História - Viktoriánska éra a život kráľovnej Viktórie

Viktoriánska éra

Devätnáste storočie bolo nie len storočím pary. Patrilo aj britskej kráľovnej Viktórii. Viktóriine vodopády, Viktóriino jazero či austrálsky štát Viktória. To sú len niektoré z miest nesúce meno jednej ženy – britskej panovníčky, ktorá nastúpila na trón pred 170 rokmi. Podľa kráľovnej VIKTÓRIE sa dodnes nazýva aj celá historická epocha.

Spojené kráľovstvo – obyvateľstvo a politika

Viktoriánska éra Spojeného kráľovstva je obdobie vlády kráľovnej Viktórie trvajúce od júna 1837 po jej smrť dňa 22. januára 1901. Jej vláda bola pre Britov obdobím dlhého blahobytu. Zisky získané zo zámorských oblastí Britského impéria ako aj priemyselných vylepšení v krajine umožnili rozvoj vzdelanej strednej triedy. Niektorí učenci udávajú začiatok tohto obdobia v roku 1832, kedy bol prijatý zákon o reforme volebného práva.

Počet obyvateľov Anglicka sa takmer zdvojnásobil zo 16,8 milióna obyvateľov v roku 1851 na 30,5 milióna obyvateľov v roku 1901. Obyvateľstvo Írska sa rapídne znížilo, z 8,2 milióna obyvateľov v roku 1841 na 4,5 milióna obyvateľov v roku 1901. V rovnakom čase približne 15 miliónov obyvateľov odišlo zo Spojeného kráľovstva a usadilo sa väčšinou v Spojených štátoch, Kanade a Austrálii.

Na začiatku tohto obdobia Dolnú snemovňu viedli dve strany, Whigovci a Toryovci. Od päťdesiatych rokov 19. storočia sú Whigovci liberálmi a Toryovci konzervatívcami. Tieto strany boli vedené množstvom prominentných štátnikov: Lord Melbourne, Sir Robert Peel, Lord Derby, Lord Palmerston, William Ewart Gladstone, Benjamin Disraeli a Lord Salisbury. Vláda kráľovnej Viktórie je najdlhšia v histórii Veľkej Británie, vládla celých 64 rokov. Ak súčasný panovník (kráľovná Alžbeta II.) zostane na tróne do roku 2017, bude tento rekord prekonaný. 

Za toto obdobie sa pôvodne poľnohospodárska krajina zmenila na svetovú veľmoc v oblasti politickej, ako aj hospodárskej. Počas jej panovania sa odohralo to, čo neskôr označili ako priemyselná revolúcia. Bola to doba nových vynálezov, mohutného rozvoja priemyslu, dopravy, telekomunikácií, doba vzniku strednej vrstvy, ktorá si vybojúvala čoraz viac práv, ale aj doba postupnej zmeny systému, v ktorom sa z panovníka stávala väčšmi reprezentatívna osoba a skutočná moc patrila parlamentu.

Život kráľovnej Viktórie 

mladá kráľovná Viktória

Alexandrina Viktória, ako znelo jej celé meno, pritom pôvodne kráľovnou ani nemala byť. V nástupníctve na trón bola až piata v poradí, ale keďže ani jeden z jej kráľovských strýkov nepriviedol na svet legitímneho následníka, koruna skončila na jej hlave. Do denníka, ktorý si viedla od svojich trinástich rokov, si 20. júna 1837 zapísala: „O šiestej ráno ma prišla zobudiť mama. Povedala mi, že za mnou prišli arcibiskup canterburský s lordom Cunninghamom a chcú so mnou hovoriť. Vstala som teda z postele a len tak v župane, sama, som šla do obývacej izby, kde som ich prijala. Lord Cunningham mi oznámil, že môj strýko, kráľ, už nežije, že zomrel dnes ráno dvanásť minút po druhej hodine a že ja som teraz kráľovná.“

I keď bola kráľovnou skôr priemernou, jej meno sa stalo symbolom celej epochy. Postavou bola malá, merala len 150 cm., s trochu vypuklými očami, ale na to, že bola anglickou kráľovnou, nevyzerala zase tak zle. Žena hanoverskej dynasite sa totiž vyznačovali mimoriadnou škaredosťou. Za vlády Viktórie vznikla tiež tradícia 

sledovania rodinného života panovníka obyvateľstvom Anglicka.

Británia mala po jej korunovácii novú panovníčku, osemnásťročnú slečnu, ktorá prežila mladosť pod prísnym dozorom a prakticky nikdy nebola sama. Otca vojvodu z Kentu a Strathearnu nepoznala, zomrel na zápal pľúc, keď mala osem mesiacov, a tak sa o jej výchovu starala matka. Práve ona mala na dievča najväčší vplyv, až to Viktórii miestami nebolo príjemné. Túžila po samostatnosti, no vzoprieť sa dokázala až ako kráľovná. Jej prvým rozhodnutím bolo, aby jej posteľ presťahovali z matkinej izby. To však nebol koniec. Neskôr pridelila mame komnaty v časti paláca čo najviac vzdialené od tých jej.

Slávnostná korunovácia bola pre Viktóriu utrpením. Dôvodom bol korunovačný prsteň, ktorý jej mali v rámci obradu navliecť. V porovnaní s predchádzajúcimi panovníkmi však mala Viktória malé prsty, a tak pre ňu vyrobili nový prsteň. Navliekli jej ho však na nesprávny prst, a tak kráľovná strávila obrad vo veľkých bolestiach.

Novú panovníčku si ľudia veľmi rýchlo obľúbili. Bola nielen milá a pekná, ale aj veľmi chápavá. Vládnuť a rozhodovať sa však iba učila. Aj preto sa v politických otázkach viac spoliehala na ministerského predsedu lorda Melbourna.

princ Albert

Prvé dva roky bola Viktória kráľovnou bez partnera. Potom jej osud priviedol do cesty nemeckého princa Alberta, ktorého si v roku 1840 zobrala za manžela. Keďže ona bola kráľovná a on iba princ, o ruku ho musela požiadať ona. Neprekvapilo, že si Viktória vybrala za muža Nemca. Pochádzal odtiaľ celý kráľovský rod a nemčina bola jej prvým jazykom, ktorý občas používala pri rozhovoroch s ministrami. S Albertom tvorili šťastný a vzorový pár. Za rodinné sídlo si zvolili palác Osborne House na ostrove Wight, kde trávili väčšinu času. Povestná bola ich snaha nedávať prehnane najavo blahobyt. V priebehu nasledujúcich sedemnástich rokov porodila Viktória deväť detí. Ako prvá sa narodila princezná Viktória, nasledoval princ Albert Eduard (neskorší kráľ Eduard VII.), potom princezná Alica, princ Alfréd, princezné Helena a Louise, princovia Artur a Leopold a napokon princezná Beatrice. 

Spoločné šťastie však trvalo len do roku 1861, keď pred Vianocami Albert zomrel na brušný týfus. Viktóriu manželova smrť úplne zlomila. Nešla dokonca ani na manželov pohreb. Utiahla sa do paláca Osborne House a na niekoľko rokov sa prakticky vytratila z verejného života.

O tom, že sa so skonom milovaného manžela odmietla zmieriť, svedčí aj to, že v jeho pracovni zakázala až do svojej smrti čokoľvek meniť. Okrem toho muselo služobníctvo každý večer vyložiť a pripraviť jeho šaty na druhý deň a každé ráno priniesť teplú vodu, aby sa mohol oholiť. Viktória bola vdovou takmer 40 rokov a už nikdy si, dokonca ani v rodinnom kruhu, neobliekla nič iné ako tmavé smútočné šaty. Po jeho smrti sa z kráľovnej stal hypochonder, privolávala svojho osobného lekára aj šesťkrát denne a sťažovala sa na najrôznejšie ťažkosti, väčšinou so zažívaním.

Vyhýbanie sa panovníckym povinnostiam sa muselo zákonite odraziť aj na popularite kráľovnej. Začali sa dokonca objavovať výzvy na Viktóriinu abdikáciu. Vtedy vystúpila v snemovni a energicky pred poslancami vyhlásila, že chce vládnuť a robiť všetko v prospech národa. Tak sa aj stalo. Kráľovná Viktória podporovala spoločenské reformy aj hospodársky rozvoj, vďaka ktorým sa z Británie stala svetová veľmoc.

Ďalším úderom osudu sa však nevyhla. Vyzeralo to ako prekliatie, prichádzalo v šesťročných intervaloch. Najskôr ochorel na týfus jej syn a následník trónu Albert Eduard, našťastie sa akoby zázrakom vyliečil. Hoci bol následníkom trónu nevyznačoval sa veľkou morálkou, možno práve pre to, že ho rodičia vychovávali veľmi prísne. Jeho život bol naplnený opilstvom a sexuálnymi radovánkami – mal vraj viac ako 1500 mileniek. Pre Viktóriu bol ťažkým sklamaním. Rany osudu však pokračovali aj ďalej. Vo veku 35 rokov umrela jej dcéra princezná Alica a o ďalších šesť rokov, v tridsiatke, princ Leopold, ktorý trpel hemofíliou.

