Prekliaty zvodca - 10. kapitola

10. kapitola

„Ako vyzerám?“

„Dobre,“ povedala Virginie a Brittany zúfalo zamrnčala.

„Len dobre?! Nemôžem vyzerať na obraze len dobre! Kto to vôbec vymyslel?!“

„Bola si už v študovni?“ spýtala sa jej a ona prikývla. „Videla si teda obrazy našich predkov.“

„Predkov?“ spýtala sa zúfalo a klesla na posteľ.

Vinie sa milo usmiala a povedala: „Je tam namaľovaných asi desať generácií Watlingtonovcov. Vždy najstarší syn a jeho manželka, len pár dní po sobáši. Aj mama s ockom tam majú obraz.“

Brittany si povzdychla a povedala: „Máte veľa tradícií.“

„Sú to zvyky, ktoré robia rodinu, rodinou,“ povedala a mykla plecom. Potom ju vytiahla za ruky hore a povedala: „A usmievaj sa. Vyzeráš krásne a som si istá, že ty a Derek budete ten najkrajší pár na obraze.“

Brittany sa na ňu vďačne usmiala a potom vyšla zo spálne. Nevedela sa rozhodnúť čo si obliecť, preto ju zavolala. Poradila jej, aby si dala bledučko zelené šaty, nie príliš vyčačkané s nazberkanými rukávmi a nie príliš širokou sukňou. Tak dlho stála v šatníku a vyberala čo na seba, že nemala síl namietať. Vlastne nemusela, lebo šaty jej pristali a cítila sa  v nich dobre. Vlasy si nechala klasicky rozpustené a aby nevyzerala prehnane snobsky, nedala si nijaký iný šperk okrem náušníc.

Podišla ku schodisku a pozrela sa na Dereka, ktorý ju čakal v hale, s rukami za chrbtom. Otočil sa až keď počul klepkanie jej topánok. Na okamih zamrzla a takmer stratila rovnováhu.

Bol dokonalý! Mal ten istý oblek, v ktorom ju sprevádzal po uliciach Londýna, spod šatky mu vytŕčal golier na snehobielej košeli a úzke nohavice, vsúkané do čižiem, navodzovali dojem hrdého grófa. Zjavne tým chce zväčšiť svoju vášeň v jazdení.

Prišla až k nemu a s nemým úžasom sledovala jeho oči, ktoré ju priam  hltali. Prižmúril oči a zvedavo sa opýtal: „Kto ti pomáhal vybrať šaty?“

„Prečo?“ spýtala sa zarazene, s miernením obavy, že sa mu nepáčia. „Je to zle?“

Derek sa krásne usmial a potočil hlavou. „Moja obľúbená farba. Ty ma ničíš, Britt,“ dodal trpko a Brittany sa ihneď otočila k obývaciemu salónu.

Derek vošiel hneď za ňou a s úsmevom povedal: „Pán Stephens, dovoľte aby som vám predstavil moju manželku.“

„Takže je to pravda,“ prekvapene skonštatoval postarší pán s okuliarmi nízko na nose. „Ste ženatý. Pozrime sa,“ povedal zahútane a premeral si ju. „Výborný výber!“

„Šiat?“ spýtala sa a on sa zasmial.

„Nie, madam, odpustite starému umelcovi, ktorý už roky vdychuje pach z olejových farieb, ale ja chválim vkus lorda Watlingtona.“ Brittany sa pousmiala a Derek s úsmevom povedal: „Som presvedčený, že budem chcieť vrátiť peniaze, pán Stephens.“

„Ako to?!“ vydesene sa opýtal starý pán.

Derek sa zahľadel na Brittany a s úsmevom povedal: „Som si istý, že sa vám nepodarí dokonale zachytiť jej krásu.“

Pán Stephens sa zasmial a prikývol, zatiaľ čo Brittany ani nedýchala. Jeho nežný tón a upretý pohľad na jej tvár ju nútili myslieť si, že to myslí úprimne. Že sa nehrá na dokonalého a milujúceho manžela a ani si ju tým nesnaží doberať. Na chvíľku si želala, aby to myslel vážne. No nemohla si tým byť istá. Pochybnosti boli silnejšie ako radosť z jeho slov, preto sa zamračila a odvrátila tvár.

„Ale mohli by sme začať. Madam, prosím vy si sadnite.“

Brittany si trochu odfúkla, konečne začnú. Sadla si na pohovku a ruky si spojila na sukni.

„A vy si staňte za ňu, pane.“

„To mi nevyhovuje!“ povedal s točením hlavy.

„A ako by ste si to predstavovali?“ opýtal sa ho so záujmom.

„Asi takto nejako,“ povedal Derek a sadol si k nej.

Tesne blízko, dokonca jej nohou prištipol sukňu, takže aj keby chcela, neodsunie sa od neho. „A úplne najideálnejšie by bolo toto,“ dodal a zaraz ju začal bozkávať.

Brittany sa nemohla brániť hneď, lebo rýchlosť akým sa priblížil k jej perám ju úplne odzbrojila. A potom, tak dávno ju nepobozkal, až mala hriešne pokušenie nechať ho, aby pokračoval. No spamätala sa a odtisla ho so sipením: „Zbláznil si sa?!“

„Nie,“ hlesol spokojne a pozrel sa na maliara, ktorý sa pousmial. „Som presvedčený, že by to bol originálny obraz vo vašej študovni, ale neviem či by ste mi vydržali tak dlho pózovať.“

„To by nebol taký problém,“ hlesol Derek s nadšením a Brittany ho za to silno udrela do boku.

Jemne zastonal a so sileným úsmevom povedal: „Skôr by som sa obával reakcie mojej matky.“

„Súhlasím, áno, vaša matka by to neprežila,“ potvrdil so smiechom. „Ak dovolíte, trochu vás upravím,“ povedal a prišiel k nim.

Derekovi kázal držať chrbát vystretý a hlavu jemne natočiť k nej. Pravú ruku si vyložil cez opierku pohovky a druhou stisol Brittaninu ruku, ktorú mala položenú na jeho nohe. Brittany bola pritisnutá k nemu, no tiež sa mala snažiť byť vystretá a druhú ruku si voľne položila na sukňu. Nepochybovala o tom, že na obraze to bude vyzerať idylicky, zamilovane a krásne, ale tie muky pri maľovaní... Derek nevydržal byť dlho ticho, využil maliarovu sústredenosť. Bol ukrytý za trojnožkou, zatiaľ si robil len náčrt, keď Derek pošepkal: „Tie šaty ti pristanú.“

„Ďakujem,“ povedala sucho, nechcela v ňom vyvolať podozrenie, že ju tá poznámka nadchla, hoci to tak bolo. „Ako dlho sa ti páči táto farba?“

„Prečo?“ spýtal sa a prefíkane nadvihol obočie. „Podozrievaš ma snáď z toho, že sa mi páči len preto, lebo máš takej farby oči?“ Brittany zvrtla hlavu do strany a maliar hneď zasipel.

„Prosím, nehýbať sa.“

Otočila hlavu späť a Derek povedal: „Páči sa mi od detstva, ani neviem prečo. A to, že máš také oči, je pre mňa niečo mystické.“ Brittany sa trochu pohmýrila a pocítila ako jej Derek začal palcom hladiť opak dlane. Začal s tým odrazu a po prvotnom zaskočení musela priznať, že jej to bolo príjemné.

Trochu sa k nej sklonil a pošepkal: „Som presvedčený, že keby si vedela na čo teraz myslím, udrela by si ma.“

Brittany ihneď zareagovala a kopla ho do lýtka. Derek stisol zuby a potom pošepol priškrteným hlasom: „Nemal som nič hovoriť. Mohol som vedieť, že na to myslíš aj ty, a tak na to ihneď prídeš.“

Brittany sa zahanbene usmiala a rýchlo sa pozrela do strany. Keby vedel, že na to skutočne myslela, asi by umrela od hanby.

„Nehýbať sa!“ upozornil ich pán Stephens.

„Tebe sa to povie,“ zašomral si Derek popod nos a Brittany sa jemne pousmiala. Bola si istá, že ich bude takto okrikovať často a budú radi, ak bude obraz hotový na Vianoce.

Počasie bolo výnimočne krásne, preto sa Brittany rozhodla robiť spoločnosť Virginie a išla s ňou do záhrady. Hneď za domom mali rozložený veľký slnečník, pod ktorým bol malý stolík a dve stoličky, iba pre ne. Teta Ophelia a madam Watlingtonová išli do mesta, navštíviť nejakú priateľku, takže sa k nim nemohli pridať.

Brittany si našla prácu, vytiahla si vyšívanie, ale Vinie sa očividne nudila. Pomrvila sa a s prekríženými rukami sa opýtala: „Kedy bude obraz hotový?“

„Asi za pár dní,“ odvetila s pohľadom upriameným do výšivky.

„Čo to vyšívaš?“

Brittany postrehla v jej hlase unudenosť, a tak vyšívanie položila na stolík a povedala: „Je to len jednoduchý vzor.“

„Myslela som, že sú to vreckovky,“ povedala a zamračene prešla prstom po výšivke.

„Prečo?“ spýtala sa jej nechápavo a Vinie nadvihla plece.

„Každá Watlingtonovská mladomanželka si vyšije na vreckovky iniciály. Do pravého rohu svoje a do protiľahlého manželove.“

„Aha, zase tradícia,“ povedala chápavo a zamyslela sa. „Asi nemám vhodné vreckovky.“

Usmiala sa a povedala: „Nemala by si ich mať.“

Zasmiala sa a pohodila hlavou do strany. Brittany sa tam pozrela a zadržala dych. Uvidela Dereka na svojom koni, ako k nim mieri. Zjavne si ich zatiaľ nevšimol, zamyslene sa díval na chodník a pery mal pevne stisnuté. Nad čímsi uvažuje, pomyslela si, na toľko ho už poznala, aby to vybadala.

