozrievania a Brittany mala odrazu veľmi zlý pocit. Prikývla a spýtala sa: „Išiel jazdiť?“ „Nič ti nepovedal?“ spýtal sa otrasene a obišiel stôl.

„Čo... čo mi mal povedať?“ vyjachtala.

Gilbert sa spýtal: „Pohádali ste sa?“

Smutne sa mu pozrela do očí a on prikývol. „Odcestoval, Brittany.“

„Kam?“ spýtala sa smutne.

„Mal som ísť ja. Dnes ráno som mal cestovať do Londýna, aby som overil pravosť nejakých dokumentov.“ Nadvihol plece a povedal: „Ale zastavil ma s tým, že ide on.“

„Takže je v Londýne,“ vydýchla a stisla ruky spolu. „Kedy sa vráti?“ „Nemalo by mu to trvať dlho, samozrejme,“ jemne sa usmial, „ak sa nerozhodne zostať dlhšie.“

Brittany sa na neho vďačne usmiala a povedala: „Ďakujem, Gil.“ Otočila sa a pomaly vyšla z pracovne. Zavrela dvere a stisla oči. Bola zúfalá a sklamaná. Cítila sa hrozne, mala chuť plakať. Nerozlúčil sa, nepovedal ani slovo a jednoducho sa vyparil. Spôsobila si to sama, to vedela, a tak sa zamračila sama nad sebou.

„Brittany, dievčatko! Tak mi to je ľúto!“

Rýchlo sa pozrela na Henriet, ktorá k nej prišla a stisla jej ruky. „Nie, nemusí vás to mrzieť. Iste sa čoskoro vráti.“

„Vráti?“ spýtala sa zarazene a pustila jej ruky.

„O čom hovoríte?“

„A ty?“ spýtala sa jej Henriet vyplašene.

„Nuž, Derek dnes odcestoval do Londýna.“

„Derek?!“ zvolala zhrozene. „Ale veď mal cestovať Gil! Včera večer mi to hovoril!“

„Rozhodol sa inak,“ pošepla skormútene a nasilu sa usmiala.

„Och, ten lapaj! Včera ma dokonale vytočil a dnes to úplne zavŕšil,“ zašomrala a potiahla ju za ruku. „Poď, my dve si dáme raňajky.“ Brittany slabučko prikývla a nasledovala ju do jedálne. Obe sa usadili k stolu a Henriet povedala: „V kuchyni som všetkých upozornila na to, že nesmieš jesť jahody. Prečo si mi to nepovedala?“

Zarmútene sa usmiala a povedala: „Akosi som na to zabudla. Ale,“ váhavo sa jej pozrela do očí, „kto vám to povedal?“

„No kto,“ nadvihla plecia, „predsa Derek. Vysvetlil mi, prečo si mala včera ten závoj.“

Ona stisla pery a zapýrila sa. „Musím sa vám ospravedlniť, madam. Nesprávala som sa ako dáma.“

„Dieťa,“ usmiala sa a stisla jej ruku. „Povedz, dá sa to vôbec pri takom huncútovi ako je Derek?“ Brittany sa pousmiala, nie to sa nedá. Henriet si vzdychla a vystrela si na kolená obrúsok.

„Bolo by potrebné nadľudské úsilie, aby si sa nedala strhnúť jeho výmyslami a tými krásnymi očami.“

„Vždy bol taký?“ spýtala sa jej a odhryzla kúsok z čerstvého a chrumkavého pečiva.

Henriet prikývla a povedala: „Už ako malý dokázal každého rozosmiať, ale aj nahnevať. A vzápätí si ho udobriť. Skrotol až keď mu umrel otec.“ Brittany prehltla a zadívala sa na Henriet, ktorá smrkla. „Uvedomil si, že má na pleciach povinnosti. A aj výchovu Edwarda, ktorý mal vtedy len sedem rokov.“

Utrela si zblúdilú slzičku a povedala: „Preto som mu nikdy nezazlievala jeho výlety do Londýna, zábavu a aj,“ zapýrila sa, „ženy.“

„Bolo ich veľa?“ spýtala sa s vedomím, aká bude odpoveď.