 

Kráľovná Viktória, v tom čase ovenčená už aj titulom indickej cisárovnej, sa však napriek tomu všetkému už druhýkrát do ústrania nestiahla. Svoj podiel na tom určite mala aj popularita, ktorú v tom čase požívala medzi svojimi poddanými. Cestovala po krajine, stretávala sa s nimi a oni ju vnímali ako múdru, spravodlivú a milosrdnú panovníčku. Osobnú dôveru, akú do nej vkladali, nemal odvtedy hádam žiadny britský panovník. Ľudia verili, že im dokáže v každej situácii pomôcť, že dokáže napraviť všetky chyby.

V roku 1897 oslavovala Británia šesťdesiat rokov vlády kráľovnej Viktórie. Jubileum oslavoval spontánne celý národ, hrdý na svoju panovníčku a na svoju ríšu. Sama kráľovná však pôsobila dojmom, akoby ju celá pompéznosť diamantového výročia ani nezaujímala a bola jej skôr na obtiaž. Viktóriu totiž slávnostné ceremoniály a oslavy nikdy príliš nebavili. Aj na túto prišla skromne oblečená v jednoduchých čiernych šatách a ostro kontrastovala s okázalými oslavami.  

Zahraničnú politiku ovplyvnila Viktória sobášmi svojich detí, ktoré sa rozpŕchli po európskych kráľovských a šľachtických dvoroch. Jej dcéra, princezná Viktória Adelaida Maria Luisa si zobrala pruského princa Fridricha Vilhelma, ktorý sa stal cisárom nemeckej ríše. Kráľovná Viktória sa stala matkou modernej konštitučnej monarchie, v ktorej je panovník ceremoniálnou postavou a moc patrí parlamentu. Nad monarchiou sa začalo zmrákať krátko pred jej smrťou, Briti sa museli pustiť v Afrike do vojny s Búrmi.

V posledných rokoch života začala kráľovná trpieť skutočnými zdravotnými ťažkosťami. Potrápil ju očný zákal, musela chodiť s palicou a nakoniec bola pripútaná na kolieskové kreslo. Zomrela 22. januára 0901 vo veku 81 rokov a pobrala sa za milovaným Albertom. Bujaré oslavy, ktorými poddaní slávili úmrtie hannoverských kráľov sa nekonali, čo bola ďalšia vzácna výnimka. Na trón nastúpil jej pôžitkársky syn, milovník žien a luxusu. Zlatá viktoriánska éra sa skončila.

Literárne zdroje:

www.wikipedia.org
http://zivot.azet.sk/clanok/3945/zboznovana-panovnicka.html
http://www.echomagazin.com/sk/clanky/publicistika/historia/monarchia_kralovna_viktoria_stelesnenie_zlatych_cias_imperia
http://www.volny.cz/pokorny.j/priloha/pr0003/kralovna.htm

Prekliaty zvodca - 20. kapitola

20. kapitola

„Ako je možné, že nikto okrem mňa neprišiel na to, že lozíš von oknom?“

Derek sa radostne usmial a obzrel sa. Od oslavy už ubehlo pár dní. Dom sa konečne vyprázdnil. Odišla už aj Brittanina rodina, s ktorou sa dlho lúčila. Sľúbil jej, že na Vianoce ich pôjdu na pár dní navštíviť, po čom sa veľmi potešila. Ako ďalší pasažier sa im ponúkla Vinie, no povedal jej, že si to ešte rozmyslí.

Dokonca odišla aj teta Claire. Odchádzalo a jej ľahšie, lebo Benjamin sa jej priznal so svojimi plánmi do budúcnosti. Veľmi ju nadchla predstava, že sa ožení a hoci ho ihneď všetci upodozrievali z toho, že sa udrel do hlavy, alebo je to dievčatko nebodaj tehotné, tešili sa s ním. Aj Ben odcestoval s ňou, takže v dome zostali len Watlingtonovci.

Konečne sa dom dostal do zaužívaného chodu a Derek to hodlal využiť na večernú jazdu po okolí. Keď uvidel, že k nemu kráča Brittany, potešil sa.

„Viem si vybrať dobrý čas na útek.“

„Ja som ťa nachytala,“ povedala veselo a on prikývol.

„Lebo som ti to dovolil, láska,“ povedal a zákerne sa usmial.

Brittany doširoka otvorila oči a prekvapene sa spýtala: „Vedel si, že som tam?!“

„Videl som ťa vychádzať z domu. Mohla si zamieriť len dvomi smermi, a tak som to riskol a vyliezol som von. V nádeji,“ samopašne sa usmial, „že ma uvidíš a pôjdeš so mnou.“

„A to vydesenie?!“

„Som dobrý herec, nie?“ spýtal sa jej chválenkársky a ona potočila hlavou.

„Niekedy mám pocit, že si si naplánoval aj výmenu tých lístkov,“ zasipela.

„Nie,“ zarehotal sa, „takú moc som nemal, to ma preceňuješ, mačiatko!“

Och niečo nové, pomyslela si zapýrene.

„Ale, ale, čo to vidím?“ spýtal sa jej potmehúdsky. „Ty sa pri mne ešte dokážeš červenať?“

„Mňa skôr zaráža keď sa nečervenám,“ zahundrala, nad čím sa musel poriadne zasmiať.

„To mi lichotí, skutočne!“ zvolal so smiechom.

„Prečo mačiatko?“ spýtala sa ho a Derek sa nahol k jej uchu. Zastretým hlasom povedal: „Lebo sa ku mne každú noc túliš a pradieš pri tom ako mačiatko.“

Brittany sa usmiala a dala mu krátky bozk. Potom sa jej spýtal: „Ideš so mnou?“

„Na jednom koni?“

„Podmienka?“ spýtal sa rozkošne.

„Nemala by som jazdiť sama. Čo ak spadnem?“ opýtala sa s cieľom zamaskovať svoju túžbu byť pri ňom tak blízko.

Derek sa zaškeril a povedal: „Neprekabátiš ma, dobre viem, čo ti behá po rozume.“

Brittany si niečo zašomrala a on sa s úsmevom pozrel na osedlaného Grófa. Sluha mu podal opraty a Derek ju rýchlo vysadil ako prvú. Potom si sadol za ňu a Brittany sa o neho spokojne oprela. Derek popohnal koňa k severným pozemkom, ešte nebola veľká tma, takže cesta lesom nebola taká nebezpečná. Rýchlo prišli na kopec a on koňa pomaly zastavil.

Zoskočil dolu a vystrel k nej ruky. Brittany sa mu zaprela do pliec a Derek ju zložil. Oprela sa o neho chrbtom a on ju objal okolo pása. Šepky sa spýtala: „Prídu?“

„To je fuk, hlavne, že sme tu sami,“ povedal jej do ucha a potom privoňal k jej vlasom.

Brittany mu pevne stisla ruky, ktorými ju objímal a usmiala sa, len čo jej vtisol vlhký bozk na krk. Trochu ju striaslo, pritlačil si ju viac k sebe a šepky sa spýtal: „Už ich vidíš?“

Zapýrila sa, lebo oči mala zavreté a plne sa venovala len jeho perám. Otvorila ich a pozrela sa na čistinu. Vtom si uvedomila...

„Ty sa nedívaš?“ opýtala sa potichu, ale trochu nahnevane.

Derek sa zaškeril a pobozkal ju na líce. Potom jej po ňom prešiel nosom a sladko povedal: „Dívam sa len na teba, drahá.“

Vtom začul akési puknutie. Otočil hlavu do strany a pozrel sa priamo do hlavne pištole. Preglgol a povolil objatie, na čo sa Brittany pozrela do strany. Vydesene zhíkla, keď si uvedomila, že na nich ktosi mieri svojou zbraňou a trhla sa. Derek ju potiahol za svoj chrbát a otočil sa k Fredovi.

Pozrel sa na jeho zarastenú tvár a oči, ktoré mal naplnené radosťou, z ich prekvapenia. Odistil zbraň a spýtal sa: „Máš zbraň?“

Derek nadvihol bradu a povedal: „Aj keď ju nemám, na tvojom mieste by som radšej odišiel. Jednou guľkou ma nezastavíš!“

„Watlington,“ odporne sa zasmial, „prašivý Watlington! Vždy ste dostali čo ste chceli! Ale dnes to nie je také jednoduché, lebo som tu ja!“ zvolal až Brittany striaslo.

