Prekliaty zvodca - 18. kapitola

18. kapitola

Brittany položila denník do zásuvky na písacom stole a povzdychla si. Pozrela sa naň a zamyslela sa. Možno by bolo lepšie, keby si to prečítal. Aspoň by zistil, že jeho manželka, ktorú nechcel, ktorú mu nanútili, a s ktorou dnes čaká potomka, ho z celého srdca miluje. Stisla pery a vytiahla ho, s odhodlaním okamžite mu to navrhnúť. Nestihla sa ani otočiť a pocítila ako jej Derek stisol plecia.

Strnula a on sa nahol k jej šiji. Jemne ju pobozkal a potom sa opýtal: „Oznámime to už dnes?“

Brittany sa prudko otočila, denník si pritisla k prsiam a vydesene sa spýtala: „Čo oznámime?!“

„Akože čo?“ spýtal sa a potom sa na ňu posmešne pozrel. „Nie, nie miláčik. Ak máš v pláte tajiť tvoj stav, tak vedz, že to nedovolím!“ vyhlásil.

„Nie je skoro?“ spýtala sa rozochvene.

„Vôbec nie!“ povedal rázne. „Chcem, aby vedeli, že pod srdcom nosíš...“

Len do dopovedz, sám tomu neveríš, pomyslela si a skormútene sa usmiala.

„Nosíš Watlingtonovského dediča!“ dodal a usmial sa. „Ak to nebude Watlingtonovská princezná,“ povedal s nežným úsmevom venovaným jej lonu.

Chcela počuť plod našej lásky? Prebehlo mu mysľou, keď sa pozrel na jej stisnuté pery. Nie, iste ma nemiluje, a tak by som to povedať nemal, hoci by som chcel.

Brittany sa vykoľajene pozrela na denník a ťažko povedala: „Chcela som len trochu počkať.“

„Kým sa to narodí?“ spýtal sa ironicky.

„Nie!“ zavrčala a prudko sa k nemu otočila chrbtom. Denník sotila do stola a zabuchla zásuvku. Nemalo zmysel dávať mu ho teraz, keď je očividne...

Pozrela sa na neho ponad plece, mračil sa. Áno, je nazlostený.

„Trvám na tom, Britt. Môžeš sa urážať koľko sa ti uráči, ale dnes to poviem,“ povedal a nadvihol bradu.

S výdychom sa k nemu otočila a povedala: „Chcela som počkať aspoň do oslavy tvojej sestry. Je už za štyri dni.“

„Aha, už chápem!“ zvolal s akýmsi podozrivým nadšením, ktoré neveštilo nič dobré a v poslednom rade, že to pochopil správne. „Ty by si to chcela oznámiť na oslave? Ako zlatý klinec programu?“ „Nie!“ skríkla nazúrene.

„Drahá, nezlosti sa, bábätku to neprospieva,“ povedal s úsmevom. „Tak nech ma jeho otec nezlostí!“ vmietla mu do tvári a rýchlo vybehla z izby.

Prudko a so šomraním sa náhlila ku schodom, no predbehol ju. Zadýchane sa spýtal: „Do kedy si teda chcela čakať?“

„Chcela som to povedať po oslave,“ odvetila a pohla sa do strany. Zahatal jej cestu a potočil hlavou. „Nechápem čo je s tebou.“

„Ako to myslíš?“ spýtala sa, akoby to netušila.

Vedela na čo naráža a bola si istá tým, že to nie sú výkyvy nálad spôsobené jej tehotenstvom. Správa sa k nemu odmerane, prská na neho viac ako pred tým, niekedy sa tvári, že je hrozne urazená a stále si na ňom vybíja zlosť. Ale to všetko bolo zo zúfalstva, že ju nemiluje, tak ako by si to želala.

Derek jej nadvihol bradu a prezrel si jej oči. „Prečo si včera plakala?“

„Povedala som ti...“

„Na to ti nenaletím,“ zasipel a jemne sa usmial. „Mám pocit, akoby si mi stále chcela čosi povedať.“

Brittany stisla oči, tak dobre ma pozná. Zacítila ako sa nahol k jej uchu a šeptom sa spýtal: „Ako to z teba dostať, hm?“

Pobozkal ju na ucho a potom na jej citlivé miesto. Sladký bozk na pokožku tesne pod uchom, v nej vyvolal vlnu smútku, ktorý prevyšoval pocit radosti z toho, že ju opäť mazná svojimi perami.