„To Derek by ti ich mal darovať.“

„Darovať?“

Prikývla a povedala: „Aj muž sa musí pričiniť. Asi nie som tá správna osoba, ale,“ nahla sa k nej a stíšila hlas, „väčšina dám vreckovky dostane ako jeden z darov, keď manželovi oznámi, že je v požehnanom stave.“

Brittany preglgla a spýtala sa: „Tak prečo by som ju mala vyšívať?!“ „Nie si tehotná?“ spýtala sa zvedavo.

„Vinie!“ zvolala zarazene a venovala jej nazlostenú grimasu, po ktorej sa zasmiala.

„Každý si myslel, že áno.“

„Každý si myslel zle! Nie som tehotná!“ zasipela potichu, aby ju nepočul Derek, ktorý si ich všimol a s úsmevom k nim pristupoval. „Krásky, ako sa máte?“ spýtal sa veselo a vstal si medzi ne.

Vinie pohodila plecom a povedala: „Idem si nájsť niečo na čítanie. Tu sa príšerne nudím.“

Vinie vstala a vykročila k domu, zatiaľ čo Brittany so stisnutými perami pozorovala výšivku. Derek si ju premeral a skúmavo sa opýtal: „Ty sa nenudíš?“

„Prečo?“ spýtala sa zvedavo a zodvihla k nemu oči. Usmial sa a vystrel k nej ruku.

„Prejdeme sa, čo ty na to?“

„Kam?“

„Nemusíš sa báť, nechcem ťa uniesť,“ povedal provokačne a ona prikývla.

Až sa prekvapil, keď sa chytila jeho ramena a pokojne s ním vykročila hlbšie do záhrady. Po chvíľke ticha sa opýtala: „Kde si bol?“

„S Edwardom sme sa boli pozrieť ako to vyzerá v lese.“ Pozrel sa okolo a zamračene povedal: „Ale on sa mi niekde stratil.“ „Nezablúdil?!“ spýtala sa vydesene.

Úsmevom ju upokojil a povedal: „On pozná lesy ako vlastnú dlaň. Ale je miesto, na ktoré nesmie chodiť a napriek tomu to robí.“ „Miesto? Aké miesto?“

„Začarovaný les,“ povedal a strašidelne sa zatváril.

Potočila hlavou a povedala: „Zase si ma doberáš.“

„Raz ťa tam vezmem,“ povedal a figliarsky nadvihol jedno obočie. Brittany sa pozrela do druhej strany a uvidela Edwarda, ktorý sa k nim ponáhľal na koni. Zastavili sa a Edward koňa spomalil.

„Kde si trčal?“ spýtal sa ho s bratskou prísnosťou, ktorej sa Edward nevydesil.

„Išiel som na severné hranice revíra.“

„Dobre vieš, že tam máš zakázané chodiť!“ upozornil.

„Ale Derek,“ prevrátil očami, „nič sa nestalo.“

„Nabudúce ti nedovolím vzdialiť sa odo mňa ak budeš vymýšľať!“ povedal mu zlostne a Edward si niečo zašomral. Stočil koňa a rozbehol sa s ním ku stajniam.

„Čo by sa tam stalo?“

Derek sa rýchlo pozrel na Brittany, zjavne úplne zabudol, že je pri ňom, čo sa mu zvyčajne nestáva. Jemne sa usmial a povedal: „Nie je to nič dôležité. Nemám jednoducho rád, keď tam chodí. Je tam dosť zlý terén a on sa naučil poriadne sedieť v sedle len pred rokom.“

„Si jeho učiteľ?“

„Už od smrti otca,“ pošepol a vykročil k jazeru.

Brittany sa o ňom dozvedela vďaka Vinie, ktorá sa raz z prechádzky vrátila mokrá. Vysvetlila to tým, že na mostíku, ktorý sa klenie nad jeho pokojnou vodou, sa šmýkalo a ona neudržala rovnováhu. Pravdou bolo, že mostíku chýbalo zábradlie, bola to len akási oblúkovitá lavička, ale pôsobilo to malebne.

Derek vyšiel až na mostík, ruky si vsúkal do vreciek a znovu sa zahútane pozrel na hladinu. Dráždila ju jeho zamyslenosť. Mala pocit, že ho niečo trápi a čím dlhšie bol taký tichý, tým viac ho chcela rozveseliť. Ale ako?

Vyšla k nemu na mostík a povedala: „Je to tu krásne.“

Prikývol a prezrel si ju. „Obľúbené miesto otca. Mama sem od jeho smrti neprišla, vraj by jej ho tu všetko pripomínalo,“ dodal a pousmial sa. „Ale ja sem chodím rád. Je tu pokoj, kým nezačnú škŕkať žaby.“

„Žaby?!“ vykríkla a tak ňou trhlo, až takmer skončila rovnako ako Vinie.

Derek sa zasmial a pohodil plecami. „Áno žaby. Vieš, také malé, zelené potvory, ktoré chytajú jazykom muchy.“

„Viem, čo sú žaby!“ zagánila na neho. „Ale mám...“ preglgla a zahanbene dodala, „mám z nich strach.“

Derek sa k nej otočil a povedal: „Neboj sa, ja ťa ochránim.“

V jeho očiach bolo opäť šibalstvo, čo ju na moment potešilo. O chvíľku sa už cítila blažene, lebo ju rukami pritiahol k sebe a naklonil sa, aby ju pobozkal. Chcela mu to dovoliť! Skutočne chcela! Mala v úmysle vychutnať si jeho bozky, ale uvidela ju. Odporná žaba, ktorá vyskočila na mostík ju natoľko zmiatla, že sa rýchlo odsunula a rozbehla sa s piskotom preč.

Počula len Derekov zadúšavý smiech a výkrik, ktorý jej znel v ušiach ešte aj v posteli: „Láska, ak sa nevrátiš, pobozkám ju, a iste sa z nej stane princezná!“

Derek bol dnes celý deň zatvorený v pracovni. Pre Brittany by to malo znamenať vykúpenie z jeho obletovania a doberania si jej, ale na jej počudovanie, nebolo to tak. Cítila sa prázdne, akosi smutne a sklamane, keď neprišiel ani na obed a len po komorníkovi odkázal, že nemá hlad.

Už sa začalo zvečerievať, september prevzal vládu nad počasím, začínal pofukovať studený vietor. Brittany však nevydržala sedieť v dome.

Teta Ophelia dostala nádchu, a tak leží v posteli. Vinie sa zavŕtala do knihy, už druhý deň sa skrýva po kútoch v dome a číta si. A madam Watlingtonová má nejakú návštevu, začína pripravovať ples, ktorý by mal byť približne v posledný októbrový týždeň.

Od Brittany dnes pomoc nepotrebovala, a tak išla do záhrady. Čerstvý, večerný vzduch jej pohladil líca a vietor sa jej začal hrať s ofinkou. Vlasy mala v zapletenom vrkoči, takže jej ich nemohol rozfúkať. Mala na sebe šaty s dlhým rukávom, takmer splývala s tmou, mali tmavomodrú farbu.

Pomaly vykročila smerom ku stajniam, opačný smer ako k jazierku, nehodlala riskovať, že ju napadne nejaká hrôzostrašná žaba!

Vtom začula ako sa otvorilo okno. Zodvihla pohľad a hneď si uvedomila, že je to pracovňa. Z okna sa vyklonil Derek, vyskočil von a okenice opatrne privrel.

Len čo sa otočil, zdesene uskočil a zvolal: „Dopekla, radšej zabitie pádom z okna ako na zlyhanie srdca!“

Nadvihla obočie a povedala: „Tak takto utekáš z pracovne. Že sa nehanbíš.“

„Nie, to sa teda nehanbím, lebo sa nemám za čo,“ povedal a pristúpil k nej. „Odhalila si ma. Povedz,“ prebehol po nej pohľadom, „prezradíš ma?“

Nadvihla bradu a povedala: „Nechám si to pre seba.“

„Budeš ma vydierať keď sa ti to bude hodiť, čo?“ spýtal sa sipiac a potom sa pousmial. „Ale dobre, keď si už tu, ukážem ti to miesto, o ktorom sme sa včera rozprávali.“

„Bude večera!“ namietla ostro. „Nikam...“

Derek ju schmatol za ruku a začal ju rýchlo ťahať do stajní. Zjavne jej nehodlal dať ani len príležitosť na to, aby hľadala výhovorky, ktoré by jej neboli platné.

„Derek! Pusti ma! Ja s tebou nikam nejdem!“ kričala a metala sa.

Derek sa k nej len s úsmevom otočil a povedal: „Alebo pôjdeš so mnou na moje tajné miesto, alebo ťa hodím do sena a...“

„Mlč!“ zasyčala a hodila vražedný pohľad po paholkoch, ktorí postávali okolo stajní.

„Myslel som si,“ povedal víťazne a doviedol ju až pred stajne. „Osedlajte mi Grófa.“

„Iste, my lord,“ povedal paholok a ihneď vbehol do stajni.

Brittany si vymanila ruku z jeho stisku a spýtala sa: „A ja? Mne osedlajú nejakú kobylu?“

Derek hrdo nadvihol bradu a povedal: „Nie drahá, ideme spolu.“

„To si vyhoď z hlavy! Nejdem s tebou na jednom koni, to je vylúčené!“ namietla nabrúsene a Derek sa šintersky pousmial.

„Tak budeš bežať za ním.“

Brittany otvorila ústa, ale prerušil ju a povedal: „Ale budem veľkorysý a dovolím ti vybrať si kde budeš sedieť. Osobne by som bol radšej, keby si sedela predo mnou.“

„Prečo?!“ zavrčala.