Pevnejšie mu stisla ruku a Derek sa zamračil. „Čo chceš?“

„Aby si mi dal tie listiny!“

Derek nadvihol kútik úst a opýtal sa: „Naozaj ti ide len o ten kúsok lúky?“

„Je to najlepšia časť revíru! A chcem, aby bola moja!“ povedal neodbytne a pohol sa k nemu.

Derek pozorne sledoval jeho zbraň, ktorou na neho neustál mieril a cítil ako mu Brittany stláča ruku.

„Myslíš si, že ti ju len tak dám? Ako dar?“ spýtal sa ho posmešne. „Nie,“ zasyčal, „ale ako výkupné, iste.“

Šibol pohľadom po Brittany a Derek k nemu urobil krok s vrčaním: „Jej sa ani nedotkneš!“

„Inak čo?“ spýtal sa nadradene a pozrel sa mu priamo do očí.

Brittany sa vydesila, keď jej Derek ruku úplne pustil a zadržala dych. Fred pištoľ natočil do strany, akoby chcel zabiť ju, ale Derek vtom po ňom skočil.

Brittany si prikryla rukou ústa a vyplašene sa dívala na ich súboj. Derek tlačil Fredovu ruku hore, zatínal zuby a nohami sa zapieral do zemi, aby ho potlačil dozadu. Fred bojoval zo všetkých síl, zlostne zavrčal a Derek ho potlačil o kúsok ďalej. Fred sa zapotácal, čo Derek využil a vrazil mu.

Fred vykríkol a pozbieral všetku silu. Potlačil Dereka o dva kroky späť a podarilo sa mu pištoľ stočiť dolu. Derek ho udrel lakťom, Freda odhodilo a Derekovi zostala v ruke jeho zbraň. Udýchane sa na ňu pozrel a potom švihol očami po Fredovi, ktorý si spoza opasku vytiahol druhú.

Namierili na seba, obaja sa dívali do hlavni pištoli toho druhého. Fred zavrčal: „Odhoď to!“

„Nie, ty to odhoď!“ zrúkol Derek.

Brittany sa vyplašene pozerala ako tam stoja a obaja váhajú či stlačiť. Čo ak sa prvý rozhodne Fred? Čo ak ho zabije? Nesmie to dopustiť! Rýchlo zavrela oči, zastonala a padla do trávi.

Fred sa na ňu zmätene pozrel a Derek to využil, aby mu zbraň šikovne vyrazil z ruky. Druhou ho udrel do brucha, Fred zastonal a predklonil sa. Derek ho ešte udrel do brady a keď sa Fred v bezvedomí zvalil na lopatky, vydýchol si. Vzal si aj druhú pištoľ a otočil sa k Brittany, ktorá si sadla do trávi a prísne sa na neho pozrela.

„Ak ťa budem musieť ešte raz takto zachraňovať, tak...“

Derek sa k nej bleskovo nahol a divoko ju pobozkal. Úplne ju tým zaskočil a keď sa odtiahol, nevydala ani hlások.

„Bála si sa o mňa?“ spýtal sa s úsmevom a obe zbrane si zasunul za opasok.

Prikývla a pery sa jej zachveli. Derek ju rýchlo vytiahol na nohy a objal ju. Brittany ušli dve slzičky a pevne ho objala. Pozrela sa na Freda a spýtala sa: „A čo bude s ním?“

Derek sa k nemu otočil a povedal: „Podám na neho žalobu za pokus o vraždu. Zhnije vo väzení. Ale ja som ho na to upozorňoval.“

Jeho veľkorysý tón ju donútil k úsmevu, po ktorom sa upokojila, hoci si stále bolestne uvedomovala, ako to mohlo dopadnúť. 

Henriet sa prísne pozrela po jedálni a položila na stôl vidličku, na ktorú si práve chcela napichnúť prvý kúsok z večere.

„Kde sú tí dvaja?!“

Brittany sa na ňu milo usmiala a povedala: „Išli do mesta. Dnes by sa mali dozvedieť aký trest dostal Kirkham.“

„Och, to mi ani nespomínaj,“ zastenala s rukou na srdci a plačlivým pohľadom. „Ešte teraz sa mi trasú ruky, keď si na to spomeniem.“ Smrkla a Vinie prevrátila oči. Rýchlo zmenila tému a spýtala sa: „Už si vyšila všetky vreckovky?“

Brittany prikývla a povedala: „Dnes som dokončila poslednú.“ „Videla som tú prácu,“ začala teta Ophelia a prikývla. „Si veľmi šikovná. Sú krásne, bez chyby.“

„Ďakujem,“ povedala a zapýrila sa.

Mama sa zamračila na Edwarda a spýtala sa: „Prečo neješ poriadne?!“

„Len sa v tom vŕta, akoby mu tam padol peniaz,“ pridala sa káravo teta.

Ed pohodil plecom a povedal: „Chcel som ísť s nimi, ale nedovolili mi to.“

„Nabudúce, chlapček,“ ubezpečila ho mama a potom pokrútila hlavou. „Ale prečo sú tam tak dlho?!“

„Už sme tu!“ zahlásil Derek od dverí.

Brittany sa k nemu pozrela a sladko sa usmiala. November bol poriadne chladný hneď na začiatku, čo spôsobilo, že jej manžel vošiel do jedálne s krásnou červeňou na lícach. Ak k tomu prirátala jeho zvodný úsmev a žmurknutie, ktoré daroval iba jej, mala čo robiť aby ho hneď nezačala bozkávať. I keď, on by iste nebol proti.

Do jedálne vošiel aj Gil a povedal: „Dostal desať rokov.“ „Zaslúžené,“ skonštatovala Henriet.

„Mohol dostať aj viac!“ zahlásila Ophelia nespokojne.

Derek sa na ňu súhlasne pozrel a sadol si k Brittany. „Aj ja som to hovoril. Ohrozoval moju manželku a naše dieťa!“ začal sa rozhorčovať.

„Aj teba, chlapček,“ dodala mama fňukajúc.

Derek si odfrkol a pozrel sa na Brittany s otázkou: „Pomstila by si moju vraždu?“

Brittany sa zachmúrila a zlostne povedala: „Toto nie je vhodná konverzácia k večernému stolu.“

Mykol plecom a povedal: „Pohovoríme si o tom teda pri raňajkách.“ Gilbert sa zasmial a Ophelia mu venovala zlostnú grimasu. Brittany len potočila hlavou a napila sa. Derek využil, že sa všetci venujú jedlu, a nahol sa k nej.

So stiahnutým hlasom povedal: „Niečo som ti z mesta doniesol.“

Rýchlo sa k nemu pozrela a on ju pobozkal. Brittany odtiahla hlavu, ale nepomohlo jej to, lebo jej stisol bradu medzi prstami a pritiahol ju späť.

Znovu ju začal bozkávať, až kým ho neoslovila mama: „Derek, že sa nehanbíš! Chuderka Brittany, sa nemôže ani navečerať!“

Derek sa k nej pozrel a uštipačne povedal: „Ona žije z lásky, mama.“ „Och ty!“ zavrčala a ohnala sa neho servítkou.

Brittany sa začervenala a na jej stranu sa ihneď postavila aj teta so slovami: „Ona možno! Ale to dieťa musí jesť!“

„Ach, takmer by som zabudol,“ povedal s hranou pokorou, ktorá rozosmiala jeho súrodencov. „Hneď to napravím!“ zvolal a vzal si do ruky kúsok opečeného párku, ktorý mal na svojom tanieri.

„Láska, otvor ústa,“ povedal a pritisol jej ho k perám.

Brittany hlavu odtiahla a drgla mu do ruky. „Neblázni!“ osopila a na neho.

„Vidíte, nechce! A ja som sa tak snažil,“ povedal sklamane, po čom ho Brittany udrela päsťou do nohy.

Henriet a Ophelia sa radšej začali zaoberať inou témou a Gilbert si otvoril noviny. Vinie s Edwardom ďalej večerali, akoby sa doteraz nič nedialo.

Len Derek sa stále usmieval na Brittany, ktorá to nevydržala a spýtala sa ho: „Prečo neješ?“

„Nemám chuť,“ odvetil obratom. „Momentálne ju prevyšuje chuť na čosi iné.“

Jeho zmyselný dodatok ju prinútil odvrátiť tvár. Nepomohlo to, lebo sa k nej naklonil a povedal: „V izbe ti dám darček.“

„Na toto ma nenalákaš.“

„Tak na čo?“ spýtal sa a zatváril sa zamyslene, akoby nad tým krvopotne premýšľal.

Brittany sa takmer strhla, keď pocítila ako jej rukou stisol nohu. Prepána, kedy mi nadvihol sukňu?! Zadržala dych, lebo ňou zablúdil príliš vysoko a k tomu ju pobozkal na plece.