„Krátke romániky, ktoré sa dnes však skončili.“

Ktovie, či naozaj? Pomyslela si a smutne sa zadívala do stola.

Henriet sa usmiala a povedala: „Dnes je znovu taký ako pred smrťou otca. Divoký a neustále niekoho podpichuje.“

„Asi ho zmenilo manželstvo. Potrebuje sa trochu odreagovať,“ povedala s nevinným úsmevom.

„Ja si myslím, že to spôsobilo jeho vášnivé zamilovanie sa.“

Brittany sa jej pozrela do radostných očí a potom preglgla. Nie, toto si ona nemyslí.

„Čo si to čítala?“

Brittany sa usmiala a zasunula knihu na jej miesto. Otočila sa k Vinie, ktorá sedela v kútiku študovni a dívala sa na ňu s knihou na kolenách.

„Tú knihu, ktorú si mi odporučila. Veľmi som sa nudila, a tak som ju prečítala za dva dni,“ dodala a sadla si naproti nej.

„Asi ti chýba Derek,“ poznamenala Vinie zarmútene a Brittany stisla pery.

Chýba? To je veľmi mierne povedané. Už je preč týždeň. Ani lístok, žiadna správa, skutočne nič! Bola zúfalá, dva krát už plakala do vankúša a ráno sa hnevala sama na seba, že si to tak pripúšťa. Dobre, nech ňou opovrhuje, nech sa hnevá a vybíja si zlosť na nej, ale prečo to robí aj matke?!

„Gilbert, daj si osedlať koňa a priveď toho darebáka! Aj keby si ho mal za uši ťahať!“ prikázala pri jedných raňajkách, hoci vedela, že jej požiadavka nebude mať žiadnu odozvu.

Veľmi sa jeho neoznámeným  odchodom trápila a každý večer fňukala pri tete Ophelii, ktorú každý v dome obdivoval za jej svätú trpezlivosť. Dom ožil len vďaka Benovi, ktorý sa stále táral po dome a každého zahrňoval podpichovačnými otázkami. Najmä tetu Opheliu, ktorá už napísala list jeho matke.

Veľmi ju nazlostilo keď jej frkol do tvári: „Ja som jej napísal už včera, teta. Nemusela si si míňať papier.“

To bolo po prvý krát čo sa Brittany úprimne zasmiala, odkedy bol Derek mimo domu. A žalostne si uvedomila, že ak sa nevráti, umrie. Len Vinie ju trošku zamestnala, a to vďaka príprave na jej oslavu, tak ako sa o to pokúsila aj teraz.

Z knihy vytiahla nejaký lístok a podala jej ho: „Toto je zoznam hostí, ktorých si želám pozvať ja.“

Usmiala sa a pozrela sa na prvé meno na zozname. Opýtala sa: „Pauline Montgomeryová?“

Prikývla a povedala: „Je to moja priateľka. Je milá, ale trochu ustráchaná. Bojím sa, že sem ani len nevkročí, kým si na krk nezavesí cesnak.“

Brittany nadvihla kútik úst a spýtala sa: „Prečo?“ Bola na jej vysvetlenie veľmi zvedavá.

Vinie sa zachichúňala a povedala: „Naposledy keď tu bola, bol na návšteve aj Ben.“ Potočila hlavou a dodala: „Uťahoval si z nej a takmer ju presvedčil, že je upír.“

„Nie je trochu naivná, keď si to myslí?“ spýtala sa opatrne a Vinie sa zamračila.

„Mala vtedy len šestnásť,“ obránila ju a potom potočila hlavou. „Ty by si si to nemyslela, keby si na ústa natrel malinový džem a tváril sa, že ťa chce uhryznúť?“

Brittany sa zasmiala a vtedy do študovne vošiel Ben. „Aký veselý smiech!“ zvolal radostne a obe si premeral.