Jemne ho odtisla a povedala: „Mali by sme ísť na raňajky, Derek. Pohovoríme si o tom neskôr.“

„Smiem to brať ako prísľub, že to z teba budem mámiť podobným spôsobom večer?“ opýtal sa s rozkošným úsmevom.

Brittany sa len pozrela do strany a mlčanlivo prikývla.

Zamračil sa a povedal: „Ak ti tak veľmi prekáža, že po tebe túžim, stačí povedať! Budem sa krotiť!“

Jeho dodatok, ktorý mal v sebe len hnev a sklamanie, ju pichol pri srdci. Bolestne sa na neho pozrela a potom sa rozbehla do izby. Zabuchla sa tam a s plačom sa vrhla na posteľ. Vzlykala tak ubolene a sklamane, až mala strach, že ju bude počuť až do jedálne. Neprekáža jej to, ach ako by jej mohli prekážať tie krásne chvíle v jeho náručí?

Ale prečo si myslí, že sa premáha, aby mu opätovala jeho vášeň? Pre ten denník? Usmoklene sa pozrela k stolu a zadržala ďalšie vzlykanie. Vedela čo urobí! Ale skôr ako to urobí, sa musí upokojiť.

A  hlavne...

Naplo ju, rozbehla sa do kúpeľne a tam ju naplo znovu. No nemala čo vyvracať, lebo včera nevečerala a dnes ešte nejedla. Prázdny žalúdok jej stiahlo, až ju zabolel. Zastonala a pevne si ho stisla. Bolestne zvraštila tvár a znovu ju naplo, naprázdno, tak ako pred tým. Dostala kŕč do brucha, vykríkla od tupej bolesti a vtom sa dvere na kúpeľni rozleteli.

Bolestne sa pozrela na Dereka, ktorý ju zodvihol do náručia, preniesol do postele a uvoľnil jej šaty. Brittany ledva dýchala, takmer nevnímala čo sa s ňou deje a cítila závrat.

Malátne povedala: „Všetko sa so mnou točí.“

„Pst, láska. To prejde,“ povedal a vľúdne sa usmial.

Na chvíľku kamsi odišiel a ona odrazu pocítila, ako jej čelo a krk potrel vlhkou vreckovkou. Uľavene vydýchla a zavrela oči. Derek si ju prezrel a potom sa zadíval na jej bruško. Vtisol jej naň krátky bozk a potom sa jej pozrel do očí, ktoré ho už pozorne sledovali.

„Odpusť mi,“ požiadal ju smutne.

Brittany nadvihla ruku a pohladila ho po líci. S úsmevom povedala: „Usmej sa.“

Derek sa usmial a pobozkal ju do dlane.

Presedel pri nej takmer tri hodiny. Nešiel na raňajky a len ticho sledoval ako spí. Bál sa, že sa to zopakuje, že sa jej zatočí hlava, bude jej zle a nebude vládať ani len kričať o pomoc.

Keď na ňu nakričal, áno, musí priznať, že neskrotil svoj hnev a kričal na ňu. Keť to spravil, sám sebe ponadával, a to nahlas, takže slúžky, ktoré išli kolo sa na neho dívali ako na blázna. Potom sa pozrel na dvere ich izby a vykročil k nim s cieľom vytiahnuť ju von a donútiť ju, aby pred všetkými oznámila, že budú mať dieťa. Nechcel a nemohol čakať!

Tak sa teší, že sa iste preriekne. Je lepšie rodinu s tým oboznámiť, aby ich jeho poznámka s plánmi do budúcna, v ktorých už priveľmi ráta s malým drobcom, nezaskočila. A mama by mu to neodpustila, tým si bol istý. Nevedel prečo mu v tom bráni.

Žeby sa na to dieťa netešila? Tomu odmietal uveriť!

Keď vošiel do izby, jeho zlosť sa ihneď vystriedala s obavou o ňu a to maličké. Počul ako zastonala, bez dychu vbehol do kúpeľne v strachu, že sa stalo niečo horšie. A len čo sa trochu upokojila, vyčítal si, že na ňu tlačil a robil krik.

Vyčítal si všetko. Aj jej včerajší plač, dokonca aj to, že ju naozaj stále túži objímať, hoci ona po tom možno netúži vôbec.