„Aby som sa na teba mohol dívať,“ odvetil a ľahučko sa pousmial. Brittany si niečo zašomrala a pozrela sa na krásneho hnedáka, ktorého mu paholok doviedol.

„Nech sa páči.“

„Ďakujem,“ povedal a potľapkal koňa po zadnej nohe. Vyšvihol sa hore a pevne stisol opraty. Natiahol ruku a spýtal sa: „Ako si sa rozhodla?“

Brittany k nemu neochotne pristúpila a vložila ruku do jeho dlani. Nerozmýšľala nad tým kam sa usadí a vedela, že jej nedá na výber. Tak aj bolo, Derek si ju usadil pred seba a obkolesil ju rukami.

„Opri sa o mňa, cesta je zlá.“

Vystrela chrbát viac a odvrkla: „Sedí sa mi dobre!“

„Ja som ťa varoval,“ povedal ľahostajne a popohnal Grófa do cvalu. Brittany na to nebola pripravená, ihneď ju hodilo dozadu a silno sa oprela do Derekovej hrudi.

Cesta bola skutočne otrasná, preto sa od neho neodvážila ani len na kúsok pohnúť, lebo by riskovala, že padne. Vbehli do lesa, tam už bola poriadna tma, ona nevidela takmer nič. Stále však išli rovno, takže sa neobávala, žeby Derek nenašiel cestu späť. Prebehli popod vysoké stromy a dostali sa k obrovskému kopcu. Derek kopol koňa do slabín, aby ho donútil vyšvihnúť sa hore.

Bola zvedavá čo jej ukáže. Ale čo asi? Ďalšie jazero, ktorému sa od hladiny bude odrážať ten krásny, kosákovitý mesiac? Alebo postriežku? Možno to bude len nejaký brezový hájik. No aj to bolo príliš presnívané, lebo len čo zastavili na vrchole kopca, naskytol sa jej pohľad na prázdnu čistinu. Obyčajná lúka v strede lesa, s vysokou tvárou a ničím výnimočným.

„Toto je tvoje tajné miesto?“

„Pst,“ pošepol a ona sa zamračila.

„Ak je to nejaký žart...“

„Ticho,“ zasipel potichu a kôň sa trochu nepokojne pohol.

„Derek okamžite...“

Stisol jej ústa a naklonil sa k jej uchu, aby šeptom povedal: „Pozeraj sa dolu.“

Brittany sa najskôr nahnevala, že ju tak neslušne umlčal, ale spomenula si, ako ona urobila jemu to isté. Preto upustila od hnevu a poslúchla ho. Len čo začula akýsi tichý šum, zbystrila pozornosť a Derek svoju ruku pomaly odtiahol.

Z tmy sa odrazu vynorili tri srnky. Jedna bola dospelá, veselo strihala ušami a za ňou skackali dve mláďatká. Nemohla zo seba dostať ani slovíčko. Bola ohúrená, uchvátená, jednoducho nemala slov. Takmer nedýchala, keď sa na ne dívala. Nikdy nevidela nič tak romantické a prekrásne.

Usmiala sa a pošepkala: „Tie sú krásne.“

„Chodia sem často. Nad ránom, keď je ešte rosa, alebo takto večer. Máme šťastie, že prišli,“ povedal šeptavo.

„Toto patrí vám?“ opýtala sa a Derek prikývol.

Natiahol ruku a ukázal na koniec čistiny. „Za ňou končí náš revír.“

Pousmiala sa a Derek ruku stiahol k sebe. Onedlho Brittany pocítila ako ju ňou obkolesil okolo pása a pritisol sa k nej o niečo viac. Zadržala dych a stisla oči. Toľko krásnych pocitov jej srdce iste nevydrží. Už teraz bilo na poplach, ale Derek ho nemal v úmysle upokojiť. Urobil opak, roztĺkol jej ho ešte viac, len čo pritisol svoje pery k miestu pod jej uchom.

Citlivé miesto, ktoré ju donútilo zastonať, ale len potichučky, aby mu nedala zámienku myslieť si, že sa jej to páči. Preto mu rýchlo stisla ruku a povedala: „Mali by sme ísť na večeru. Budú nás hľadať.“ Derek odlepil svoje chtivé pery od jej pokožky a ťažko vydýchol. Bez reptania obrátil koňa a hnal ho späť, po tej istej ceste akou prišli. Bol ticho, hrozivo ticho. Takmer nedýchal, opierala sa o jeho hruď, ktorá sa len nebadane nadvihla.

Mala dojem, že ho tým zranila. Cítila sa vinná za to, že mu odoprela niečo, po čom tak veľmi túžila aj ona.

Prekliaty zvodca - 9. kapitola

9. kapitola

Derek rýchlo otvoril zásuvku na svojom pracovnom stole a pozrel sa do nej. Nadvihol akési listiny a potom ju zatvoril. Otvoril zásuvku aj na druhej strane, trochu sa v nej pohrabal a zabuchol ju. Zamračeným pohľadom prešiel po pracovni a vyfúkol.

Je tam až priveľa možností, kde by sa tie listiny mohli nachádzať, ale nevzdal to. Ihneď sa postavil, otvoril skrinku z tmavého dreva a začal ju dôkladne prehľadávať. Oveľa radšej by bol vonku a preháňal sa na koni po pozemkoch a lese, ale vedel, že by nikdy nedobehol povinnosti, ktoré zanedbal kým bol v Londýne.

Schmatol akúsi listinu, nádejal sa, že je to tá, ktorú hľadá, ale zistil, že sa zmýlil. S vyfúknutím ju hodil späť do police a vtom sa dvere na jeho pracovni otvorili.

„Och, si tu?!“ prekvapene sa opýtala mama a vošla dnu.

Pozrel sa k nej ponad plece a začal sa hrabať v druhej polici. „A kde by som mal byť?“

„Neviem,“ povedala a prišla až k jeho stolu. „Ale väčšinou, keď sem vojdem, tak tu nie si.“

„Mám prácu,“ povedal a niečo si zašomral. Uvidel akýsi list, ktorý bol hlboko v polici. Natiahol sa poň, musel sa trochu prikrčiť, aby dočiahol.

„A kde je tvoja žena?“

Derek sa podvihol a poriadne si udrel hlavu o poličku. Zasipel a nevraživo si prezrel list, ktorý nepotreboval. Potom sa otočil k mame a povedal: „Mal som v pláne uviazať si ju k nohe, ale neviem, či by neprotestovala,“ povedal posmešne.

„Derek!“ okríkla ho. „Nerob si žarty zo svojej mami.“

Prevrátil očami a rýchlo zatvoril skrinku. Podišiel k druhej a opýtal sa: „Nevieš kam som dal tie výmery pozemkov a revíra na severnej strane?“

„Prečo to hľadáš?“ spýtala sa a zamračila sa na jeho chrbát.

„Lebo si to potrebujem pripraviť, keby prišiel Fred,“ povedal znechutene a potočil hlavou.

„Ale veď ten je už osem mesiacov v Írsku. Tak ľahko sa iste nevráti,“ podotkla a pohodila rukou.

„Ja by som si nebol taký istý,“ povedal a pozrel sa k nej. „Zjaví sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu a zase bude tárať o tom, že tá čistina na severe je jeho.“

Henriet sa viac nehodlala baviť na túto tému, a tak ju rýchlo zmenila: „Prečo si dovolil Gilovi zostať v Londýne?“

„Mama,“ ťahavo zašomral a pozrel sa k nej, „nie je to malý chlapec. Tu stále len pracuje, nech sa zabaví. A prečo nie,  ak je ten dom prenajatý vopred?“ spýtal sa vecne.

Urazene povedala: „Keby si mu povedal, aby išiel domov, tak by ťa počúvol.“

„Keby,“ odvrkol a zlostne prehodil akúsi škatuľu, pod ktorou našiel nejaké listiny. Spýtal sa jej: „Prišla si len pre to?“

Zavrel vitrínu a prešiel na druhú stranu miestnosti, nevšímajúc si poriadne sa mračiacu mamu. „Nie, isteže nie! Na chvíľku ma počúvaj! Hľadala som tvoju ženu, aby som jej povedala, že v spálni už máte riadnu manželskú posteľ.“

Derek sa k nej svižne otočil a s nadvihnutým kútikom úst povedal: „Ani netušíš ako si ma potešila.“

Potom sa zvrtol a začal otvárať každú zásuvku, ktorú tam zbadal. Do každej nazrel a ak nenašiel čo hľadal, zabuchol ju. „Ale jej to radšej nepovedz,“ povedal a zavrel ďalšiu zásuvku.

„A prečo?“ spýtala sa zvedavo.

Nadvihol plece a ľahostajne povedal: „Aby si ju nenahnevala.“

„Ja ťa asi nikdy nepochopím,“ povedala Henriet a vtedy sa dvere na pracovni otvorili.

Obaja sa k nim pozreli a Brittany sa zarazila. „Och, prepáčte! Myslela som, že je to obývací salón.“

„Ten je naproti,“ milo odvetila Henriet. „Asi by sme ti to tu mali ukázať.“

„Ak dovolíš, mama,“ začal Derek s úsmevom, „dom jej ukážem ja.“ Ihneď zavrel sekretár a vykročil k Brittany, ktorá zostala ako obarená.

„A nemáš prácu?“ osopila sa na neho mama.

„Nájdem si čas,“ povedal a figliarsky sa usmial. „Ideme, madam?“ vznešene sa opýtal a viac otvoril dvere.