„Derek,“ zasipela a nenápadne stiahla ruku pod stôl, aby mu v tom zabránila. Stisla mu ruku a pozrela sa do jeho očí. „Asi ťa neodradím,“ pošepkala a on potočil hlavou.

Brittany sa pozrela okolo a potom si odkašľala. Derek sa usmial a stiahol ruku k sebe, aby jej umožnil postaviť sa. Vstala a Derek vyskočil tiež. Henriet si ich váhavo prezrela a Derek sa oslnivo usmial.

„Kúpil som Brittany darček. Ak ste zvedavé, budete musieť počkať do zajtra!“

Stisol jej ruku a zaraz ju vytiahol z jedálne. Kým ju ťahal za sebou po schodoch, spýtala sa: „Týmto si sa snažil odlákať ich pozornosť?!“

„Zabralo to,“ povedal presvedčene a vyšli na chodbu.

„Ako to vieš?!“

Obrátil sa k nej, vzdychol si a povedal: „Sedia tam tri ženy, ktoré sú veľmi zvedavé. Ver mi, po tejto správe ich netrápi, že sme odišli a preberajú čo to môže byť.“

Potiahol ju kúsok k izbe, keď sa zastavila a on s povzdychom spustil plecia. Ostro sa spýtala: „A čo Gilbert?!“

„Láska,“ prefíkane sa k nej otočil, „Gil bol so mnou. A ak bol Gil so mnou, tak vie, čo som ti kúpil. A keďže ony vedia, že to vie, budú sa ho na to pýtať.“

Brittany sa nadýchla a on jej na pery pritisol prst. Potočil hlavou a povedal: „Edwarda zaujíma len jazda na koni a netrápi ho kam sa podel jeho brat, ktorý ho dnes nahneval, keď mu zakázal ísť do mesta s ním.“

Brittany sa pousmiala a povedala: „Vieš na čo som si teraz spomenula?“

„Na naše prvé stretnutie,“ vychrlil a pritiahol ju k sebe.

Pozrel sa jej do očí a bolestne povedal: „Aj vtedy si ma zdržiavala otázkami, miláčik.“

Usmiala sa a pobozkala ho. Derek sa len ťažko odtiahol od jej pier a potom ju vtiahol do izby. Zavrel dvere a potlačil ju k posteli, na ktorú ju zaraz položil.

Prv ako ju mohol pobozkať, ho odtisla a spýtala sa: „Darček bola zámienka?“

„Nie,“ povedal a nahol sa. Znovu ho odtlačila a on zavzdychal. „Takže nejaký skutočne máš?“

„Brittany, ide ti o darček?“ spýtal sa prísne a ona sa slastne usmiala. „Pamätám sa ako si hovoril, že sa ti páči ak je to neplánované a ak žena hrá nedostupnú.“

„Neskúsenú, hovoril som neskúsenú,“ zvýraznil a potom sa usmial. „Ale dnes na tom nezáleží.“

Nahol sa, ale ona ho odtisla a Derek stisol oči.

„Prečo na tom nezáleží?“

„Lebo ťa milujem, túžim len po tebe a umriem ak mi nedovolíš...“ Brittany ho potiahla za golier a darovala mu niekoľko vášnivých bozkov. Derek sa s úsmevom odtiahol a z vrecka vybral malú škatuľu. Podal jej ju a Brittany do nej nazrela. S úsmevom si zahryzla do pery a prezrela si krásny prívesok, ktorý mal tvar motýľa s dvomi drobučkými rubínmi v jeho krídelkách.

„Ďakujem láska,“ povedala a okúzľujúco sa usmiala. „To si ani nezaslúžim.“

„Zatiaľ nie,“ povedal a potom ju znovu začal bozkávať.

Brittany položila škatuľku na posteľ a rýchlo z neho stiahla sako. Derek ju šikovne vyslobodil zo šiat a potom si stiahol košeľu. Všetko hádzal na zem a popri tom jej maznal každý kúsok pokožky, ktorý sa mu podarilo odhaliť.

Brittany sa cítila úžasne a úplne ju prestalo trápiť, či niekto tuší, kam zmizli. Hlavné bolo, že sa zase nechala zviesť svojím manželom, ktorého z celého srdca miluje, a ktorý rovnako miluje ju.

Prekliaty zvodca - 19. kapitola

19. kapitola

Brittany sa slabučko pousmiala na Henriet, ktorá si vyfúkala nos do vreckovky a usmoklene povedala: „Vôbec som to nečakala.“

„Veď bolo na čase!“ ozvala sa teta Ophelia.

Brittany sa k nej pozrela a Claire ju pohladila po pleci. „Dievčatko, blahoželám ti.“

Vďačne sa usmiala a pozrela sa na Henriet, ktorá pokrútila hlavou. „Ale mali sme to vedieť skôr! Prečo ste si to nechali pre seba?“ spýtala sa s výčitkou.

Brittany jej chcela odpovedať, ale predbehla ju Ophelia so zlostným tónom: „Akoby si nepoznala Dereka! Ten ničomník musí vždy niečo vyparatiť!“

„Má pravdu, iste to bol jeho nápad,“ súhlasila s ňou Claire a prikývla.

Brittany sa usmiala a povedala: „Bolo to nečakané aj pre neho. Mali sme v pláne povedať vám to zajtra pri raňajkách.“

„Len sa ho nezastávaj!“ zasipela Ophelia a hrdo zodvihla bradu. „Poznáme ho pridobre na to, aby sme ho neodhalili.“

Brittany sa musela poriadne premáhať, aby sa nezačala smiať. Prišlo jej komické ako ho upodozrievajú z toho, že mal v pláne všetkých prekvapiť, a tak okázalo oznámiť, že bude otcom. Chvíľku to plánoval, ale napokon sa rozhodol inak. Zrejme bolo pre ne jednoduchšie obviniť ho z nedočkavosti a radosti spôsobovať rozruch ako prijať fakt, že to nemal v úmysle.

„Brittany! Gratulujem!“ vykríkla Vinie a z celej sily ju objala. „Virginie, nebuď ako divá a dávaj trochu pozor!“ okríkla ju mama a materinsky ju udrela po pleci.

Rýchlo sa odtiahla a vydesene sa spýtala: „Och, ublížila som ti?!“ „Nie, neboj sa,“ povedala so smiechom a potom sa zarmútene opýtala: „Nemrzí ťa, že sme to povedali počas tvojej oslavy?“

„Ale kdeže!“ povedala veselo a mávla rukou. „Som rada, že sa zvedavosť aspoň trochu upriamila na vás.“ Nahla sa k nej a pošepla: „Už ma prijímanie gratulácií unavuje.“

Brittany sa uškrnula a pozrela sa k sestre a mame, ktoré k nej s dojatými pohľadmi pristupovali.

„Britt, som taká nadšená,“ uplakane povedala mama a jemne ju objala. Pohladila ju po chrbte a pošepkala: „Moje dievčatko bude mamou.“

„A moja mama bude starou mamou,“ povedala Hilary a pohupla sa na nohách.

Laura sa na ňu pousmiala a Brittany si prezrela sestru. „Hilary, dlho sme sa nevideli.“

„Zmenila som sa?“

Prikývla a povedala: „Opeknela si.“

Laura sa zamračila a povedala: „Ona opeknela a ja som prišla o polovicu vlasov z jej výmyslov! Keď nie si doma ty, stále ma núti aby som s ňou hrala šach, alebo chodila do záhrady!“

„Ešte sa sťažuj,“ pokarhala ju Brittany a Laura sa usmiala na Hilary. „Neberte ma vážne,“ povedala chlácholivo a obe sa usmiali.

„Och, teraz mi napadlo!“ zvolala Henriet a stisla Brittany ruku. „Dal ti Derek vreckovky?“

„Vreckovky?“ nechápavo sa spýtala Laura.

Brittany jej darovala milý úsmev a povedala: „Vysvetlím ti to potom. Áno, madam, dal mi ich.“

„A čo ešte?“ dychtivo sa spýtala Claire.

„Nič,“ mykla plecom.

„Nič?!“ zhrozene zvolala Ophelia.

„Veď ja ani nič nechcem. Len,“ zapýrila sa, „len aby sa tešil.“

„Iste sa teší,“ povedala Henriet a pohladila ju po líci.

Laura sa predrala bližšie k Brittany a stisla jej ruku. Srdečne sa usmiala na dámy a povedala: „Rada by som s dcérou hovorila osamote. Ospravedlníte nás?“

„Prosím,“ povedala Henriet a odstúpila sa.

Laura sa vďačne usmiala a odviedla ju k pohovke, na ktorú sa obe usadili. Stále jej stískala ruku a Brittany si prezrela jej pohľad, ktorý bol naplnený akousi starosťou.