Tieto myšlienky mu vírili v hlave ešte aj večer, keď sedel v pracovni a počúval ako do okna naráža mohutný dážď. Za oknom to vyzeralo hrozivo a v jeho vnútri to bolo podobné. Bolo desať hodín, keď sa strhol na to, že sa otvorili dvere. Zodvihol pohľad od načatej práce a vyskočil z kresla.

„Brittany, prečo si vyliezla z postele?!“ zvolal prekvapene a vykročil k nej.

Zavrela dvere a pousmiala sa. Bola v župane, vlasy mala spustené na pleciach a v ruke čosi stískala.

„Musím s tebou hovoriť,“ povedala stále unaveným hlasom.

Celý deň ležala a takmer nič nezjedla. Bola ju pozrieť každá žena, ktorá sa v dome nachádzala. Prvá prišla madam Henriet, ktorá vyzvedala čo sa stalo.

„Derek vám nič nepovedal?“ Potočila hlavou a Brittany sa vyhovorila na bolesť hlavy.

Potom prišla Vinie a večer za ňou boli obe tety. No aj napriek návštevám mala možnosť premýšľať a rozhodnúť sa.

Nadvihla denník a povedala: „Chcem, aby si si to prečítal.“

Derek zaškúlil a vzal si denník. Prezrel si ho a potom prebehol spýtavým pohľadom po jej očiach. „Prečo?“ opýtal sa.

„Aby si dostal odpovede na všetky otázky, ktoré chceš vedieť. Sú tam,“ povedala a potom stisla pery.

„Neodpovieš mi sama?“ opýtal sa a ona potočila hlavou.

„Nemám dosť odvahy.“

Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Zlatko, máš viac guráže ako si si ochotná priznať,“ povedal pochvalne a prikývol. „Ale ako chceš. Prečítam si to hneď teraz a tu. A ty...“

„Ja zostanem,“ prerušila ho a sadla si na pohovku k oknu. Stisla ruky a nadvihla bradu. Vyzerala akoby čakala na rozsudok smrti. A možno to tak bude, pomyslela si.

Ak sa jej vysmeje do tvári, iste to neprežije. Radšej sa v tú ranu pobalí a odíde preč, ďaleko od neho, hoci každý okamih bez jeho úsmevu ju pomaly a kruto privedie až do jej záhuby.

Sledovala ako si sadol za stôl a otvoril denník na prvej strane. Mračil sa, potom sa nahlas zasmial a potočil hlavou. Ďalšie strany ho donútili poriadne stiahnuť obrvy a Brittany sa nervózne pohmýrila. Pevne stisla ruky a započúvala sa do hukotu lejaku, ktorý zalial okno. Sledovala stenu pred sebou, už sa nemohla dívať na jeho tvár. Vtom počula ako denník zavrel a vstal.

Teraz to príde, pomyslela si. Derek vykročil k nej a spýtal sa: „Je to pravda?“

„Do poslednej bodky,“ pošepla a potom stisla pery.

Derek si k nej sadol a povedal: „Nečítal som všetko. Len to najhlavnejšie.“

Prikývla a so stiahnutým hlasom povedala: „Pochopím, ak ma budeš nenávidieť ešte viac.“

Derek sa usmial a nahol sa k jej uchu. Nosom jej z neho odhrnul vlasy a povedal: „Iba jediný cit k tebe po tomto vzrastie, Britt.“

Pozrela sa mu do očí a spýtala sa: „Aký?“

„Ešte viac ťa budem milovať,“ povedal a Brittany sa plytko nadýchla.

„Ty ma miluješ?“ opýtala sa dojato, stále neverila, že to povedal. Akosi vášnivo sa na ňu pozrel a poznamenal: „Vždy keď ti poviem láska, plne chápem význam toho slova. Si moja láska. Jediná Brittany.“

Brittany sa usmiala a vychytila mu denník z ruky. Vyskočila a pribehla ku kozubu, do ktorého ho vhodila. Potom sa otočila k nemu a povedala: „Od zajtra si budem písať nový!“

Derek sa uškľabil a vstal. Popri kráčaní k nej sa opýtal: „Ako sa bude volať?“

„Denník milovanej a milujúcej manželky,“ odvetila a Derek si vstal pred ňu.