Brittany vyšla von so stisnutými perami a priam bezradným pohľadom. Vedela si predstaviť ako to bude prebiehať. Bude sa tváriť, že jej ukazuje dom, ale v skutočnosti jej bude stále ničiť nervy svojimi poznámkami. Teší sa na to? Musela si priznať, že ju to na okamih nadchlo, ale zároveň si uvedomila, že by mu to mala zatrhnúť už v zárodku.

Preto, len čo otvoril ústa, nadvihla ruku a povedala: „Ak sa chystáš ohurovať ma svojimi lichôtkami a narážkami, tak si nájdem niekoho iného, kto mi ukáže dom.“

Pousmial sa a spýtal sa jej: „Britt, toto neskryješ. Len čo ma vidíš, už aj ti začnú po rozume behať neslušné myšlienky.“

Zavrčala a potočila hlavou. So šomraním vykročila cez halu a Derek ju so spokojným úsmevom nasledoval.

„Môžeme začať s obhliadkou domu, alebo si prílišne nesústredená?“ spýtal sa jej podpichovačne.

Zazrela po ňom a povedala: „Prízemie poznám.“

„To som si všimol len čo si vpálila do mojej pracovne,“ podotkol ironicky a ona očervenela. „Tam je jedáleň, v nej si bola,“ povedal a potom pristúpil k obrovským dvojkrídlovými dverám, ktoré boli roztvorené.

„A tu je obývací salón. Keďže je po celý čas dokorán otvorený a už z diaľky je vidieť krásnu sedaciu súpravu, privádza ma to na myšlienku,“ začal do hlasu pridávať svoju úžasnú zmyselnosť, „že si svoje zablúdenie hrala, len preto, lebo bola v pracovni moja matka. Čo si tam chcela, hm?“

Nadvihol jedno obočie a Brittany napajedene povedala: „Skutočne som zablúdila! Zo schodiska som jednoducho odbočila do druhej strany! To je všetko!“

„Ako myslíš, zatĺkaj,“ povedal a podvihol plece.

Privádzal ju do šialenstva s jeho neotrasiteľným zmyslom pre jej upodozrievanie zo všetkého na čo sama vôbec nepomyslela. Bola zamyslená, preto išla na druhú stranu. Počula hlas jeho matky, preto si myslela, že je to salón. Bola skutočne zaskočená, keď uvidela jeho pracovňu. A úplne opantaná jeho zjavom, z ktorého bola stále ako na ihlách.

Kráčala za ním hore po schodoch a neustále sa musela dívať do strany, aby jej oči ani raz nepadli na jeho... Och, nech skončí v pekle, ale má božský zadok!

Keď vystúpili na chodbu, Derek sa akosi figliarsky usmial a povedal: „Britt, veď tých schodov nebolo tak veľa, prečo si taká zadýchaná?“ Zašomrala a rýchlo ho obišla. Pozrela sa po obrovskej chodbe, ktorú vypĺňalo niekoľko kresiel so zlatými poťahmi.

Derek vystrel ruku doprava a povedal: „Na tejto strane sú len hosťovské izby a naša spálňa. Mimochodom,“ spoza stisnutých pier sa zasmial, „mama mi práve povedala, že do izby nám už dali manželskú posteľ.“

„Skvelé,“ zasipela a on sa bez slova vybral na opačnú stranu chodby. „Na konci chodby sú schody, ktoré vedú na tretie podlažie. Tam je ubytovaná väčšina rodiny, okrem mamy, tá má izbu oproti poschodia,“ vysvetlil a Brittany prikývla.

Keď sa zastavil pri akýchsi dverách a stisol kľučku, otočil sa k nej a nezbedne povedal: „Takže sa nemusíš báť, žeby tvoj ranný výkrik niekoho zobudil.“

Musí mi to pripomínať?! Zasipela v duchu a darovala mu veľmi pohrdlivú grimasu, za ktorú sa jej odvďačil škodoradostným úškrnom. Otvoril dvere a vpustil ju dnu so slovami: „Študovňa.“

Brittany si prezrela krásnu miestnosť, ktorá pôsobila útulne a veľmi preplnene. Jednu stenu zapĺňalo niekoľko políc s knihami. Pred kozubom, ktorého rímsa plnila úlohu ďalšej poličky na knihy, boli dve kreslá a medzi nimi šachový stolík. Na opačnej strane bol mohutný písací stôl a celá miestnosť bola preplnená obrazmi rôznych dvojíc. V jednom rohu bola krásna vitrína so sklenými dverami, cez ktoré videla niekoľko modelov plachetníc.

Bez slova vykročila práve k nej a keď si so záujmom prezrela jednu z makiet krásnej lode, Derek povedal: „Otcova zbierka.“

„Mal rád lode?“ spýtala sa a otočila sa k nemu.

Takmer sa jej podlomili kolená, keď videla jeho tvár. Bolo vôbec možné, aby pred ňou stál ten istý, pochabý a prekliaty chlap, ktorý ju zvádza a provokuje? Teraz nemal ani kúsok z toho samopašného Dereka, ktorého poznala. Bol vážny, jeho tvár nejavila ani kúsok úsmevu a oči uprene hľadeli do vitríny, na maketu lodi.

Pery sa mu nezachveli úsmevom a vážny hlas, ju donútil zadržať dych, keď povedal: „Jednu loď vlastnil. Po mame, to bola jeho druhá láska.“ Sklopil zrak a dodal: „Keď som mal devätnásť, jeho loď stroskotala. Nikto z posádky to neprežil. Konal sa len symbolický pohreb,“ pozrel sa do okna, „pochovali sme len prázdnu truhlu.“

„To mi je ľúto,“ povedala úprimne a podišla k nemu.

Derek sa jemne usmial a prikývol. „Ukážem ti kvetinový salónik,“ povedal a vyšiel von.

Brittany vyšla tiež a len čo zavrela dvere, videla ako stojí pri iných a na perách mal znovu milý úsmev. Počkal kým príde až k nemu a povedal: „Skutočne netuším prečo mu dali taký názov.“

Otvoril dvere a Brittany sa nahlas zasmiala. Sedacia súprava mala kvetinový poťah, v jednom rohu bolo množstvo kvitnúcich kvetov a aj vzor na záclone tvorili kvety.

„Je to krásna miestnosť,“ povedala natešene.

„Každú nedeľu, vždy o tretej, sa tu zídu všetky ženy z domu a popíjajú čaj. Túto tradíciu založila ešte otcova stará matka,“ povedal a ona sa usmiala.

Cúvla a zavrela dvere so slovami: „Už sa teším na nedeľu.“

Zvrtla sa k nemu a vyplašene zhíkla. To čo spravila, nebola jej vina! Neuvedomila si, že stojí tak blízko za jej chrbtom a pri tom ako sa otočila, zavadila rukou o... Prepána, je možné, aby sa mu to vmestilo do nohavíc? Zapýrila sa a svoju hanebnú, no aj tak nevinnú ruku, skryla za sukňu.

Derek sa k nej okamžite nahol, rukou sa oprel do dvier za ňou a pošepol: „Miláčik, toto nie je fér. Ja mám zakázané slová a ty smieš dotyky?“ Potočil hlavou a zacmukal.

„To... to bola nehoda,“ vyjachtala a ihneď sa chcela pohnúť do strany. Derek sa rýchlo zaprel druhou rukou do steny a zakliesnil ju tam.

„Ja to pokladám za jasný návrh,“ povedal a provokačne sa na ňu pozrel.

„Nenamýšľaj si!“ zasyčala.

„Pozri drahá, nesmieš ma provokovať a potom sa tváriť,  že sa nič nestalo.“

„Ja ťa neprovokujem!“ namietla dôrazne a Derek potočil hlavou.

„Ty si nedáš povedať.“

Brittany ho chcela požiadať aby jej láskavo vysvetlil, čo ho tak veľmi provokuje, ale nestihla to urobiť. Pritisol ju ku dverám, stačilo mu urobiť krok dopredu a nakloniť hlavu. Tým, že sa mu chystala položiť otázku, mu vlastne umožnila, aby si viac vychutnal jej ústa. Začal ju bozkávať, najskôr sa zdalo, že si to od nej vynútil, ale napokon sa k nemu pridala. Aj ona si chcela vychutnať sladkosť jeho skúsených pier. Mala na to právo a obrovskú chuť.

Dokonca ešte aj vtedy ju to príšerne lákalo, keď sa perami vzdialil. Uvedomila si, že ona urobila opak, neodtiahla sa, ale nasledovala jeho pery. Derek to ihneď využil a venoval jej dva mľaskavé bozky. Bola by ho nechala aby pokračoval, ale začula nejaký chichot.

Rýchlo sa odtiahla a vyplašene sa zadívala na dve slúžky, ktoré s úsmevmi prebehli poza Derekov chrbát. Zamračila sa a odtisla ho s výčitkou: „Videli nás!“

„No a?“ opýtal sa jej nechápavo.

„Nepáči sa mi, keď ma bozkávaš na verejnosti!“ zasipela a ihneď podliezla jeho ruku.

Rýchlo vykročila k izbe, keď začula jeho veselú otázku: „Tak to znamená, že keď ťa bozkávam v súkromí, tak sa ti to páči?!“

Brittany sa neovládla, rýchlo sa rozbehla k ich spálni a vbehla dnu skôr ako sa stihla začervenať.

Denník trpiacej manželky sa Brittany začal zapĺňať. Každý deň si do neho napísala niekoľko strán. Najskôr sa pohoršovala a sťažovala na všetko čo Derek robí, len aby ju vytočil. Teda, ona mala dojem, že ju tým chce poriadne nahnevať, hoci on to stále považoval za poklony. No len čo ju prešiel prvotný hnev, opisovala svoje pocity, ktoré ňou lomcujú vždy keď je nablízku.