Laura ju poklepala po opaku dlani a povedala: „Dcérka, prepáč, ale musím sa ťa na to opýtať.“

„Na čo?“ zaváhala Brittany. Premietla si listy, ktoré jej poslala. Nikdy tam nepísala čosi, čo by ju mohlo znepokojiť.

Laura sa usmiala a opýtala sa: „Si skutočne šťastná?“

Prikývla a s úľavou povedala: „Dnes som šťastná ako nikdy, mama. Milujem Dereka a veľmi sa teším na dieťatko.“

Položila si ruku na bruško a Laura ju objala.

„Vedela som to. Vedela som, že mi neklameš a tie listy sú pravdivé.“

Brittany sa s úsmevom opýtala: „A čo otec?“

„Je dojatý,“ povzdychla radostne a potom sa jej spýtala: „Ako znášaš tehotenstvo?“

Brittany sa trochu ubolene usmiala a povedala: „Bolia ma kríže, ráno mi býva zle a už som sa vzdala myšlienky na raňajky.“

Laura sa úprimne zachichotala a s prikývnutím povedala: „Áno, pri tebe som sa cítila rovnako!“

„A pri Hilary?“ spýtala sa jej so záujmom.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „vtedy to už nebolo také kritické.“

Brittany pohľadom našla sestru, ktorá sa radostne bavila s oslávenkyňou. Laura do nej drgla lakťom a spýtala sa: „Vysvetlíš mi čo mali znamenať tie vreckovky?“

Brittany sa zapýrila a prikývla.

Benjamin nadvihol pohár so šampanským a s úsmevom sa pozrel na Dereka, ktorému práve nalieval brat. Stál pri nich Ed a s rukami vo vreckách ich ticho sledoval. Premiestnili sa do pracovne.

„Tak, na čo si pripijeme?“ spýtal sa Ben zvesela.

Gilbert klepol Dereka po chrbte a povedal: „Nech prednesie prípitok budúci otec.“

Všetci sa zasmiali a Gilbert podal do poly naplnený pohár Edwardovi. „Smiem?“ spýtal sa s úprimným zaskočením.

„Výnimočne,“ objasnil Gil a nadvihol jedno obočie.

„Bert, ty si ten posledný, ktorý by mu mal dávať rady,“ zarehotal sa Ben a potočil hlavou. „Alebo si už zabudol na moju oslavu sedemnástky?“

„Nevyťahuj to,“ zasipel a Ed si oboch zvedavo prezrel.

„Čo sa stalo, Benjamin?“ spýtal sa žobroniac.

Ben nadvihol kútik úst a obkolesil ho rukou okolo zátylku. So škodoradostným tónom povedal: „Tvoj brat, ktorý bol vtedy len o jeden rok starší ako si ty teraz,“ zvýraznil, „to poriadne prehnal. Stiahol celú fľašu vína a zaspal pod stolom.“

„Nemal si mi to pripomínať,“ zlovestne zasipel Gil a Ben sa hrdo vystrel.

„Musíš uznať, že si neodhadol svoje možnosti.“

„Nie každý je zvyknutý, ako ty,“ obránil brata Derek a uškrnul sa. „Dosť rečí!“ zavelil Gilbert a nadvihol pohár.

Pozrel sa na Dereka, ktorý sa usmial a povedal: „Na moju nádhernú manželku a naše dieťa.“

„Ech, mal si povedať na dediča!“ zašomral Ben a zaraz vypil celý pohár.

Derek potočil hlavou a len čo si odchlipol, povedal: „Je mi jedno čo to bude. Ak to bude syn, bude šikovný ako ja...“

„A rovnako nevyspytateľný,“ dodal Gilbert a Ben sa zachechtal. Derek im venoval zlostné pohľady a potom pokračoval: „No ak to bude dievča,“ natiahol kútiky úst, „bude krásna ako jej mama.“ „Veru, musím uznať, že Tany je hriešne krásna žena,“ podotkol Ben a ohrnul peru.

Derek sa nazúrene spýtal: „Aj jej si dal vlastnú prezývku?!“

Nadvihol plece a povedal: „Jej to neprekáža.“

„Akosi pričasto sa spolu bavíte, neviem či by som ťa nemal vyraziť, ty prašivec! Aj tak máš vlastný dom,“ precedil pomedzi zuby Derek a Gilbert sa zarehotal.

„Ale Rek, bratranček!“ začal líškavo Benjamin. „Veď dobre vieš, že by som sa na inú ako na moju Pauline ani len nepozrel!“

Derek sa prekvapene pozrel na Bena a Edwardovi zabehlo. Gilbert ho ochotne poklepal po chrbte a povedal: „Ben si tu nekúpil dom len tak.“

„Mal som na to hneď dva dôvody!“ povedal a znovu si nalial. „Prvý bola moja matka. Stále mi pílila uši s tým, že by sem rada zašla častejšie, ale nechce tu prekážať.“

„Alebo sa chce vyhnúť hundraniu tety Ophelie,“ podpichovačne povedal Derek a všetci sa chápavo zasmiali.

„A druhý je ona?“ opýtal sa vzápätí a zabodol pohľad do jeho úsmevu.

„Neotravujem ťa tu len z dlhej chvíle. Hodlám sa usadiť.“

„Och, nie!“ bolestne zastonal Derek a pokrútil hlavou.

Gilbert sa zaškeril a povedal: „Nie, nepresťahuje sa sem. Ale kúpil tu dom, aby sa sem mohla kedykoľvek vrátiť Pauline a byť tak nablízku jej rodiny.“

Derek sa pozrel na Bena, ktorý to potvrdil prikývnutím a napil sa.

„Ďalší dôvod na prípitok!“ povedal Derek nadšene, keď na dvere pracovne niekto zaklopal.

„Vstúpte!“ zvolal Derek a pozrel sa tam. Vošiel komorník, ktorý sa uklonil a rýchlo k nemu pristúpil. Niečo mu pošepkal a Derek prikývol. „Nech vojde.“

Pozrel sa na Gila, ktorý položil nedopitý pohár na stolík a povedal: „Mohli by ste oslavovať v salóne? Pridáme sa len čo niečo doriešime.“

Ben si vzal fľašu a povedal: „Isteže. Poď Edward, zaváňa to tu problémami.“ Spolu odišli a Gilbert s Derekom sa zahľadeli na dvere, ktoré nechali otvorené.

O minútu do nich vstúpil Fred a usmial sa. „Ale, zdá sa, že ste na mňa pripravený.“

„To sme,“ povedal Derek a o dva kroky k nemu podišiel. „Hľadal som ťa.“

„Komorník ma informoval,“ prikývol, „ale nebol som doma. Čo si chcel?“

„Ukázať ti toto,“ povedal a natiahol ruku. Gilbert k nemu podišiel a podal mu akési listiny. „Čítaj, ak to vieš,“ povedal vyrývane a napchal mu ich do ruky.

Fred zasipel a prudko listiny otvoril. Prešiel po nich pohľadom a potom si odfrkol. „To je podvrh!“

„Je to overená listina, ktorá dokazuje, že severná čistina je naša,“ povedal Gil pokojne.

Fred prižmúril oči a povedal: „Iste je to nejaká pasca! Koho si podplatil?!“

„Nepoužívam tvoje praktiky,“ odvrkol mu Derek. „A keď sme pri tej pasci,“ nadradene sa usmial, „pozhovárajme sa o poľovačkách.“

„Čo s nimi?“ spýtal sa podozrievavo.

„Naposledy si mal na návšteve nejakých chlapíkov, ktorí zrejme nerozpoznajú rozdiel medzi chlapcom a diviakom.“

Fred nadvihol obočie a spýtal sa: „O čom to tu trepeš?“

„Postrelili Edwarda!“ zvrieskol, už skutočne nazúrene. „Bol na našom pozemku! A oni by ho tam nechali vykrvácať! Nemali právo strieľať tam, a za to čo mu spravili, by som ich mohol zažalovať!“

Fred sa slizko usmial a povedal: „Asi to nebolo také fatálne, keďže sa dnes veselo baví.“

Derek ihneď zovrel päsť a vrazil mu. Freda zapotácalo, z nosa sa mu vyvalila krv a bolestne zastonal. Derek zlostne vydýchol a Gil sa pousmial. Mal za úlohu dohliadnuť, aby Fred odišiel po svojich, ale keby to nespravil Derek, urobil by to sám.

Fred sa pozrel na prsty, ktoré mal zamazané od krvi a potom sa hrozivo zadíval na Dereka. „Za toto mi ešte zaplatíš, Watlington!“ „Vyhrážaš sa mi?“ spýtal sa ho odvážne.

Fred sa len pousmial a vybehol odtiaľ. Zatresol dvere a v pracovni zostalo hrobové ticho.