Vsunul ruku do jej vlasov a chrapčiac sa spýtal: „Takže ty ma naozaj miluješ?“

„Prečítal...“

„Chcem to počuť od teba, nahlas,“ povedal a jemne ju pobozkal. Objala ho rukami okolo krku a povedala: „Milujem ťa, Derek Watlington. Len teba.“

„Hodláš mi to dokázať?“ spýtal sa s potmehúdskym úsmevom. Brittany sa zvodne usmiala a povedala: „Ak si spomínam, dnes ráno si žiadal povolenie, na mámenie zo mňa rôznych odpovedí.“

„Tie už mám,“ povedal a zaraz ju zodvihol na ruky. Zasmiala sa a Derek dodal: „Ale potrebujem ďalšie.“

„Aké?“ opýtala sa a Derek sa len záhadne usmial.

Rýchlo ju vyniesol z pracovne a Brittany sa zapýrila. Vedela čo má v úmysle a musela si priznať, že bola z toho vzrušená. Vošli do izby a položil ju na posteľ. Pomaznal ju na krku a ona z neho stiahla sako. Derek jej rozviazal šerpu na župane a pobozkal ju do výstrihu.

Potom sa opýtal: „Kedy povieme rodine o dieťati?“

„Kedy chceš,“ odvetila a odhodila jeho šatku.

„Správna odpoveď,“ povedal a usmial sa.

Pobozkali sa a potom sa znovu opýtal: „Kedy si to želáš ty?“

Brittany sa sladko usmiala a kým jej maznal odhalené plece, pošepla: „Správna otázka.“ 

„Derek, Brittany! To je úžasné!“

Obaja sa usmiali na Virginie, ktorá sa práve dívala na krásny náhrdelník, ktorý jej Derek doniesol z poslednej cesty.

Objal Brittany okolo pása a povedal: „Keď máš osemnásť, mala by si mať niečo, čo by o tom svedčilo.“

„Ha - ha, vtipné,“ zasipela a potom sa pozrela k mame, ktorá už dojato smoklila do vreckovky. „Mama, pozri sa čo mi dal Derek!“ Rozbehla sa k nej a on potočil hlavou. „Nevydá sa. Bude ako teta Ophelia.“

„Ale prečo nie?“ spýtala sa sklamane a pozrela sa k nej. „Len si ju obzri. Je nádherná, žiari a na perách má ten prekliaty Watlingtonovský úsmev. Iste si na neho uloví nejakého džentlmena.“ „Ale, takže náš úsmev je prekliaty?“ spýtal sa so záujmom.

Brittany sa zaškerila a prikývla. „Presne tak, drahý. Do neho som sa zamilovala.“

„A ja som dúfal, že do mojich očí,“ povedal sklamane a Brittany sa zasmiala. „Si nádherná keď sa smeješ,“ podotkol a vábne ju rukou pohladil po chrbte.

Pozrel sa po salóne, ktorý sa zmenil na obrovskú, plesovú miestnosť. Po vynosení nábytku si Brittany uvedomila, aký je obrovský. Okrem toho, bol priamo prepojený s jedálňou, takže keď sluhovia otvorili veľké dvere, vyzeralo to tam ešte väčšie. Celkový počet hostí presiahol osemdesiat, a tak potrebovali čo možno najviac miesta. Všetci sa už  bavili a Vinie od každého prijímala gratulácie k jej osemnástym narodeninám, brala si darčeky a s nadšením ich odbaľovala.

Derek si povzdychol a povedal: „Niečo som ti nepovedal.“

„Nejaké divadlo?“ spýtala sa a poriadne sa zamračila. Netušila či ten srdcervúci výraz hrá, alebo jej skutočne čosi dôležité zatajil.

„Pozval som ešte jedného hosťa, o ktorom som sa dopočul, že pricestoval.“

„Koho?“ spýtala sa nechápavo. Koho mohol pozvať? Veď sú tu všetci, dokonca aj jej rodičia a Hilary, ktorá Vinie darovala akýsi hororový román.

„Freda Kirkhama,“ priznal a nevinne sa usmial.

„Prečo?“ opýtala sa pokojne.

„Potrebujem s ním hovoriť,“ odfrkol. „Je to chlap, ktorý sa dobre ukrýva. Ale ak ide o zábavu s jednom a pitím, iste sa sem prihrnie.“ „Budeš s ním hovoriť počas plesu?“ spýtala sa vystríhavo.