Nevedela sa tomu ubrániť, jednoducho sa jej jeho zvádzanie začínalo páčiť. Považovala to za súčasť dňa, na ktorú sa dokonca až tešila a ak ho pol dňa nevidela, začínala sa nudiť. Stačilo však aby si k nej sadol pri obede a povedal jej čosi ako: „Dnes je výborný dezert. Vedela si, že čokoláda je afrodiziakum?“

Toto celkom stačilo na to, aby sa znovu začínala cítiť nahnevaná, a to sama na seba, lebo sa stále nenaučila nevšímať si ho a nereagovať. Očervenala a najradšej by sa skryla pod stôl.

Od toho dňa, čo mu tak neuvážene dovolila, aby ju bozkával dlhšie ako jednu sekundu, ubehol takmer týždeň. Na život v dome sa skutočne sťažovať nemôže. Služobníctvo je úslužné, celá rodina ju považuje za plnohodnotnú členku Watlingtonovcov a dom aj záhradu pozná tak dobre, akoby tam žila odjakživa.

Madam Watlingtonová ju vzala na nákupy. Ani to nemusela robiť, už na druhý deň jej matka poslala všetky veci z domu. Okamžite jej odpísala, aby sa jej poďakovala a zároveň ju ubezpečila, že sa má dobre. A naozaj, nič jej nechýbalo, okrem pokoja.

Ten jej kradol jej prekliaty manžel, ktorý sa jej aj napriek práci nesnažil vyhýbať. Najväčší strach mala z nocí, ale tie prebehli na podiv v poriadku. Často zaspala sama, ešte skôr ako prišiel on a niekedy sa budila v prázdnej posteli. Ani nevedela, či tam cez noc bol, alebo vstal skoro a vyparil sa.

To sa stalo aj dnes ráno, hoci bola nedeľa, Derek už v izbe dávno nebol. Ale bola si istá, že spal pri nej, lebo vankúš bol hrozne uležaný. Brittany sa najviac tešila na popoludňajší čaj v kvetinovom salóniku, na ktorý ju madam Watlingtonová upozornila už pri ceste z kostola. Musí uznať, je to tradične založená rodina.

Len čo odbili tri, vyšla z izby a mierila k salóniku. Po schodoch počula ísť Henriet, ktorá si jednostaj šomrala: „Zase sa vyparil. Akoby bol duch, alebo čo.“

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa a Henriet si ťažko vydýchla.

„Dievča, tie schody ma raz zabijú. Prisahám, ak to nebudú deti, ktoré ma dovedú do studeného hrobu, tak iste tieto schody!“

Brittany sa usmiala a ponúkla jej ruku, aby sa do nej oprela. Henriet to vďačne prijala a povedala: „Išla som sa pozrieť na Dereka.“ „Prečo?“

„Z nudy,“ hlesla a milo sa usmiala. „A potom, neviem či som priveľmi starostlivá matka, ale ak nevidím ktorékoľvek dieťa dlhšie ako pol dňa, začínam panikáriť,“ dodala so skutočnou panikou v očiach.

Brittany sa spýtala: „Takže nebol v pracovni?“

„Nie, a netuším kedy a kam mohol ísť,“ povedala s obavou.

Brittany mala skutočne pocit, že keby sa jednému z jej detí čosi prihodilo, túto ženu by v ten okamih ranila mŕtvica.

Henriet otvorila dvere na salóniku, kde sa už usádzala teta Ophelia. „Čaj ešte nepriniesli,“ oznámila im len čo vošli.

„Nevadí, máme čas,“ povedala Henriet a usadila sa vedľa nej. Brittany sa posadila oproti a pozrela sa na Virginie, ktorá vošla a s úsmevom povedala: „Konečne sa mám s kým pozhovárať aj ja!“ Sadla si do kresla, ktoré bolo pred oknom a nadšene sa opýtala: „To máš na sebe tie nové šaty?“

Prikývla a povedala: „Áno, pristanú mi?“

„Veľmi,“ povedala Ophelia. „Majú krásnu farbu, takú príjemne ružovú.“

Henriet súhlasne prikývla a vtedy do salóna vošli dve slúžky. Jedna mala na podnose čajník a pár šálok z porcelánu. Brittany sa usmiala, keď si všimla, že aj čajová súprava je ozdobená kvietkami. Druhá slúžka niesla podnos s koláčikmi, cukrom a obrúskami. Naservírovali im čaj a potom s úklonom opustili salónik.

Ihneď sa rozprúdila debata, ktorú začala Henriet: „Vinie, onedlho máš narodeniny.“

„Už osemnásť,“ hrdo dodala teta Ophelia.

Ona prikývla a povedala: „Sľúbili ste mi oslavu.“

„Nie, na nás to nezvaľuj!“ namietla mama a pomiešala si čaj. „Dobre vieš, čo som ti kázala urobiť.“

„Viem,“ zavrčala potichu.

„Neodhryzne ti za to z nosa!“ okríkla ju teta Ophelia.

Brittany sa na ne nechápavo dívala až kým sa k nej Vinie nenaklonila a nepoprosila: „Mohla by si mi pomôcť?“

„A s čím?“ spýtala sa jej zvedavo. Teta a Henriet ich už nevnímali, našli si nejakú inú tému, ktorej sa venovali popri popíjaní čaju. „Mama mi dala podmienku. O plesoch rozhoduje Derek. Mám si od neho vypýtať povolenie.“

„Myslíš, že bude proti?“ spýtala sa a Vinie podvihla plecia.

Vzala si šálku a povedala: „Nerád to organizuje. A dobre vie, že keby on dal od toho ruky preč, chopila by sa toho mama.“

„To je zle?“ spýtala sa.

Vinie si odpila z čaju a potom vľúdne povedala: „Mama je dosť hysterická pokiaľ niečo nevychádza tak ako si to predstavuje. Aj svadbu organizovala ona, no nebola na to sama. Teta Claire a aj tvoja mama jej veľmi pomohli.“

Brittany chápajúc prikývla a potom sa jej spýtala: „Ako si predstavuješ moju pomoc?“

„Jednoducho,“ nadhodila a odzbrojila ju širokým úsmevom. Akoby videla Dereka! Sú si tak podobní. „Najskôr sa ho spýtaš či tu smie byť oslava a potom mame pomôžeš s jej organizovaním.“

Brittany sa na ňu preľaknuto pozrela a potriasla hlavou. „To nežiadaj,“ pošepla zmätene, „skutočne nerada by som Dereka o niečo žiadala. Veď,“ pozrela sa do šálky, „ani netuším, či by na mňa dal. A s organizovaním oslavy nemám žiadne skúsenosti.“

Ona sa zamračila a spýtala sa: „Prečo si myslíš, že by ti brat niečo nesplnil?“

„Lebo,“ odsekla a napila sa.

Prečo by jej nechcel čosi splniť? Zasmiala by sa na tom, skutočne od srdca. Iste by jej to splnil, a ako rád by jej to splnil. Ale skôr ako by jej to splnil, by si za to niečo žiadal. Čo jej napadlo? Och, takú príležitosť by mu nemohla dať, proste nie! A čo ak by povedala nie? Tak by jej to nesplnil.

Vtom sa salónom ozvalo: „Pozrime sa, toľko dám pohromade! Kujete nejaké plány? Viete, že som v menšine.“

Jeho dodatok sprevádzaný sladučkým úsmevom donútil každú k úsmevu. Len Brittany ho skryla za šálku.

„Derek! Kde si bol, ty lump?!“

Venoval mame skormútený pohľad a povedal: „V pracovni predsa.“ „Prečo ma klameš?“ spýtala sa a pery sa jej smutne zachveli.

Derek prišiel k nej, vtisol jej na líce nežný synovský bozk a povedal: „Mama, tebe by som neklamal. Bol som v pracovni. Skutočne,“ prešibane sa pousmial, „ale nepoviem ti dokedy.“

Šikovne sa postavil za Brittany a oboma rukami stisol drevenú obrubu jej kresla. Pohodlne si uvoľnil nohy a spýtal sa: „O čom je reč?“

„Nehovor, že sa chceš pridať,“ odfrkla teta Ophelia, za čo sa na ňu mrzko usmial. „Nikdy sem nijaký Watlington o tomto čase nevkročil.“

Prikývol a povedal: „Presne tak. Ale ani jeden netúžil tak veľmi vidieť svoju nádhernú manželku, že by sa obetoval a vkročil by priamo do koša s jedovatými vretenicami, ktoré by ho inak iste ohovárali.“

Vinie sa hlasno zasmiala, div jej nevypadol koláčik, ktorý si práve brala z tanierika a Henriet s Opheliou sa urazene zamračili. Brittany si poriadne zahryzla do pery, aby sa nerozosmiala tak ako Vinie. Tak rada by to urobila, ale udržala sa a nevydala ani hlások. Bola vďačná tomu, že si vstal za jej chrbát a nevidí jeho huncútsku grimasu, inak by sa iste rozosmiala.

„Si otrasný, Derek! Nikdy tu nikoho neohovárame!“ britko mu povedala Henriet a napil sa.

„Hm, tak čo preberáte? Alebo je to tajné?“ nadhodil s podozrievavým pohľadom.

„Ja som Brittany žiadala o pomoc,“ hlesla Vinie nevinne.

Brittany preglgla a očami sa jej snažila dať najavo, aby o tom pomlčala, ale ona na to nedbala. Smelo pokračovala: „Povedala však, že mi nemôže pomôcť, lebo si nie je istá, či by si jej vyhovel.“

„Ja?!“ spýtal sa a nadvihol obočie.

Brittany sa zúfalo pozrela k oknu a želala si, aby sa búrka, ktorá bola do rána vrátila, a trafil ju blesk.