„Ale pozrime sa, my o vlkovi...“

„Ginie, tie tvoje slovné hračky sú excelentne načasované,“ povedal vyrývane a dal si ruky za chrbát. „Práve som sa chcel opýtať, kde sa zašil najdivokejší člen tejto rodiny.“

„Edward išiel jazdiť,“ hlesla s úsmevom.

Ben sa zarehotal a povedal: „Ty dobre vieš na koho sa pýtam. Madam,“ pozrel sa na Brittany, „vy viete kde sa ukryl váš manžel?“ „Išiel do Londýna,“ odvetila a pozrela sa na lístok. „Och, Vinie! Ty si chceš pozvať mojich rodičov?!“

„Aj s Hilary,“ potvrdila s úsmevom.

Nežne sa na ňu usmiala a povedala: „To je od teba milé.“

„S Hilary som sa spriatelila, tak prečo nie?“

Ben si odkašľal, akoby chcel obe upozorniť, že je stále tam a rád by čosi povedal. Obe mu venovali jemné úsmevy, a tak sa opýtal: „Kedy sa vráti?“

„Netuším,“ povedala Brittany a stisla pery.

„Iste sa nezdrží dlho!“ rýchlo povedala Vinie a zamračila sa na bratranca, ktorý zjavne nechápal, čo chce svojím hrozivým pohľadom docieliť.

Usalašil sa v kresle pri šachovom stolíku a povedal: „Nuž, ako ho poznám, iste si tam nájde nejakú zábavu a nepríde tak skoro.“ Brittany zadržala dych, rýchlo vstala a vybehla von ako pominutá. Vinie zavrčala a bažiaca po krvi sa pozrela na Bena, ktorý si to ani nevšimol a urobil ťah jednou z bielych figúrok na stole.

„Si otrasný, Ben!“

„Som strapatý?“ spýtal sa a rýchlo si prešiel rukou po vlasoch.

Vinie zasipela a postavila sa k nemu. „Ak budeš taký arogantný, nijaká slečna si ťa ani nevšimne!“ zvolala výhražne.

Ben sa akosi sebavedomo usmial a pozrel sa jej do očí. „Pozývaš na ples aj svoju priateľku, lady Montgomeryovú?“ opýtal sa záhadne.

„Prečo sa pýtaš?“ spýtala sa zvedavo.

„Len tak,“ hlesol a znovu potiahol akousi figúrkou.

Brittany zavrela denník a posunula ho na okraj písacieho stola. Vzdychla si a sfúkla sviecu. Zadívala sa do okna, slnko už dávno zapadlo. September sa pomaly chýlil ku koncu, počasie sa začínalo meniť a dážď visel na vlásku. Do okenice sa oprel silný vietor, sklo jemne zapukalo a Brittany sa pozrela ku kozubu. Oheň bol dosť veľký, v izbe bolo príjemne.

Vstala zo stoličky a vykročila k posteli. Odviazala si šerpu na župane a pohodila ho cez opierku na kresle, ktoré bolo pod oknom, ako súčasť krásneho posedenia, v strede ktorého bol malý stolík. Mala na sebe novú nočnú košeľu, kúpila si ju len včera, keď išla s Vinie do krajčírstva, aby si už teraz dala ušiť šaty na narodeninovú oslavu. Podišla k posteli a práve keď odhrnula prikrývku, dvere na izbe sa otvorili.