Derek sa pozrel do zemi a spýtal sa: „Podnikne niečo?“

Gilbert sa zamyslel a povedal: „Iste to nenechá len tak.“

Brittany vyšla z kúpeľne a odfúkla si: „Konečne je po oslave.“ Pousmiala sa a zhodila si z pliec župan. „Ale bola pekná. Čo myslíš?“ Pozrela sa na Dereka, ktorý sedel v posteli, uprene sa díval na perinu a zjavne nepočul ani slovo z toho čo hovorila. Zamračila sa a obišla posteľ.

Urobila som niečo ja? Ani nevedela prečo jej hneď napadlo, že sa hnevá na ňu. Veď nespravila nič po čom by mal dôvod na také hrozivé mračenie sa. Počas plesu s ním tancovala trikrát, smiala sa na jeho veselých komentároch a pobozkala ho vždy keď si to želal. Šuchla sa pod prikrývku a zamračila sa rovnako ako on.

„Derek, čo ti je?“ spýtala sa.

Vtedy sa strhol, rýchlo sa k nej otočil a s úsmevom povedal: „Nič.“ „Iste, tomu tak uverím,“ zasyčala a posunula sa bližšie k nemu. „Hneváš sa na mňa?“

Nadvihol kútik úst a záhadne sa opýtal: „Mal by som sa? Niečo si vyparatila?“

„Pokiaľ viem, tak nie,“ povedala presvedčene.

Derek pokrútil hlavou a povedal: „Nie, s tebou to nemá nič spoločné.“

„Ha, to sa teda mýliš, miláčik!“ zvolala nazúrene a dala si ruky vbok. Derek sa polichotene usmial a počúval jej zlostné slová: „Ak niečo trápi teba, tak sa to týka aj mňa! Preto by som rada počula o čo ide. Čo ti sadlo na nos?“

„Hovoril som s Fredom.“

„Naozaj?“ spýtala sa krotko a stisla pery. Prikývol a zošuchol sa na vankúš.

Po chvíľke povedal: „Vrazil som mu.“

Brittany sa zamračila a naklonil sa nad neho. „Ukáž,“ povedala zamračene a nadvihla mu bradu. Dôkladne si preštudovala jeho tvár a prikývla. „Ty nemáš na tvári ani stopu po jeho odplate.“

„Páčil by som sa ti so zlomeným nosom?“ spýtal sa zvedavo.

„Nie,“ povedala a on sa zamračene nadvihol.

„Takže by som sa ti nepáčil so zlomeným nosom?!“

„Nie... páčil! Teda...“ cmukla si a udrela ho päsťou do hrude, na čo sa zasmial. „Vieš ako to myslím! Z toho všetkého mi vyplýva, že si ho jednou ranou zabil, alebo ti sľúbil pomstu.“

Derek sa zasmial a potočil hlavou. „Nie, odišiel po vlastných.“

„A to druhé?“ spýtala sa a nadvihla jedno obočie.

Derek stisol pery a potiahol ju k sebe. Zovrel ju v náručí a pozrel sa jej do očí, ktoré čakali na odpoveď. „Je tvrdohlavý a neverí, že tie listiny o vlastníctve pozemkov sú pravé.“

„Takže?“ spýtala sa a pohladila ho rukou po hrudi.

„Neviem čo urobí, ale ak sa o čokoľvek pokúsi...“

Brittany mu rýchlo na pery vtisla láskavý bozk a potom sa usmiala. „Radšej na to ani nemyslime, dobre?“

Prikývol a Brittany sa zošuchla k nemu. Rukou ho objala okolo hrudi a on ju svojou obkolesil okolo pliec. Nosom sa zaboril do jej vlasov a na chvíľku zostali úplne ticho. Nehybne ležali v objatí a obaja nad čímsi premýšľali.

Brittany sa odrazu opýtala: „A čo chcel Benjamin oznámiť?“

„Náš Ben,“ začal s povzdychom, „si nablízku kúpil dom a chystá sa oženiť.“

„Vážne?!“ opýtala sa pochybovačne.

Derek prikývol a povedal: „Hodlá do rodiny priviesť jednu priateľku mojej sestry.“

„Hádam nie slečnu Montgomeryovú?“

„Presne tú,“ potvrdil a stiahol obrvy. „Poznáš ju?“

„Vinie nás zoznámila. Ale,“ zaškerila sa a oprela sa bradou do jeho hrude, „nesnažil sa ju presvedčiť, že je upír?“

Derek sa zasmial a opýtal sa: „Vinie ti to hovorila?“

„Áno,“ povedala veselo.

„Zrejme si už nemyslí, že by z nej mal chuť vycicať krv. Bude mu stačiť toto,“ povedal s tak vášnivým úsmevom, že ihneď prišla na to, čo má v úmysle.

Nestihla ho zastaviť a už jej maznal pokožku na krku. Chvíľku mu to dovolila a potom ho odtisla a povedala: „Zajtra si budem musieť obliecť šaty s golierikom.“

„Alebo nevyjdeme z postele,“ navrhol s nevinným úsmevom.

Brittany sa zasmiala a znovu ho objala. Lepšie sa k nemu pritisla a zavrela oči. Nechala ho aby ju prstami jemne hladkal po pleci a o malú chvíľku pri ňom zaspala.

Prekliaty zvodca - 18. kapitola

18. kapitola

Brittany položila denník do zásuvky na písacom stole a povzdychla si. Pozrela sa naň a zamyslela sa. Možno by bolo lepšie, keby si to prečítal. Aspoň by zistil, že jeho manželka, ktorú nechcel, ktorú mu nanútili, a s ktorou dnes čaká potomka, ho z celého srdca miluje. Stisla pery a vytiahla ho, s odhodlaním okamžite mu to navrhnúť. Nestihla sa ani otočiť a pocítila ako jej Derek stisol plecia.

Strnula a on sa nahol k jej šiji. Jemne ju pobozkal a potom sa opýtal: „Oznámime to už dnes?“

Brittany sa prudko otočila, denník si pritisla k prsiam a vydesene sa spýtala: „Čo oznámime?!“

„Akože čo?“ spýtal sa a potom sa na ňu posmešne pozrel. „Nie, nie miláčik. Ak máš v pláte tajiť tvoj stav, tak vedz, že to nedovolím!“ vyhlásil.

„Nie je skoro?“ spýtala sa rozochvene.

„Vôbec nie!“ povedal rázne. „Chcem, aby vedeli, že pod srdcom nosíš...“

Len do dopovedz, sám tomu neveríš, pomyslela si a skormútene sa usmiala.

„Nosíš Watlingtonovského dediča!“ dodal a usmial sa. „Ak to nebude Watlingtonovská princezná,“ povedal s nežným úsmevom venovaným jej lonu.

Chcela počuť plod našej lásky? Prebehlo mu mysľou, keď sa pozrel na jej stisnuté pery. Nie, iste ma nemiluje, a tak by som to povedať nemal, hoci by som chcel.

Brittany sa vykoľajene pozrela na denník a ťažko povedala: „Chcela som len trochu počkať.“

„Kým sa to narodí?“ spýtal sa ironicky.

„Nie!“ zavrčala a prudko sa k nemu otočila chrbtom. Denník sotila do stola a zabuchla zásuvku. Nemalo zmysel dávať mu ho teraz, keď je očividne...

Pozrela sa na neho ponad plece, mračil sa. Áno, je nazlostený.

„Trvám na tom, Britt. Môžeš sa urážať koľko sa ti uráči, ale dnes to poviem,“ povedal a nadvihol bradu.

S výdychom sa k nemu otočila a povedala: „Chcela som počkať aspoň do oslavy tvojej sestry. Je už za štyri dni.“

„Aha, už chápem!“ zvolal s akýmsi podozrivým nadšením, ktoré neveštilo nič dobré a v poslednom rade, že to pochopil správne. „Ty by si to chcela oznámiť na oslave? Ako zlatý klinec programu?“ „Nie!“ skríkla nazúrene.

„Drahá, nezlosti sa, bábätku to neprospieva,“ povedal s úsmevom. „Tak nech ma jeho otec nezlostí!“ vmietla mu do tvári a rýchlo vybehla z izby.

Prudko a so šomraním sa náhlila ku schodom, no predbehol ju. Zadýchane sa spýtal: „Do kedy si teda chcela čakať?“

„Chcela som to povedať po oslave,“ odvetila a pohla sa do strany. Zahatal jej cestu a potočil hlavou. „Nechápem čo je s tebou.“

„Ako to myslíš?“ spýtala sa, akoby to netušila.

Vedela na čo naráža a bola si istá tým, že to nie sú výkyvy nálad spôsobené jej tehotenstvom. Správa sa k nemu odmerane, prská na neho viac ako pred tým, niekedy sa tvári, že je hrozne urazená a stále si na ňom vybíja zlosť. Ale to všetko bolo zo zúfalstva, že ju nemiluje, tak ako by si to želala.