Derek sa sklonil k jej uchu, takmer ju trhlo, keď pocítila jeho teplý dych na svojom krku. „Miláčik, veď pre teba by som urobil všetko.“ „Tak vidíš!“ zvolala Vinie radostne.

„A čo si to chcela?“ spýtal sa jej, stále nahnutý k jej uchu.

Opatrne sa k nemu pozrela a povedala: „Vinie bude mať narodeniny.“

„Zase?!“ odfrkol posmešne a hodil po sestre veľmi provokačnú grimasu, ktorú mu zaraz opätovala. „Koľko to budeš mať?“ „Osemnásť!“ povedala mu pyšne.

„Aha, a čo s tým mám ja?“ spýtal sa príkro.

Vinie nenápadne drgla do Brittany, ktorá sa nadýchla a povedala: „Rada by tu mala oslavu.“

„Takže ak to správne chápem,“ začal zadumane a vystrel sa, „ty ma žiadaš, aby som jej oslavu povolil.“

„Pochopil si ju správne!“ nadšene povedala Vinie. „Však mi to dovolíš, Derek?! Však?!“ začala prosíkať.

Derek sa poriadne vystrel, ruky si dal za chrbát a mykol plecom: „Nemám nič proti ak ti bude mať kto pomôcť s prípravou.“

„Pomôže mi mama a...“

„Ja nie! Nenávidím to tak ako Derek!“ ozvala sa teta.

„Nie ty, Brittany.“

Derek sa pozrel na Brittany, ktorá jemne prikývla. „Máš ju mať,“ hlesol ľahostajne a Vinie radostne zvýskla.

Ihneď sa začala s mamou dohovárať na prípravách, vstala z kresla a sadla si na malú taburetku, aby k nej mohla byť bližšie. Voľné miesto využil Derek, sadol si do kresla a nahol sa cez operadlo k Brittany, ktorá pila čaj.

„Takže ty si sa bála, že ti odopriem ak ma požiadaš?“

„Čuduješ sa mi?“ spýtala sa a položila šálku na stolík.

„Chrobáčik, tebe splním všetko na svete, stačí povedať,“ nadhodil s milučkým úškrnom.

Brittany sa zákerne pousmiala a povedala: „Výborne, tak ťa hneď vyskúšam, miláčik.“

„To neznelo veľmi láskyplne,“ odvetil a darobne sa usmial.  

„Ani nemalo,“ odvetila a nahla sa k nemu. „Splň mi jednu prosbičku a vyskoč z okna.“

„Hm, chceš aby som ti dokázal, že viem lietať?“

Táto poznámka ju nemohla vytočiť. Vedela, že jej na to niečo odfrkne, preto mu kázala niečo tak absurdné, čo by nesplnil, ani ten najväčší blázon.

Derek si bolestne vzdychol a mykol plecom. „Ako chceš. Sama si to chcela,“ hovoril skormútene. Vstal a pozrel sa k oknu. „Čím som si ja toto zaslúžil?“ spýtal sa dramaticky.

Prišiel k oknu a odhrnul záclonu. Začal ho otvárať a Brittany sa na neho vyplašene pozrela. Nie, on neskočí. Iba žeby bola pod oknom kopa sena, o ktorej ja neviem, a on by skočil do nej. Ale aj tak sa môže dolámať! Pochytila ju panika, len čo okno otvoril a chytil sa podokenníka.

„Derek, čo to vyvádzaš?!“

Brittany si odfúkla, lebo sa zvrtol a pozrel sa na nazúrenú matku. „Čo by som mal?“ spýtal sa a otrčil spodnú peru. „Idem skočiť z okna.“

„Zase si ma doberá,“ zafňukala mama a Brittany sa na neho rozhnevane pozrela.

„Čakám len na tvoje rozkazy,“ povedal a naširoko sa usmial. Prevrátila očami a povedala: „Sadni si.“

Derek sa ihneď usadil a povedal: „Nabudúce si želanie rozmysli. Mimochodom,“ nahol sa k nej, „to, že si ma zastavila ma presviedča o tom, že by som ti chýbal.“

„Nie, to ti môže napovedať len to, že by mi bolo veľmi ľúto tvojej matky, ktorá by ma za tvoju smrť do konca života nenávidela.“

„Aj tak ti neverím,“ hlesol a hrdo nadvihol bradu.

„Tak never,“ zašomrala si popod nos.

„Och Derek, aby som nezabudla!“ ozvala sa mama, a tak sa k nej obaja pozreli. „Zajtra príde pán Stephens.“

„Tak skoro?“ spýtal sa prekvapene.

„Kto je to?“ opýtala sa Brittany.

Derek sa oslnivo usmial a povedal: „Maliar.“

Prekliaty zvodca - 8. kapitola

8. kapitola

„Edward, ja ťa zabijem!“

Brittany opatrne otvorila oči a pozrela sa po izbe, ktorá bola jemne zahalená v lúčoch vychádzajúceho slnka. Rýchlo sa pozrela na miesto, kde spal Derek a zistila, že tam nie je. Pozrela sa po izbe, jeho svadobný oblek bol stále na kresle. Z kúpeľni sa neozýval žiadny zvuk, zato po chodbe ktosi rýchlo utekal.

Zamračila sa a počula hlas Derekovej mami: „Nekričte! Lebo vás vyťahám za uši!“

Brittany zazívala a pozrela sa na hodiny. Bolo takmer osem, ale celý dom bol počuteľne na nohách. Rýchlo sa zošuchla z postele a vbehla do kúpeľni. Upravila sa a potom si vytiahla šaty z kufra, do ktorého si pobalila tie najjednoduchšie, ktoré nosí na doma. Mama jej sľúbila, že koncom týždňa sa vrátia domov a ihneď jej pobalí všetky šaty, ktoré si nebrala do Londýna, a pošle jej ich do Kentu.

Vybrala si pekné šaty nenápadnej, fialovej farby s bielym lemovaním na sukni aj okolo decentného výstrihu. Vlasy si len rozčesala a jednou sponou si ich vypla na temene. Dala si drobné náušnice a natiahla si na nohy pohodlné topánky.

Takto vyšla z izby na chodbu, na ktorej ihneď stretla tetu Opheliu. „Dobré ráno,“ pozdravila ju.

„Aj vám dievčatko. Tí šarvanci vás prebudili?“

„Nie,“ odvetila milo a vykročila s ňou ku schodom. „Ale, počula som ich. Stalo sa niečo?“

„Nič vážne, Edward a Vinie sa často škriepia. To dievča bude mať osemnásť a stále sa správa ako pochabé dievčatko,“ dodala s nechápavým točením hlavy.

Brittany sa jemne usmiala a nasledovala ju do haly. V nej uvidela Gilberta, ktorý sa jemne uklonil a povedal: „Želám pekné ráno.“

„Aj vám,“ odvetila a on k nej s úsmevom prišiel.

Podal jej ruku a pomohol jej zísť z posledných dvoch schodov. Potočil hlavou a veselo povedal: „Nie, prosím! Volaj ma Gil.“

„Skutočne smiem?“

„Ale iste, si ženou môjho brata, budem rád ak sa obrátiš práve na mňa, keď s ním budeš potrebovať pomôcť,“ povedal s vyrývaním. „Dobre vieš, že by jej to nepomohlo, Gil, tak čo jej dávaš falošnú nádej?“ opýtal sa Derek, ktorý sa odrazu vynoril spoza jej chrbta. Takmer nadskočila a milý úsmev sa jej z tvári razom stratil.

Gilbert s nadvihnutým kútikom vošiel do jedálne a Derek si vstal tesne k Brittany, ktorá úplne stuhla. Ruky si dal za chrbát a so zmyselným šeptom sa opýtal: „Ako si sa vyspala, Britt?“

Šikovne sa k nemu natočila a prebehla očami po tých jeho. „Mal som povedať miláčik?“ opýtal sa podpichovačne, na čo sa zamračila. „Dobre, ďakujem.“

„No vidíš, ja som ani oka nezažmúril,“ povedal a ponúkol jej rameno.

Jemne sa ho chytila a keď vykročili k jedálni opýtala sa: „Prečo?“ „Naivná otázka,“ povedal potichu a vo dverách jedálne jej pošepol: „Bál som sa, aby si mi v noci neušla.“

Podozrievavo si prezrela jeho tvár. Na chvíľku to chcela brať vážne, ale po nadvihnutí jeho úst, si odfrkla.

„Táraš,“ hlesla ticho a pozrela sa na rodinu, ktorá už sedela za stolom.

Vinie sa škaredo pozerala na Edwarda, ktorý jej vyplazil jazyk a teta Claire si pokojne miešala čaj, ktorý nádherne rozvoniaval. Gilbert sedel naproti a venoval sa čítaniu novín, raňajok sa ešte ani nedotkol, pripomínal jej tým otca. Teta Ophelia si vychutnávala upečenú slaninu a očkom sledovala všetkých okolo.

Henriet bola za jeho vrchom a zvolala: „Derek, kde si bol?!“

„Jazdiť,“ povedal ľahostajne a odtiahol Brittany stoličku. Aspoň, že je galantný, keď to treba, pomyslela si a usadila sa.

Posadil sa hneď vedľa a jeho mama sa jemne usmiala na svoju nevestu. „Moja milá, povoľujem vám, aby ste ho za čokoľvek čo sa vám nebude páčiť, trestali. Ja,“ smrkla si, „ja som bola príliš mäkká a teraz sa mi to vracia v podobe ich samopašnosti a nebratia ohľadu na ich strhanú matku.“

Brittany sa na ňu ľútostivo  pozrela a Derek sa k nej nahol, aby jej pošepol: „Keby vedela, ako hrozivo ma trestáš, konečne by ma začala ľutovať.“

„Ja ťa trestám?“ zasipela potichu a on si z malého tanierika uchmatol poslednú žemličku.