Zarazene sa pozrela k nim a vydýchla: „Derek.“

Derek sa usmial a zavrel dvere s otázkou: „Chýbal som ti, miláčik?“ Rýchlo si premietla všetko čo videla a počula. Jeho oči mali v sebe šibalstvo, hlas bol nastavený do tónu, ktorým ju zvykne podpichovať a na perách sa mu črtal veľmi prefíkaný úsmev. Žeby sa nehneval? Preglgla a spýtala sa: „Ak poviem nie?“

Zamyslel sa a hodil svoj kabát na kreslo neďaleko kozubu. Po chvíľke povedal: „Nie, tak ti iste neuverím.“ Potočil hlavou a povedal: „No ak povieš áno, budem pochybovať, že to myslíš úprimne.“

Blysla pohľadom po jeho úsmeve a spýtala sa: „Tak prečo sa pýtaš?“ „Hnev?“ spýtal sa a začal k nej pristupovať.

„A nemám právo sa hnevať?!“ spýtala sa zádrapčivo.

Zastal tesne pred ňou a prebehol očami po jej snehobielej nočnej košeli, ktorá mala príliš dráždivý výstrih na to, aby si to nevšimol. Nadvihol bradu a opýtal sa: „Prečo sa hneváš?“

Pozrela sa do strany a povedala: „Lebo si sa vyparil bez jediného slova! Nenapísal si kedy prídeš a ako sa ti darí! A tvoja mama...“ „Oh, oh nie!“ zvolal akoby ho kopla. Potriasol hlavou a potom ju zaklonil. „Ty sa ideš skrývať za žalostné trúchlenie mojej matky? Miláčik,“ pozrel sa jej do očí, „to nezaberie. Prekukol som ťa, vieš?“ „Čože?“ spýtala sa vyjavene.

„Chýbal som ti a ja to viem,“ hlesol namyslene a jemne sa k nej naklonil.

Brittany nemala silu odtisnúť ho, ale... Musí to vedieť. „Derek, povedz mi pravdu...“

„Aj ty si mi chýbala,“ vychrlil, čím ju prerušil v položení veľmi vážnej otázky, ktorá nepoznala odklad.

„Nie, ja...“ Prerušil ju, nie slovom, ale rovno bozkom.

Objal ju rukami okolo drieku, privinul ju k sebe a stále ju bozkával. Vymieňal si s ňou toľko vášne, až pocítila ako sa jej zachveli nohy. Je to skutočné? Naozaj je tu? Čo ak sa mi to sníva, pomyslela si, no hneď sa presvedčila, že to nemôže byť sen.

Ani v tom najdivokejšom sne by predsa nestisol jej zadok, nevytiahol ju až na špičky nôh a nevsunul jej jazyk tak hlboko, až mala dojem, že ju chce zjesť.

Celá zahorela a keď sa od nej na chvíľku odtiahol, zašepkala, celá zadýchaná a rozochveným hlasom: „Nerozlúčil si sa.“

Derek sa nežne usmial a nadvihol jej bradu. „Preto sa s tebou tak krásne vítam,“ povedal, jeho hlas, do ktorého dal priveľa chtivosti, ju donútil zachvieť sa.

Derek pritisol pery k jej sluche a jemne ju pobozkal. Skĺzol perami nižšie a šeptom povedal: „Si krásna.“

Brittany sa usmiala a tiež zašepotala: „Chceš ma zviesť?“

„Darí sa mi to?“ opýtal sa a odpoveď si vymámil sám.

Ďalším bozkom, ktorý bol rovnako hriešny, a po ktorom ju položil na posteľ. Brittany sa mu pozrela do očí a potom rýchlo skĺzla pohľadom po jeho hrudi, ktorá sa pred ňou zjavila, len čo zo seba priam divoko stiahol košeľu. Potom sa dlaňami zaprel do vankúša pri jej hlave, nahol sa a pomaznal jej pery. Nežnejšie a pomaly, až mala pocit, že ju tým mučí.

Čo spôsobilo pocit trýznenia? To napätie, ktoré pocítila vo svojom lone, a ktoré sa dralo na povrch aj vtedy, keď jej začal láskať pokožku pod uchom. Nevedela čo s rukami, mala ich položené vedľa tých jeho, no keď sa jej prisal ku krku a zacítila jeho zuby, ktoré jej pokožku jemne stískali, musela v nich zovrieť vankúš.