Derek jej nadvihol bradu a prezrel si jej oči. „Prečo si včera plakala?“

„Povedala som ti...“

„Na to ti nenaletím,“ zasipel a jemne sa usmial. „Mám pocit, akoby si mi stále chcela čosi povedať.“

Brittany stisla oči, tak dobre ma pozná. Zacítila ako sa nahol k jej uchu a šeptom sa spýtal: „Ako to z teba dostať, hm?“

Pobozkal ju na ucho a potom na jej citlivé miesto. Sladký bozk na pokožku tesne pod uchom, v nej vyvolal vlnu smútku, ktorý prevyšoval pocit radosti z toho, že ju opäť mazná svojimi perami.

Jemne ho odtisla a povedala: „Mali by sme ísť na raňajky, Derek. Pohovoríme si o tom neskôr.“

„Smiem to brať ako prísľub, že to z teba budem mámiť podobným spôsobom večer?“ opýtal sa s rozkošným úsmevom.

Brittany sa len pozrela do strany a mlčanlivo prikývla.

Zamračil sa a povedal: „Ak ti tak veľmi prekáža, že po tebe túžim, stačí povedať! Budem sa krotiť!“

Jeho dodatok, ktorý mal v sebe len hnev a sklamanie, ju pichol pri srdci. Bolestne sa na neho pozrela a potom sa rozbehla do izby. Zabuchla sa tam a s plačom sa vrhla na posteľ. Vzlykala tak ubolene a sklamane, až mala strach, že ju bude počuť až do jedálne. Neprekáža jej to, ach ako by jej mohli prekážať tie krásne chvíle v jeho náručí?

Ale prečo si myslí, že sa premáha, aby mu opätovala jeho vášeň? Pre ten denník? Usmoklene sa pozrela k stolu a zadržala ďalšie vzlykanie. Vedela čo urobí! Ale skôr ako to urobí, sa musí upokojiť.

A  hlavne...

Naplo ju, rozbehla sa do kúpeľne a tam ju naplo znovu. No nemala čo vyvracať, lebo včera nevečerala a dnes ešte nejedla. Prázdny žalúdok jej stiahlo, až ju zabolel. Zastonala a pevne si ho stisla. Bolestne zvraštila tvár a znovu ju naplo, naprázdno, tak ako pred tým. Dostala kŕč do brucha, vykríkla od tupej bolesti a vtom sa dvere na kúpeľni rozleteli.

Bolestne sa pozrela na Dereka, ktorý ju zodvihol do náručia, preniesol do postele a uvoľnil jej šaty. Brittany ledva dýchala, takmer nevnímala čo sa s ňou deje a cítila závrat.

Malátne povedala: „Všetko sa so mnou točí.“

„Pst, láska. To prejde,“ povedal a vľúdne sa usmial.

Na chvíľku kamsi odišiel a ona odrazu pocítila, ako jej čelo a krk potrel vlhkou vreckovkou. Uľavene vydýchla a zavrela oči. Derek si ju prezrel a potom sa zadíval na jej bruško. Vtisol jej naň krátky bozk a potom sa jej pozrel do očí, ktoré ho už pozorne sledovali.

„Odpusť mi,“ požiadal ju smutne.

Brittany nadvihla ruku a pohladila ho po líci. S úsmevom povedala: „Usmej sa.“

Derek sa usmial a pobozkal ju do dlane.

Presedel pri nej takmer tri hodiny. Nešiel na raňajky a len ticho sledoval ako spí. Bál sa, že sa to zopakuje, že sa jej zatočí hlava, bude jej zle a nebude vládať ani len kričať o pomoc.

Keď na ňu nakričal, áno, musí priznať, že neskrotil svoj hnev a kričal na ňu. Keť to spravil, sám sebe ponadával, a to nahlas, takže slúžky, ktoré išli kolo sa na neho dívali ako na blázna. Potom sa pozrel na dvere ich izby a vykročil k nim s cieľom vytiahnuť ju von a donútiť ju, aby pred všetkými oznámila, že budú mať dieťa. Nechcel a nemohol čakať!

Tak sa teší, že sa iste preriekne. Je lepšie rodinu s tým oboznámiť, aby ich jeho poznámka s plánmi do budúcna, v ktorých už priveľmi ráta s malým drobcom, nezaskočila. A mama by mu to neodpustila, tým si bol istý. Nevedel prečo mu v tom bráni.

Žeby sa na to dieťa netešila? Tomu odmietal uveriť!

Keď vošiel do izby, jeho zlosť sa ihneď vystriedala s obavou o ňu a to maličké. Počul ako zastonala, bez dychu vbehol do kúpeľne v strachu, že sa stalo niečo horšie. A len čo sa trochu upokojila, vyčítal si, že na ňu tlačil a robil krik.

Vyčítal si všetko. Aj jej včerajší plač, dokonca aj to, že ju naozaj stále túži objímať, hoci ona po tom možno netúži vôbec.

Tieto myšlienky mu vírili v hlave ešte aj večer, keď sedel v pracovni a počúval ako do okna naráža mohutný dážď. Za oknom to vyzeralo hrozivo a v jeho vnútri to bolo podobné. Bolo desať hodín, keď sa strhol na to, že sa otvorili dvere. Zodvihol pohľad od načatej práce a vyskočil z kresla.

„Brittany, prečo si vyliezla z postele?!“ zvolal prekvapene a vykročil k nej.

Zavrela dvere a pousmiala sa. Bola v župane, vlasy mala spustené na pleciach a v ruke čosi stískala.

„Musím s tebou hovoriť,“ povedala stále unaveným hlasom.

Celý deň ležala a takmer nič nezjedla. Bola ju pozrieť každá žena, ktorá sa v dome nachádzala. Prvá prišla madam Henriet, ktorá vyzvedala čo sa stalo.

„Derek vám nič nepovedal?“ Potočila hlavou a Brittany sa vyhovorila na bolesť hlavy.

Potom prišla Vinie a večer za ňou boli obe tety. No aj napriek návštevám mala možnosť premýšľať a rozhodnúť sa.

Nadvihla denník a povedala: „Chcem, aby si si to prečítal.“

Derek zaškúlil a vzal si denník. Prezrel si ho a potom prebehol spýtavým pohľadom po jej očiach. „Prečo?“ opýtal sa.

„Aby si dostal odpovede na všetky otázky, ktoré chceš vedieť. Sú tam,“ povedala a potom stisla pery.

„Neodpovieš mi sama?“ opýtal sa a ona potočila hlavou.

„Nemám dosť odvahy.“

Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Zlatko, máš viac guráže ako si si ochotná priznať,“ povedal pochvalne a prikývol. „Ale ako chceš. Prečítam si to hneď teraz a tu. A ty...“

„Ja zostanem,“ prerušila ho a sadla si na pohovku k oknu. Stisla ruky a nadvihla bradu. Vyzerala akoby čakala na rozsudok smrti. A možno to tak bude, pomyslela si.

Ak sa jej vysmeje do tvári, iste to neprežije. Radšej sa v tú ranu pobalí a odíde preč, ďaleko od neho, hoci každý okamih bez jeho úsmevu ju pomaly a kruto privedie až do jej záhuby.

Sledovala ako si sadol za stôl a otvoril denník na prvej strane. Mračil sa, potom sa nahlas zasmial a potočil hlavou. Ďalšie strany ho donútili poriadne stiahnuť obrvy a Brittany sa nervózne pohmýrila. Pevne stisla ruky a započúvala sa do hukotu lejaku, ktorý zalial okno. Sledovala stenu pred sebou, už sa nemohla dívať na jeho tvár. Vtom počula ako denník zavrel a vstal.

Teraz to príde, pomyslela si. Derek vykročil k nej a spýtal sa: „Je to pravda?“

„Do poslednej bodky,“ pošepla a potom stisla pery.

Derek si k nej sadol a povedal: „Nečítal som všetko. Len to najhlavnejšie.“

Prikývla a so stiahnutým hlasom povedala: „Pochopím, ak ma budeš nenávidieť ešte viac.“

Derek sa usmial a nahol sa k jej uchu. Nosom jej z neho odhrnul vlasy a povedal: „Iba jediný cit k tebe po tomto vzrastie, Britt.“

Pozrela sa mu do očí a spýtala sa: „Aký?“

„Ešte viac ťa budem milovať,“ povedal a Brittany sa plytko nadýchla.

„Ty ma miluješ?“ opýtala sa dojato, stále neverila, že to povedal. Akosi vášnivo sa na ňu pozrel a poznamenal: „Vždy keď ti poviem láska, plne chápem význam toho slova. Si moja láska. Jediná Brittany.“

Brittany sa usmiala a vychytila mu denník z ruky. Vyskočila a pribehla ku kozubu, do ktorého ho vhodila. Potom sa otočila k nemu a povedala: „Od zajtra si budem písať nový!“

Derek sa uškľabil a vstal. Popri kráčaní k nej sa opýtal: „Ako sa bude volať?“

„Denník milovanej a milujúcej manželky,“ odvetila a Derek si vstal pred ňu.