„Dnes si ma ešte nepobozkala. Nie je to trest vhodný pre vraha?“ spýtal sa noblesne a priblížil sa rukou k svojim ústam, pripravený odhryznúť si z dobroty. Všimol si ako sa na neho škaredo pozrela, a tak ju od úst odtiahol a slušne sa spýtal: „Chceš?“

„Čo prosím?!“ spýtala sa prekvapene.

Komu by napadlo, že jej núka pochúťku?

Nadvihol žemličku a ona potriasla hlavou. „Nie, ďakujem.“

„Ale ja by som niečo chcel,“ pošepkal a Brittany sa k nemu opäť pozrela.

Nemala to spraviť, lebo mu tak uľahčila cestu k jej perám. Vtisol jej vlažný bozk, po ktorom sa zapýrila a rýchlo sa napila, aby rumenec skryla za veľkou šálkou s čajom. Derek sa spokojne usmial a konečne sa zahryzol do raňajok, akoby ten bozk nejestvoval.

A možno sa mi to skutočne zdalo, pomyslela si, keď zistila, že sa pre to nikto nepohoršuje. Každý sa venoval tomu čomu doteraz, nikto sa na nich ani len škaredo nepozrel. Upokojila sa a tiež sa pustila do raňajok. Na okamih mala pocit, že si všetci zhltli jazyk, ale už o minútu sa to zmenilo.

„Ja zostanem v Londýne.“

Gilbertov oznam zapôsobil ako správa o niekoho umretí. Henriet začal horekovať nad tým, že jej syn chce byť tak ďaleko od domova. Vinie a Edward začali kuť plány, čo podniknúť bez prítomnosti jedného z bratov a tety začali čosi šomrať.

Mama sa nakoniec obrátila na Dereka a horko sa spýtala: „Ty na to nič nepovieš?“

Derek sa kúzelne usmial, pozrel sa na brata a zahlásil: „Príjemnú zábavu!“

Po Henrietinom prívale smoklenia, sa Brittany musela pousmiať, zatiaľ čo Gil s Derekom si vymenili sprisahanecké pohľady a Edward ho hneď začal prosíkať, aby mohol za ten čas spávať v jeho izbe.

Tak tu sa nudiť nebudem, pomyslela si.

Cesta v koči Brittany neubiehala dva krát najrýchlejšie. Momentálne bola zamyslená a nevnímala o čom sa v koči vedie debata. Dívala sa z okna, práve vchádzali do akejsi dediny.

Vtom popred jej okno prebehol Derek na svojom nádhernom hnedákovi. Nič by ju nebolo zaujalo natoľko aby sa prekvapila, keby na ňu jedným okom roztopašne nežmurkol. Strhla sa a rýchlo sa odtiahla od okna so stiahnutým obočím.

Ten chlap si nedá pokoj!

„Už nie sme ďaleko,“ poznamenala teta Ophelia a Brittany sa k nej pozrela. Nehodlala sa zapojiť do rozhovoru, ale nemohla sa ani bezducho dívať na ubiehajúcu cestu. Ešte to tak, aby riskovala, že ho opäť uvidí!

Ophelia pokračovala: „Prečo s nami nešla aj Claire? Čo bude robiť v tom mestskom dome, keď je tam prakticky sama?“

Henriet jej dala za pravdu prikývnutím a povedala: „Ponúkla som jej aby išla, ale tvoja sestra je zaťatá. Nedala si povedať.“ Cmukla si a povedala: „A tvrdila, že sa možno vráti Benjamin.“

„A prečo? Veď ešte nie sú Vianoce.“ Brittany postrehla v jej hlase iróniu, nad ktorou sa nenápadne usmiala.

Teta Ophelia to však myslela vážne, čo ihneď potvrdila poznámkou: „Ten vetroplach bude iste v Kente a chuderka Claire sa to dozvie až keď jej napíšem ako ma vytáča!“

Henriet si povzdychla a milo sa usmiala na Brittany. „Moja drahá, takmer sme na vás zabudli.“

„O nie,“ usmiala sa, „rada cestujem a tvárim sa, že som neviditeľná. Vychutnám si tak prírodu.“

„Nie je milá?“ spýtala sa Henriet a Opelia nedbalo prikývla.

Brittany sa jemne zapýrila a pozrela sa na Vinie, ktorá sedela pri nej a v rukách zvierala knihu. Bola skutočne hrubá a mala akýsi ošúchaný obal, takže bola buď stará, alebo sa o ňu Vinie nestará veľmi svedomite. Podľa niekoľkých ohnutých rohov stránok usúdila, že je to skôr to druhé.

„Smiem ťa vyrušiť?“ oslovila ju opatrne. Virginie sa usmiala a zodvihla k nej pohľad.

„Iste, Britt.“

„Och, Vinie! Že sa nehanbíš!“ okríkla ju mama a udrela ju po sukni. „Nie, len ju nechajte. Budem rada, ak budeme priateľky. Veď si sa spriatelila aj so sestrou.“

„To áno, máme veľa spoločného.“

„Tak potom aj so mnou,“ povedala Brittany nadšene. „Čo to čítaš?“ „Je to hororový príbeh o upírovi.“

Brittany ohrnula nosom a povedala: „Nuž, je pravda, že Hilary má iný vkus čo sa literatúry týka ako ja.“

„A čomu sa venuješ vo voľnom čase?“ spýtala sa Henriet a Vinie sa opäť ponorila do knihy.

Brittany nadvihla plece a povedala: „Všetkému s mierou. Milujem ručné práce.“

„A čo hudba?“ vyzvedala Ophelia.

Prikývla a odvetila: „Otec ma naučil hru na piano. A niektorí tvrdia, že viem spievať.“

Obe sa usmiali a Henriet s blaženým výdychom povedala: „Lepšiu nevestu by som nenašla.“

Brittany sa úprimne zapýrila a Ophelia s nadvihnutou bradou odfrkla: „Nič z toho nie je blízke Derekovi. Nehrá na piano, jeho spev pripomína zavíjanie vlka pri splne a ak by mal čosi dočinenia s ručnými prácami, tak by som sa od prekvapenia pod zem prepadla!“ „Máš pravdu,“ zamyslene povedala Henriet. Potom sa nádejne usmiala a opýtala sa: „Čo jazdenie?“

„Veľmi rada si zajazdím. A milujem vychádzky do prírody.“

„Tak tu si budete rozumieť!“ naradovane zvolala Henriet.

„Pravda,“ zašomrala Ophelia, „nie je dňa aby si Derek nezajazdil.“

„A ani neviem ako to stíha,“ začala šomrať Henriet. „Zavrie sa do pracovne na celý deň, príde len k stolu s jedlom a napriek tomu zapácha stajňami.“

Potočila hlavou a vtom sa z vonku ozval kočišov výkrik na kone, ktorým ich donútil zastaviť.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa Brittany a Vinie ochotne vykukla z okna. „Hostinec, idú napojiť kone.“

Vyskočila z koča, bez pomoci pohoniča, a Brittany mala v pláne to isté. Ibaže dvere pri nej sa zrazu roztvorili a jej sa naskytol pohľad na Dereka, ktorý k nej natiahol ruku. Noblesne sa opýtal: „Môžem vám pomôcť, madam?“

Brittany prevrátila očami a podala mu ruku. Pomohol jej vystúpiť a s úsmevom povedal: „Len krátka prestávka. Napojíme kone a pokračujeme.“

„Dobre,“ odsekla s nezáujmom a vytiahla si ruku z jeho dlani.

Derek sa posmešne usmial a dal si ruky do vreciek. Brittany vykročila ku krásnej, kamennej studni, na ktorú si sadla a ponaprávala si šedú sukňu. Mala na sebe pohodlné cestovné šaty so stojačikom a dlhými rukávmi. Celý deň bolo pod mrakom. Na hlave mala krásny klobúčik a rukavičky z tmavej kože dotvárali zjav krásnej a príťažlivej dámy. Pozrela sa na pohoničov, ktorí napájali kone a potom sa pohľadom zastavila na Edwardovi, ktorý bol na koni a krúžil okolo koča.

„Ed, okamžite zosadni a nechaj toho koňa, aby si oddýchol!“ zvolal Derek, Brittany by povedala, že až výhražne.

„Ešte sa chcem na ňom prebehnúť okolo hostinca,“ žobral Edward. „Nechcem nič počuť,“ povedal a odmietavo potriasol rukou. „Okamžite ho napoj, lebo ak ti skape po ceste, pôjdeš pešo!“

Brittany sa zamračila a chlapec neochotne zliezol zo žrebca. Derek k nej pristúpil a s úsmevom sa spýtal: „Prečo sa tak mračíš, drahá?“ „Nad tvojím slovníkom,“ odvetila úprimne.

Derek si jednu nohu vyložil na studňu a zaprel sa lakťom do stehna. Naklonil sa k nej, povedala by až nebezpečne, a s úsmevom jemu vlastným povedal: „Pri tebe by som z úst nikdy také škaredé slovo nevypustil. Do tvojich uší patria len moje lichôtky.“

Pozrela sa mu do očí, ich blízkosť a aj spôsob akým sa na ňu dívali ju zarazili. Plytko sa nadýchla a povedala: „Skutočne nechápem prečo ťa tak napĺňa doberanie si ma.“

Derek sa zasmial a priam drzo sa opýtal: „A čo iné by ma malo naplniť, keď ma od seba stále odháňaš?“

„Si otrasný,“ zasipela a pohľadom našla Virginie, ktorá si sadla na lavičku neďaleko ich koča a stále sa venovala čítaniu.