„Neboj sa, zavrieme sa do pracovne. A ak bude kričať o pomoc, zastrelím ho!“ dodal zlostne.

Brittany sa zamračila a zadudrala: „Nemal by si pokaziť sestrine narodeniny.“

„Požiadal som Gila aby tam bol so mnou.“ Natiahol ústa do škodoradostného úškľabku a dodal: „Kvôli Fredovej bezpečnosti.“ Brittany potočila hlavou a Derek po nej prebehol pohľadom.

„Vieš čo mi napadá, láska?“

„Zabudni!“ zavelila a jedným prstom ho od seba o kúsok odtisla. Derek sa posmešne zasmial a pokrútil hlavou. „Nie miláčik, teraz si to zle vysvetľuješ ty. Ale musím uznať,“ otrčil peru, „som potešený, že na to myslíš.“

Dočerta, nech sa tak neusmieva! A ako je možné, že ja na to myslím a on nie?! Nepáči sa mu farba mojich šiat? Veď sú zelené, i keď majú o niečo tmavší odtieň.

Derek k nej vystrel dlaň a povedal: „Ešte sme spolu netancovali.“

„To je pravda,“ povedala zamyslene a s radosťou s ním odkráčala na parket.

Objal ju rukou okolo pása, nedá sa povedať, že ju len obkolesil. Bolo to nádherné objatie, lebo ju pritisol celkom k sebe a rukou ju stále hladil po chrbte, akoby vedel, že ju ráno bolel. Ruku, ktorú vložila do jeho dlani, jemne stisol a tú, ktorú položila na jeho plece, posunul vyššie. Tak aby ho objala okolo krku a mohla byť k nemu pritisnutá ešte viac.

Naklonil sa k nej a povedal: „Navrhujem, aby sme to oznámili zajtra pri raňajkách. Čo ty na to?“

„Nie je to zlý nápad,“ povedala a prikývla. „Aj tak ma tvoja mama a tety podozrievajú, že niečo tajím.“

„Prečo?“ spýtal sa s úsmevom a dal jej bozk na spánky. Oprel sa nosom o to miesto a Brittany stisla oči.

Povedala: „Lebo som odbehla od raňajok. Nepýtali sa ma, ale viem, že niečo šípia.“

Derek sa usmial a povedal: „Ja som sa skoro preriekol pred Benom.“ „Ako?“ spýtala sa a úkosom sa k nemu pozrela. Práve robil oči na nejaké pekné dievča s čiernymi vlasmi, ktoré sa poriadne pýrilo. Derek sa zachechtal a povedal: „Pýtal sa ma, či plánujem udržať Watlingtonovský rod. Zase ma podpichoval.“

„A čo ty na to?“ spýtala sa s úsmevom a pohladila ho rukou po zátylku.

Derek jej vtisol bozk na líce a odvetil: „Povedal som, že som sa o to postaral.“

Prudko sa zastavila a Derek ju rýchlo pobozkal. Pozrel sa jej do očí a povedal: „Ale mal vypité, takže to nezačul a nepamätá si na to.“ Práve prestala hrať hudba a Benjamin poťukal lyžičkou o sklenený pohár.

„Dámy a páni, dnes sme sa tu stretli aby sme oslávili dve radostné udalosti!“ zvolal mohutným hlasom.

Brittany zadržala dych a Derek pošepol: „Dopekla.“

„Prvá,“ nadvihol pohár a pozrel sa k Vinie, „že moja krásna sesternička oslavuje osemnásť rokov!“

Všetci zatlieskali a Brittany sa nástojčivo pozrela na Dereka.

„Neboj sa, vyriešim to,“ povedal a stisol jej ruku.

„A druhá..“

„Druhú poviem ja!“ ozval sa Derek a Brittany zbledla.

„Ja a moja očarujúca manželka, budeme mať potomka!“

Celým domom sa ozval potlesk a jasot. Derek sa pousmial na Brittany, ktorá mu venovala úsmev, i keď veľmi zahanbený. Nádherne ju pobozkal a potom sa pri nich objavil Ben s výkrikom: „Blahoželám! Toto je lepšie ako to, že som nablízku kúpil malý domček!“

Brittany sa na Bena zarazene pozrela a Derek sa na ňu milo usmial. „Hovoril som, nepočul ma.“