Nevydala ani hlások, hoci pocítila, že rukou vkĺzol pod jej negližé a stíska v nej jej stehno. Vtom ju prudko pobozkal a zároveň vsunul ruku do jej vlasov. Nadvihol ju a potom viac, až sa posadila. Nohami objímala jeho bedrá a on jej šikovne prevliekol nočnú košeľu cez hlavu.

Odhodil ju kamsi ďaleko, nevedela kam, lebo ju upútal bozk, ktorý jej vtisol do medzierky medzi jej ňadrami. Stisla oči, silno sa prstami zaborila do pokožky na jeho chrbte a on ju opatrne položil na vankúš. Oddala sa slastnému pocitu, ktorý pocítila, len čo v perách poláskal jej bradavku. Ruky vborila do jeho vlasov a keď sa vrátil k jej perám, pocítila, že sa na ňu položil, celkom nahý.

Odtiahol sa a Brittany zadržala dych. Vedela čo príde, bola na to pripravená a možno až príliš. Vlhkosť, ktorú cítila odrazu vystriedal pocit náhlej bolesti, zaťala zuby a zostala v akomsi prekvapenom kŕči. Ani sa nepohla a veľmi sa čudovala, že sa nehýbe ani on.

Bol nahnutý k jej tvári, díval sa na ňu a potom pošepkal: „Pusti to von, láska.“

Brittany preglgla a Derek jej dal bozk na líce. Pohol sa a potom znovu. Brittany nemohla urobiť nič iné, iba zastonať, blažene a zároveň prekvapene.

Derek sa usmial a pošepkal: „Už to nebude také zlé.“

Brittany sa na neho usmiala a pošepla: „Nie je.“

Derek ju vášnivo pobozkal a hneď potom ju vzal do náručia rozkoše, ktorá sa v oboch rýchlo stupňovala. Brittany mala pocit, že jej celým telom prebehla vlna pôžitku, pevne mu stisla ramená a slastne, no i bolestne zastonala. Zadívala sa na Dereka, ktorý sa nahol k jej perám, no tesne nad nimi, zastonal rovnako ako ona.

Celá sa zapýrila, keď sa na ňu sladučko usmial a potom od neho prijala dych vyrážajúci bozk.

Derek sa pozrel na Brittany, ktorá bola otočená k nemu a stále pokojne spala. Zaprel sa lakťom do vankúša a druhú ruku natiahol k jej lícu, na ktorom mala prameň svojich zlatistých vlasov. Opatrne jej ho odsunul a prebehol očami po jej tele, ktoré mala veľmi chabo prikryté bielou prikrývkou. Ledva jej zakrývala bedrá a kúsok ňadra jej vykúkalo von. Usmial sa a pobozkal ju na čelo, na miesto kde má ofinku.

Vzdychol si a potom opatrne spustil nohy z postele. Na zemi nahmatal nohavice, do ktorých sa navliekol a prehrabol si strapaté vlasy. Ešte sa k nej otočil a premietol si včerajšiu noc, ktorá bola nečakaná.

Nie, veď kto by čakal, že svojím odchodom zláka do náručia svoju manželku? Po celý čas sa ju snažil zahŕňať komplimentmi, bozkami a zmyselnými návrhmi, no napokon zabralo až to, že bez slova odišiel, na celý týždeň a potom sa nečakane objavil. Keby som to bol vedel, odídem už dávno, pomyslel si a s úsmevom sa postavil z postele.

Zo zemi zodvihol svoju košeľu, ktorú si ledabolo navliekol cez seba a obišiel kreslo, na ktorom mal pohodený kabát. Vtom sa prudko zastavil a otočil sa ku kreslu. S úsmevom k nemu podišiel a siahol rukou do jeho vrecka. Vytiahol malú škatuľku a pozrel sa k Brittany, ktorá sa pohmýrila.