Keď však pocítila ako sa Derek sklonil k jej šiji, rýchlo sa otočila späť. „Čo to stváraš?“ zaškrípala zubami.

Derek sa nadýchol nosom a potom vydýchol, akoby práve privoňal k ruži. „Krásne voniaš. Iste by sa mi cestovalo lepšie, keby som počas cesty mohol privoniavať k tebe.“

Brittany spýtavo nadvihla obočie a Derek sa zasmial.

„Nie,“ potočil hlavou a o kúsok sa od nej odtiahol, „nemysli si, že by som sa trepal v tom koči a nechal tetu Opheliu, alebo inú dámu z koča viesť môjho koňa! To nie! Mám iný návrh.“ Znovu sa k nej sklonil a zvodne navrhol: „Poď na koni so mnou.“

„Vylúčené!“ zvolala a odvrátila tvár.

Musela to urobiť, lebo inak by v jej očiach vyčítal túžbu povedať áno. Och aká to slastná predstava sa jej práve vkradla do mysli. Ona na jeho koni, opierajúca sa o jeho hruď a on privoniavajúci k jej šiji, tak ako pred chvíľkou. Nie! Toľko slasti by iste nevydržala.

„Dva krát ťa prosiť nebudem,“ pošepkal a siahol nohu zo studne. „Môžeme pán Watlington!“ vykríkol jeden z pohoničov.

Derek sa ešte raz pozrel na Brittany, ktorá sedela na studni akoby ju tam ktosi priviazal. Nepozrela sa na neho, a tak sa vzdal a odkráčal k žrebcovi. Až vtedy vydýchla a odvážila sa pohnúť. Rýchlo nasadla do koča a ani očkom sa nepozrela k Derekovi, ktorý schválne krúžil okolo koča, len aby ju provokoval.

Úchvatné! Úplne úžasné! Och, musím nájsť slová aj na iné písmeno v abecede.

„Nádherné,“ povzdychla nahlas.

Nikdy by si nepomyslela, že sa vydá do takého krásneho domu. Len čo prešli za malé mestečko, dostali sa cez rieku po mohutnom moste a potom išli pomedzi dlhé polia, na ktorých práve kosci zbierali úrodu. Po oboch stranách, ďaleko za poľami, videla les. A pred ňou sa onedlho týčil krásny oblúk z kamenia, na ktorom bola ceduľa s nápisom: Sídlo Watlingtonovcov.

Bolo to ako vstup do rozprávkovej krajiny. Len čo prešli popod kamenný oblúk, uvidela nádherné kríky, kvitnúce aj zelené, ihrali všetkými farbami a lemovali príjazdovú cestu k obrovskému domu. Mal tri podlažia, nádherné vstupné dvere a nespočetné množstvo okien. Omietka bola neporušená a celú strechu lemovalo cimburie. „Som rád, že sa ti tu páči,“ zašepotal jej za chrbtom Derek.

Nemohla mu nič odseknúť, lebo ju ihneď zaskočila veľkosť vstupnej haly a obrovské schodisko s kovaným zábradlím po oboch stranách. Hneď ich privítalo služobníctvo, ktorému ju predstavil sám Derek slovami: „Dovoľte aby som vám predstavil svojmu manželku, madam Brittany Watlingtonovú.“

Ich jasot a úsmevy ju utvrdili v tom, že sú to srdeční ľudia, ktorí ju neodsúdili za jej červené líca, unavené oči a mierne strapaté vlasy. Len čo sa služobníctvo rozišlo, prišla k nej Henriet so slovami: „Drahá, veľmi ma to mrzí. Je mi to trápne a už som sa ospravedlnila aj synovi...“

„Čo sa stalo?“ prerušila ju náhlivo, lebo jej na krajíčku videla slzy. Pousmiala sa a povedala: „V tom zhone okolo sobáša som ani len nenapísala, aby premiestnili nábytok.“

„Nábytok?“ spýtala sa nechápavo a Henriet ju stisla za ruku. Vykročili na poschodie a ona začala vysvetľovať: „Derek mal izbu až na treťom poschodí, ale bola malá. Taká,“ cmukla si, „mládenecká.“

Prikývla a povedala: „Chápem.“

„Preto som sa rozhodla, že len čo sa ožení, bude so svojou manželkou na tejto chodbe,“ povedala a ukázala na obrovskú chodbu. Dalo sa po nej vykročiť na obe strany, a hoci bola široká, bola povypĺňaná niekoľkými kusmi krásneho nábytku.

„Na konci je krásna a priestranná izba. Ale neupozornila som služobníctvo, aby do nej preniesli manželskú posteľ.“

„To znamená...“

„Že sú v nej dve a oddelené,“ povedala a smutne sa usmiala.

„Nerobte si starosti, madam Watlingtonová. Mne to nevadí,“ povedala a radostne si povzdychla.

Dnes sa vyspí! Hoci Derekovi povedala, že sa jej spalo dobre, nebola to pravda, no z pochopiteľných príčin sa mu nemohla priznať, že sa stále snažila byť otočená na boku, aby sa k nemu nepriblížila a ani očkom sa na neho nepozrela. Zaspala po niekoľkých hodinách a aj to v strachu, že sa v spánku obráti a poruší bezpečnú vzdialenosť medzi nimi.

„Si veľmi chápavá, dievčatko,“ povedala Henriet trochu upokojene. „Želám ti krásnu prvú noc v novom domove,“ doložila a materinsky ju pohladila po líci.

Brittany si radostne zahryzla do pery. Áno, áno toto je vynikajúce! Sama by som to lepšie nenaplánovala! Koniec múk z pocitu, že sa ku mne v noci priblíži! Postele sú...

„Spojené?!“ vykríkla nechápavo, keď vošla dnu.

Derek sa škodoradostne usmial a povedal: „Požiadal som sluhu, aby ich spojil. Zajtra sem dajú manželskú.“

Tak rada by mu vynadala, ale udržala to v sebe, predýchala zdesenie a zúrivosť. Len zašomrala: „Si rýchly.“

„Hej, keď ide o niečo na čom mi záleží,“ povedal s podtónom, tak ti treba.

„Nechápem prečo nesúhlasíš s oddelenými spálňami,“ nadhodila nechápavo.

Nadvihol plece a povedal: „Nechce sa mi každé ráno počúvať matkine lamentovanie, ktoré by to spustilo.“

„Len sa vyhováraš,“ pošepla zlostne, na čo sa veľavýznamne pousmial. Nevedela či ju počul, alebo je jednoducho spokojný so svojím argumentom, ktorým jej zalepil ústa.

Brittany to musela pretrpieť, vedela, že s tým nič neurobí. Rýchlo sa preobliekla, kufre už mala v izbe. Musela si dať tú istú nočnú košeľu, ktorú mala aj minulú noc, lebo bola na vrchu a nechcelo sa jej hľadať inú. Ľahla si skôr ako Derek, ktorý ešte kamsi vybehol. Bola taká unavená z cesty, že nepočula kedy sa vrátil a pokojne zadriemala.  

Spala celú noc, ani raz sa nezobudila a vôbec sa tomu nečudovala. Vyčerpaná, ohúrená z domu, vytočená Derekovou rýchlosťou a dôkladnosťou v ničení jej nervov a mäkkosť vankúša, ju dokonale uspalo.

Prebrala sa až na akýsi zvláštny pocit. Nemohla sa prevrátiť na chrbát, niečo jej v tom bránilo. Otvorila oči a pozrela sa ponad plece na Dereka, ktorý ju rukou objímal okolo drieku a nosom sa opieral do jej chrbta. Cítila ako sa jeho hruď nadvihuje a potom zase klesá. Myslela si, že spí, a tak opatrne nadvihla jeho silnú ruku, ktorou ju však v okamihu zovrel ešte viac.

Zadržala dych a počula jeho zachrípnutý hlas: „Ja nespím.“

Brittany si zlostne vzdychla a dúfala, že tým prekryla jej vzrušenie z toho ako blízko neho sa prebudila. Trochu sa pohmýrila, na čo Derek priam zlostne cmukol a znovu zachrčal: „Nehmýr sa.“

„Tlačíš ma,“ zasupela a opakovane sa pomrvila.

Dofrasa dievča, ty nevieš čo robíš!

Zase zasipel a ona zavelila: „Daj preč tú nohu!“

Naširoko sa usmial a tlmene povedal: „Asi ťa sklamem, ale to nie je noha.“

Brittany zapišťala akoby ju práve niekto oblial studenou vodou a vyskočila z postele. Vyplašene sa pozrela na Dereka, ktorý vboril tvár do vankúša a zašomral: „Hovoril som, nehýb sa.“

„Je nemysliteľné aby sme mali spojené postele! Alebo vieš čo?!“ zvolala rozzúrene, a tak sa k nej neochotne pozrel. „Nebudeme ani len v jednej izbe!“

Zacmukal a podoprel si rukou hlavu. „Nesúhlasím.“

„Ja sa ťa nepýtam!“ skríkla naježene.

„Dobre,“ povedal a ohrnul spodnú peru. „Musíš to však vysvetliť mojej rodine. A nájdi si dobrú výhovorku, že chrápem, alebo tak nejako, lebo oni to budú považovať za znak toho, že to medzi nami nie je v poriadku.“

Brittany stisla pery a Derek dodal: „Hovoril som ti to už včera. Obávam sa, že sa moja rodina cez noc nevymenila a stále sú to tí istí ľudia, ktorí by nám pre to nedali pokoj.“

Brittany zlostne vydýchla a povedala: „Dobre, tak budeme v jednej izbe! Ale postele pôjdu od seba!“

Hneď potom vbehla do kúpeľne a poriadne tresla dverami.

Derek si ľahol na vankúš a s blaženým úsmevom povedal: „Uvidíme.“