Vsunul ruku do jej vlasov a chrapčiac sa spýtal: „Takže ty ma naozaj miluješ?“

„Prečítal...“

„Chcem to počuť od teba, nahlas,“ povedal a jemne ju pobozkal. Objala ho rukami okolo krku a povedala: „Milujem ťa, Derek Watlington. Len teba.“

„Hodláš mi to dokázať?“ spýtal sa s potmehúdskym úsmevom. Brittany sa zvodne usmiala a povedala: „Ak si spomínam, dnes ráno si žiadal povolenie, na mámenie zo mňa rôznych odpovedí.“

„Tie už mám,“ povedal a zaraz ju zodvihol na ruky. Zasmiala sa a Derek dodal: „Ale potrebujem ďalšie.“

„Aké?“ opýtala sa a Derek sa len záhadne usmial.

Rýchlo ju vyniesol z pracovne a Brittany sa zapýrila. Vedela čo má v úmysle a musela si priznať, že bola z toho vzrušená. Vošli do izby a položil ju na posteľ. Pomaznal ju na krku a ona z neho stiahla sako. Derek jej rozviazal šerpu na župane a pobozkal ju do výstrihu.

Potom sa opýtal: „Kedy povieme rodine o dieťati?“

„Kedy chceš,“ odvetila a odhodila jeho šatku.

„Správna odpoveď,“ povedal a usmial sa.

Pobozkali sa a potom sa znovu opýtal: „Kedy si to želáš ty?“

Brittany sa sladko usmiala a kým jej maznal odhalené plece, pošepla: „Správna otázka.“ 

„Derek, Brittany! To je úžasné!“

Obaja sa usmiali na Virginie, ktorá sa práve dívala na krásny náhrdelník, ktorý jej Derek doniesol z poslednej cesty.

Objal Brittany okolo pása a povedal: „Keď máš osemnásť, mala by si mať niečo, čo by o tom svedčilo.“

„Ha - ha, vtipné,“ zasipela a potom sa pozrela k mame, ktorá už dojato smoklila do vreckovky. „Mama, pozri sa čo mi dal Derek!“ Rozbehla sa k nej a on potočil hlavou. „Nevydá sa. Bude ako teta Ophelia.“

„Ale prečo nie?“ spýtala sa sklamane a pozrela sa k nej. „Len si ju obzri. Je nádherná, žiari a na perách má ten prekliaty Watlingtonovský úsmev. Iste si na neho uloví nejakého džentlmena.“ „Ale, takže náš úsmev je prekliaty?“ spýtal sa so záujmom.

Brittany sa zaškerila a prikývla. „Presne tak, drahý. Do neho som sa zamilovala.“

„A ja som dúfal, že do mojich očí,“ povedal sklamane a Brittany sa zasmiala. „Si nádherná keď sa smeješ,“ podotkol a vábne ju rukou pohladil po chrbte.

Pozrel sa po salóne, ktorý sa zmenil na obrovskú, plesovú miestnosť. Po vynosení nábytku si Brittany uvedomila, aký je obrovský. Okrem toho, bol priamo prepojený s jedálňou, takže keď sluhovia otvorili veľké dvere, vyzeralo to tam ešte väčšie. Celkový počet hostí presiahol osemdesiat, a tak potrebovali čo možno najviac miesta. Všetci sa už  bavili a Vinie od každého prijímala gratulácie k jej osemnástym narodeninám, brala si darčeky a s nadšením ich odbaľovala.

Derek si povzdychol a povedal: „Niečo som ti nepovedal.“

„Nejaké divadlo?“ spýtala sa a poriadne sa zamračila. Netušila či ten srdcervúci výraz hrá, alebo jej skutočne čosi dôležité zatajil.

„Pozval som ešte jedného hosťa, o ktorom som sa dopočul, že pricestoval.“

„Koho?“ spýtala sa nechápavo. Koho mohol pozvať? Veď sú tu všetci, dokonca aj jej rodičia a Hilary, ktorá Vinie darovala akýsi hororový román.

„Freda Kirkhama,“ priznal a nevinne sa usmial.

„Prečo?“ opýtala sa pokojne.

„Potrebujem s ním hovoriť,“ odfrkol. „Je to chlap, ktorý sa dobre ukrýva. Ale ak ide o zábavu s jednom a pitím, iste sa sem prihrnie.“ „Budeš s ním hovoriť počas plesu?“ spýtala sa vystríhavo.

„Neboj sa, zavrieme sa do pracovne. A ak bude kričať o pomoc, zastrelím ho!“ dodal zlostne.

Brittany sa zamračila a zadudrala: „Nemal by si pokaziť sestrine narodeniny.“

„Požiadal som Gila aby tam bol so mnou.“ Natiahol ústa do škodoradostného úškľabku a dodal: „Kvôli Fredovej bezpečnosti.“ Brittany potočila hlavou a Derek po nej prebehol pohľadom.

„Vieš čo mi napadá, láska?“

„Zabudni!“ zavelila a jedným prstom ho od seba o kúsok odtisla. Derek sa posmešne zasmial a pokrútil hlavou. „Nie miláčik, teraz si to zle vysvetľuješ ty. Ale musím uznať,“ otrčil peru, „som potešený, že na to myslíš.“

Dočerta, nech sa tak neusmieva! A ako je možné, že ja na to myslím a on nie?! Nepáči sa mu farba mojich šiat? Veď sú zelené, i keď majú o niečo tmavší odtieň.

Derek k nej vystrel dlaň a povedal: „Ešte sme spolu netancovali.“

„To je pravda,“ povedala zamyslene a s radosťou s ním odkráčala na parket.

Objal ju rukou okolo pása, nedá sa povedať, že ju len obkolesil. Bolo to nádherné objatie, lebo ju pritisol celkom k sebe a rukou ju stále hladil po chrbte, akoby vedel, že ju ráno bolel. Ruku, ktorú vložila do jeho dlani, jemne stisol a tú, ktorú položila na jeho plece, posunul vyššie. Tak aby ho objala okolo krku a mohla byť k nemu pritisnutá ešte viac.

Naklonil sa k nej a povedal: „Navrhujem, aby sme to oznámili zajtra pri raňajkách. Čo ty na to?“

„Nie je to zlý nápad,“ povedala a prikývla. „Aj tak ma tvoja mama a tety podozrievajú, že niečo tajím.“

„Prečo?“ spýtal sa s úsmevom a dal jej bozk na spánky. Oprel sa nosom o to miesto a Brittany stisla oči.

Povedala: „Lebo som odbehla od raňajok. Nepýtali sa ma, ale viem, že niečo šípia.“

Derek sa usmial a povedal: „Ja som sa skoro preriekol pred Benom.“ „Ako?“ spýtala sa a úkosom sa k nemu pozrela. Práve robil oči na nejaké pekné dievča s čiernymi vlasmi, ktoré sa poriadne pýrilo. Derek sa zachechtal a povedal: „Pýtal sa ma, či plánujem udržať Watlingtonovský rod. Zase ma podpichoval.“

„A čo ty na to?“ spýtala sa s úsmevom a pohladila ho rukou po zátylku.

Derek jej vtisol bozk na líce a odvetil: „Povedal som, že som sa o to postaral.“

Prudko sa zastavila a Derek ju rýchlo pobozkal. Pozrel sa jej do očí a povedal: „Ale mal vypité, takže to nezačul a nepamätá si na to.“ Práve prestala hrať hudba a Benjamin poťukal lyžičkou o sklenený pohár.

„Dámy a páni, dnes sme sa tu stretli aby sme oslávili dve radostné udalosti!“ zvolal mohutným hlasom.

Brittany zadržala dych a Derek pošepol: „Dopekla.“

„Prvá,“ nadvihol pohár a pozrel sa k Vinie, „že moja krásna sesternička oslavuje osemnásť rokov!“

Všetci zatlieskali a Brittany sa nástojčivo pozrela na Dereka.

„Neboj sa, vyriešim to,“ povedal a stisol jej ruku.

„A druhá..“

„Druhú poviem ja!“ ozval sa Derek a Brittany zbledla.

„Ja a moja očarujúca manželka, budeme mať potomka!“

Celým domom sa ozval potlesk a jasot. Derek sa pousmial na Brittany, ktorá mu venovala úsmev, i keď veľmi zahanbený. Nádherne ju pobozkal a potom sa pri nich objavil Ben s výkrikom: „Blahoželám! Toto je lepšie ako to, že som nablízku kúpil malý domček!“

Brittany sa na Bena zarazene pozrela a Derek sa na ňu milo usmial. „Hovoril som, nepočul ma.“