Kam to dám? Niekde, pozrel sa po izbe, kde si to všimne. Uvidel písací stôl a vedľa neho bol jej toaletný stolík. Na ňom mala krásne zdobené zrkadlo, iste sa do neho pozrie pred odchodom z izby. To bude to správne miesto, pomyslel si spokojne a vykročil k nemu. Pohľad mu však padol na akúsi hrubú knihu, ktorú mala položenú v rohu stola.

Zamračene k nemu pristúpil a pozrel sa na jej denník.

„Derek?“ začul tichučký hlas.

Škatuľku, ktorú pevne zvieral v ruke, položil na stôl a obrátil sa k nej. Sedela na posteli, prikrývku si tisla k prsiam a nechápavo sa spýtala: „Stalo sa niečo?“

Derek sa pohrdlivo usmial a priam urazene sa opýtal: „Čo by sa stalo, miláčik?“

Prebehla očami po jeho tvári, na ktorej sa črtal hnev a aj sklamanie.  „Urobila som niečo zlé?“

„Nie,“ zasmial sa a roztvoril náruč. Jeho posmešný tón ju ponižoval, ubližoval jej a nevydržala pohľad do jeho očí, ktoré nasiakli výčitkou.

Sklopila pohľad a Derek povedal: „To ja som predsa ten zlý! Ten otrasný manžel! Ktorý ťa,“ odfrkol si, „týra. Pri ktorom trpíš.“ Brittany sa na neho bleskovo pozrela a videla ako sa otočil a v ruke stisol jej denník.

Och nie, zastenala v duchu a jej plecia klesli pod ťarchou zahanbenia.

„Dala si svojmu životu výstižný názov, to musím uznať,“ povedal napálene a hodil ho na stôl, tak silno, až sa mykla.

Dal si ruky do vreciek a povedal: „Asi ti bolo bezo mňa lepšie.“ Brittany potočila hlavou a pošepla: „Nechaj ma, aby som ti to vysvetlila.“

„A na čo?“ spýtal sa s úsmevom. „To čo som si prečítal mi celkom stačí, drahá.“

„Ty si ho čítal?!“ zvolala vydesene.

Naširoko sa usmial a povedal: „Nie, toľko sťažností, by som iste nevydržal čítať. Povedz,“ zasmial sa, „čo si tam napíšeš dnes ráno, hm?“

„Prestaň s tým,“ zakňučala prosiac.

Ale on pokračoval: „Napíšeš ako som ťa trýznil, keď som ťa tak odporne zviedol?“

Brittany bojovne zvolala: „Aj tak si chcel len toto!“

Derek zadržal dych a prikývol. „Nemusíš sa báť, už ťa trápiť nebudem.“

Otočil sa a Brittany so slzami na krajíčku zvolala: „Mal si milenku?!“

Derek zamrzol, hrdlo sa mu stiahlo a pomaly sa k nej otočil. Udýchane sa na neho dívala, stála neďaleko a bola zabalená v prikrývke.

Derek sa pousmial a povedal: „Možno som spravil chybu, že som si žiadnu nenašiel. Po návrate by som na milovanie sa s tebou možno nemal náladu.“

Brittany sa v tú ranu ohnala a z celej sily ho udrela po líci. Derek stisol oči, a tak nevidel ako sa zdesila, nad tým čo urobila. Stisla pery a ruky sa jej zachveli. Derek otvoril oči, o krok pristúpil a jemne ju pobozkal na pery.

Potom sa odtiahol a pošepol: „Doniesol som ti darček.“

Otočil sa a zabuchol za sebou dvere. Brittany sa pozrela na stolík, na ktorom bola škatuľka. Zastonala, klesla na zem a tvár si skryla do dlaní. Srdcervúco plakala, plecia sa jej nadhadzovali a oči ju štípali od prívalu toľkých sĺz.